Koľko Francúzov je potrebných na prepísanie textu piesne Beatles? Odpoveď: Milión, píše John Lichfield pre UnHerd.

Toľko ľudí zaplnilo minulý štvrtok ulice miest po celom Francúzsku. Ich odkaz prezidentovi Emmanuelovi Macronovi bol zhruba takýto: “Naozaj ma ešte potrebujete (do práce), budete ma ešte ciciať, keď budem mať 64 rokov?”

Rozsah demonštrácií zaskočil vládu a jej vnútorné bezpečnostné služby. Pochody boli obzvlášť veľké v stredne veľkých, provinčných mestách, kde sa výzvy odborov na “manifesty” (demonštrácie) a celoštátne štrajky zvyčajne prehliadajú.

Na rozdiel od netypických a neštruktúrovaných protestov Gilets Jaunes z rokov 2018 – 9 išlo o staromódnu revoltu vedenú odbormi. Na rozdiel od všetkých podobných protestov za viac ako desať rokov sa na nich zúčastnilo všetkých osem francúzskych odborových federácií.

Ďalší deň celonárodných štrajkov a pochodov bol zvolaný na týždeň v utorok. Pripravuje sa najväčšia a najrozsiahlejšia konfrontácia medzi vládou a odbormi vo Francúzsku od roku 1995.

Vtedajší problém bol v podstate rovnaký ako teraz – sociálne zabezpečenie a dôchodková reforma. Odbory zvíťazili. Prezident Jacques Chirac po troch týždňoch kapituloval. Bude aj prezident Emmanuel Macron nútený ustúpiť?

Niektorí jeho predstavitelia a podporovatelia boli veľkosťou štvrtkových pochodov zaskočení. Prezident má pravdu, šepkajú si, ale nepodarilo sa mu presvedčiť krajinu. Kverulantský národ, akým je Francúzsko, nemôžete zmeniť proti jeho vôli – aj keď je táto zmena pre jeho vlastné dobro. Au contraire, hovoria iní blízki prezidentovi. Francúzsko sa vždy reformuje proti svojej vôli. Protesty sú národným rituálom. Budúce generácie budú Macronovi vďačné za to, že krajinu zanechal silnejšiu, než ju našiel. Možno. Zatiaľ je drvivá konfrontácia nevyhnutná. Zdá sa, že kompromis je nemožný; ani jedna strana si nemôže dovoliť prehrať.

Macronova porážka by z neho vo veku 45 rokov urobila domácu chromú kačicu na zvyšné štyri roky jeho druhého mandátu a posledné štyri roky jeho politickej kariéry. Porážka odborových zväzov by po rokoch klesajúceho počtu členov a vplyvu znamenala koniec ich moci ako organizovanej – alebo dokonca neorganizovanej – sily vo francúzskom živote. To, čo ich nahradí, by sa mohlo podobať skôr na hnutie Gilet Jaunes: nahnevané, chaotické a na okrajoch násilné.

Bola však táto konfrontácia naozaj potrebná teraz, keď 1 500 kilometrov na východ zúri vojna a Scholz je v meste, aby ju diskutoval, keď inflácia prekvitá a keď sú nálady stále napäté pandémiou Covid?

Macron má dobré dôvody na to, aby chcel reformovať zmätočný a často nespravodlivý francúzsky dôchodkový systém. Má pravdu v tom, že Francúzi musia pracovať dlhšie, ak si chcú udržať silu svojho hospodárstva a štedrý (pre niektorých) sociálny systém, vrátane dôchodkov. Každý štvrtý z 68 000 000 obyvateľov Francúzska je na dôchodku. Ak sa nezmení štátny dôchodkový systém, v polovici tohto storočia bude na päť dôchodcov stačiť len šesť francúzskych pracujúcich.

Väčšina ostatných vyspelých krajín zvýšila zákonný vek odchodu do dôchodku na 65 rokov, dokonca na 67 rokov, aby čelila tejto výzve. Macron zverejňuje podrobnú legislatívu, ktorá v priebehu šiestich rokov posunie oficiálny vek odchodu do dôchodku vo Francúzsku zo 62 na 64 rokov. Má sa prijať v marci a začať platiť od septembra. Ak sa reformy uskutočnia, Francúzi budú aj v roku 2030 odchádzať do dôchodku skôr ako Briti, Nemci, Belgičania, Taliani, Španieli alebo Američania v súčasnosti.

Argumenty za reformu dôchodkového systému sú však silné, argumenty za jej okamžité uskutočnenie sú slabšie. Pandémia Covid zabila toľko starých ľudí, že systém je zatiaľ v primeranej rovnováhe medzi vyplácaním dôchodkov a mesačnými príspevkami pracovníkov a ich zamestnávateľov. Táto rovnováha sa v nasledujúcich rokoch stratí, ale len postupne.

Macronove dôvody na to, aby sa teraz posunul dopredu, sú čiastočne politické. Pri svojom prvom zvolení v roku 2017 sľúbil radikálnu, ale bezbolestnú dôchodkovú reformu, ale keď v roku 2020 udrel Covid, svoj komplexný a veľmi nenávidený balík zmien stiahol. Druhý pokus o dôchodkovú reformu bol hlavným návrhom väčšinou nezabudnuteľnej Macronovej predvolebnej platformy v minulom roku. V apríli zvíťazil, ale v júni stratil parlamentnú väčšinu. Ak opäť upustí od dôchodkovej reformy, čo bude robiť vo svojom druhom funkčnom období?

Existuje aj ďalší dôvod na rýchle kroky, ktorý sa neodvažuje vysloviť svoje meno: peniaze.

Reforma by mala v priebehu desaťročia ušetriť 100 miliárd eur na doplatkoch štátu alebo daňových poplatníkov do stratového štátneho dôchodkového systému. Bez týchto zmien bude pre Macrona ťažké znížiť ročný rozpočtový deficit Francúzska na 3 % HDP, čo je oficiálny limit pre krajiny, ktoré používajú euro. Tento rok bude deficit Francúzska predstavovať 5 % HDP. Macron sa zaviazal dosiahnuť cieľ 3 % do roku 2027. Tento argument sa však verejne nepoužíva. Zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, aby sa vyhovelo Bruselu, sa v krajine nehrá dobre.

V skutočnosti je v hre ešte viac peňazí daňových poplatníkov.

Francúzsko nemá súkromné dôchodkové systémy ani individuálne dôchodkové fondy. Všetci okrem najbohatších ľudí sú v starobe závislí od štátneho dôchodkového systému. Teoreticky sa platby dôchodcom vyrovnávajú s príspevkami aktívnych pracovníkov a ich zamestnávateľov v každom zo 42 rôznych štátnych režimov – či už ide o železničiarov, samostatne zárobkovo činné osoby, poľnohospodárov, právnikov, baletných umelcov v Parížskej opere atď.

Niektoré z týchto režimov sú približne v rovnováhe. Ale veľkorysé dôchodkové zabezpečenie štátnych zamestnancov – vrátane odchodu do dôchodku po päťdesiatke pre zamestnancov železníc a dôchodkov vo výške 75 % posledného platu pre všetkých zamestnancov štátneho sektora – je katastrofálne a trvalo v mínuse.

Tento deficit vo výške približne 30 miliárd eur ročne hradí štátna správa (t. j. daňoví poplatníci) nad rámec svojich bežných príspevkov ako zamestnávateľ. Táto skutočnosť sa stala takou samozrejmosťou, že sa nikdy nespomína ako súčasť celkového ročného dôchodkového “deficitu”.

Tento trvalý úbytok francúzskych štátnych výdavkov sa rovná viac ako polovici ročného rozpočtu na obranu krajiny. Macronova reforma by tieto straty neukončila zo dňa na deň, ale uvoľnila by niekoľko užitočných miliárd na konštruktívnejšie výdavky a na zníženie deficitu.

Ako politický argument je to však dosť tabu. Znižovanie daní sa vo Francúzsku vždy vykresľuje ako “politika pre bohatých”. Takže prezident predvádza inú líniu. Francúzsko si už nemôže dovoliť pracovať menej ako jeho partneri v EÚ alebo medzinárodní konkurenti. Podľa štúdie OECD pracovalo Francúzsko v roku 2018 630 hodín ročne na jedného obyvateľa vrátane detí a dôchodcov. Nemecko odpracovalo 722 hodín na obyvateľa, Spojené kráľovstvo 808 hodín a USA 826 hodín. Čiastočne je to spôsobené 35-hodinovým pracovným týždňom a nezamestnanosťou, ale aj vekom odchodu do predčasného dôchodku.

Odpoveďou odborov na tieto argumenty je zmes rozumných faktov a zahmlievania. Poukazujú na to, že skutočný priemerný vek odchodu do dôchodku vo Francúzsku je už 62,9 rokov (pravda). Niektorí ľudia už musia čakať do 67 rokov, aby mohli požiadať o plný dôchodok (tiež pravda). Akékoľvek zvýšenie oficiálneho veku odchodu do dôchodku by neúmerne potrestalo ľudí z robotníckej triedy, pretože tí začínajú pracovať mladí, zatiaľ čo stredná trieda študuje (pravda, ale čiastočne riešená v malom písme reformy).

Deficit dôchodkového systému by sa podľa odborov mohol vyrovnať iným spôsobom, a to vyššími mesačnými príspevkami zamestnancov a ich šéfov alebo odvodom z vysokých dôchodkov. To by na istý čas fungovalo. Zvýšilo by sa tým aj daňové zaťaženie, ktoré ničí pracovné miesta a mzdy v jednej z krajín s najvyšším zdanením na svete.

Súčasný systém je často nespravodlivý voči ženám, poľnohospodárom, samostatne zárobkovo činným osobám a zamestnancom v súkromnom sektore vo všeobecnosti. Ak pracujete pre súkromnú spoločnosť, a nie pre štát, váš dôchodok predstavuje 50 % priemerného zárobku za najlepších 25 rokov v porovnaní so 75 % poslednej mzdy štátnych zamestnancov.

A zamestnanci súkromného sektora platia nielen svoje vlastné príspevky na dôchodok, ale, ako už bolo spomenuté, dotujú dôchodky štátnych zamestnancov prostredníctvom svojich daní.

Je zrejmé, že odbory nemajú dôvod upozorňovať na túto anomáliu. Ich slabnúca podpora sa vo veľkej miere sústreďuje v štátnom sektore. A na veľkých pochodoch a štrajkoch minulý týždeň dominovali štátni zamestnanci, od železničiarov až po učiteľov. Veľkých štrajkov v súkromných podnikoch bolo málo – ale k provinčným pochodom sa pripojilo prekvapujúce množstvo zamestnancov súkromného priemyslu.

Macron a jeho vláda sa z nejakého dôvodu zatiaľ rozhodli nesnažiť sa využiť toto potenciálne rozdelenie medzi súkromným a verejným sektorom. Možno by to radšej predali ako niečo jednotne pozitívne, nie ako rozdeľuj a panuj. To sa však ešte môže zmeniť.

Odbory si tiež musia dávať pozor na to, čo budú robiť ďalej. Militantné hlasy vyzývajú na časovo neobmedzené štrajky na železnici, prerušenie dodávok elektriny a zablokovanie rafinérií benzínu. Vedenie národných odborov sa však obáva, že takáto tvrdá stratégia by obrátila verejnú mienku proti nim, nie proti Macronovi.

Pri pohľade zo zahraničia je na francúzskej averzii voči predĺženiu veku odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov do roku 2030 niečo demograficky a ekonomicky iracionálne. Či už je to iracionálne alebo nie, odpor voči dôchodkovej reforme je hlboký a vášnivý. Až 70 % ľudí v prieskumoch verejnej mienky tvrdí, že nevidí dôvod, prečo by mali pracovať dlhšie. A ako zdôrazňuje provládny politik Jean-Louis Bourlanges: “Názory môžu byť mylné, ale skutočnosť, že ich zastávajú milióny ľudí, zostáva politickým faktom.”

Francúzi nie sú leniví. Tí, ktorí pracujú, pracujú veľmi produktívne. Veľká časť krajiny má však k štátu akýsi pubertálny vzťah, ktorý je zmesou malomeštiackeho odmietania a potrebnej závislosti. Neustále sa požaduje “zmena”, ale zároveň sa prejavuje odpor voči všetkým zmenám. Prezidenti sú volení, aby niečo urobili, ale po zvolení sa im kladie odpor. Na “ulici” záleží viac ako v takmer akejkoľvek inej veľkej demokracii.

Čo ďalej? Napriek tomu, že Macron nemá parlamentnú väčšinu, má dostatočnú šancu presadiť reformu v marci v národnom zhromaždení. Stredopraví Les Républicains, ktorí disponujú 62 hlasmi, sú teoreticky za. Konečnú verziu navrhovanej reformy, v ktorej je novým vekom odchodu do dôchodku 64 rokov, a nie 65 rokov, ako pôvodne navrhoval Macron, čiastočne formovali práve oni. Avšak vyhliadka na dvojmesačný boj s “ulicou” a odbormi spôsobuje, že niektorí stredopraví poslanci a dokonca aj niektorí promacronovskí poslanci majú zimomriavky.

Macron a jeho premiérka Elisabeth Borneová by v prípade potreby mohli využiť svoje mimoriadne ústavné právomoci a reformu presadiť dekrétom. To by však nepochybne vyvolalo ďalšie štrajky a možno aj pouličné násilie.

Macron má rozhodujúci hlas. Rozhodnutie o tom, či sa podriadi hnevu verejnosti, bude na ňom. Podľa všetkého je rozhodnutý, že sa nestane “druhým Chiracom”.  A paradoxne, intenzita opozície by mu mohla umožniť, aby sa (v každom prípade v zahraničí) javil ako odvážny a rozhodný líder po tom, ako uzákoní to, čo je v skutočnosti skromná reforma.

Vie, že ak mrkne, čakajú ho posledné štyri roky v Elyzejskom paláci osamelé a prázdne.

Takže mrkne? Pravdepodobne nie.