Zosmiešnený následník trónu

Pravdaže tu hovorím predovšetkým o takých slovách a emóciách, ktoré sa spájajú s prežívaním a cítením väčšiny tzv. bežných ľudí, ktorí nemajú výraznejšie spojenie s politickými, biznisovými či inými elitami.

Pri úvahách o súčasnom vládnom pritvrdzovaní kurzu či už voči nezaočkovaným ľuďom alebo vôbec voči všetkým tým, ktorí vyjadrujú zásadne odlišné názory na politiku a na svet, než aké vyslovujú korporátni „majitelia pravdy“, som si spomenul na film Jára Cimrman, ležící, spíci. Bol to film, ktorý si podľa všetkého tvorivá dvojica Svěrák-Smoljak dosť výrazne užila, pričom takýto film nemohol zásadne prekážať ani vtedy vládnucim komunistom, keďže vlastne poukazoval na dekadenciu niekdajšej rakúsko-uhorskej monarchie.

Miestami sa spomínaný (inak kvalitný) film prejavil naozaj až pomerne boľševicky hrubo. Hovorím zvlášť o tých scénach, ktoré dosť prvoplánovo dehonestovali následníka trónu Františka Ferdinanda ako arogantného, zúrivého a vlastne podstatne sa neodlišujúceho od svojho kriminálneho dvojníka Nývlta.

Kajúcnik Makó nabonzoval ľudí a dostal zákazku

A tak som rozmýšľal, ako by podobný film vyzeral dnes. Mohol by mať názov trebárs „Jára Cimrman, očkovaný prvou aj druhou dávkou“. Pokiaľ ide o dehonestáciu vládnucich predstaviteľov, na rozdiel od toho, čo si Smoljak a Svěrák dovolili voči Františkovi Ferdinandovi, tu by nebolo vôbec nutné nikoho umelo dehonestovať – stačilo by jednoducho zobraziť vládnych a koaličných predstaviteľov takých, akí sú v skutočnosti.

A nebola by potrebná ani žiadna fiktívna postava „bratovraha, otcovraha a tetovraha“ Nývlta. Skutočnosť samotná by ponúkla dostatočne zaujímavé a dostatočne exotické postavy.

Veď si vezmime už takých kajúcnikov typu Ľudovíta Makóa, ktorí nielenže pomôžu koalícii v jej boji za údajnú očistu spoločnosti „nabonzovaním“ tých správnych ľudí. Konkrétne v prípade Makóa navyše ešte dostanú exkluzívny mediálny priestor na šírenie svojej verzie stále živých a nerozhodnutých prípadov a okrem toho im štát ešte „odklepne“ aj významnú zákazku.

K dispozícii pre takýto satiricko-komediálny film by boli aj ďalší kajúcnici, takí z ešte drsnejšieho prostredia – trebárs aj takí, ktorí sa spomínajú ako členovia zločineckej skupiny takáčovcov. Ich spojenie so súčasnou vládnou mocou je umocnené aj tým, že bývalý policajný prezident Peter Kovařík dal pokyn na prerušenie policajnej akcie zameranej na ich zadržanie. Preto musel dotyčný policajný prezident aj odstúpiť, pričom ho nahradil ešte väčšmi bezohľadný a vláde úplne oddaný Štefan Hamran, pripomínajúci viac kovboja z nepodarených spaghetti westernov, než seriózneho policajného funkcionára.

Čaputová zvláda svoju dehonestáciu sama

Pokiaľ vo filme o Cimrmanovi vyzeral panovník František Jozef pomerne dôstojne aj v momentoch, kedy bol zastúpený Nývltovým „kolegom“ z väzenia Macháněm, v našom prípade by sme na akékoľvek zdanie serióznosti v prípade hlavy štátu mohli zabudnúť. Prezidentka Čaputová nepotrebuje žiadnu dvojníčku, aby ju a úrad hlavy štátu dehonestovala a znevažovala – zvláda to úplne sama. Asi ani komunisti by si nedovolili trebárs cisára Františka Jozefa vyobraziť ako fotografujúceho sa počas nedôstojného sedenia na zemi, opierajúc sa o stoličku. To by bolo priveľa aj pre nich, veľmi dobre vedeli, že aj takí pre nich reakcionári ako Habsburgovci mali určitú úroveň. V prípade Zuzany Čaputovej však, žiaľ, uvedený výjav nie je žiadnym výplodom uletenej fantázie, ale priamo tristnou a šokujúcou realitou.

A takto by sme vedeli pokračovať ešte dlho. Námetov na satirické a humoristické spracovanie aktuálnej politickej a spoločenskej situácie je vlastne neúrekom. A každodenne si to všímame aj na sociálnych sieťach, prípadne aj priamo v rozhovoroch s našimi známymi.

Problémom je však to, že zatiaľ nestačí sa na tomto všetkom len bezstarostne zabávať. To bude možné až s časovým odstupom – trebárs s takým, akí mali Smoljak a Svěrák v čase natáčania svojho filmu od obdobia, ktorého sa týkal, teda záverečného obdobia existencie Habsburskej monarchie.

Sulík: Vyhláška nie je „písmo sväté“

Psychiater a kňaz Max Kašparů vo svojom rozhovore s lekárom Igorom Bukovským poznamenal, že pokiaľ český národ na niečo vymrie, tak sa to stane tak, že sa „na smrť ubaví“. Pozorujúc slovenskú politickú a spoločenskú realitu, asi by sme si na podobný osud mali dávať pozor aj my Slováci.

Áno – aj neustále sa meniace protiepidemické opatrenia už pripomínajú skôr frašku. Už samotný minister hospodárstva Richard Sulík pri poukázaní na nesúlad medzi rozhodnutím vlády a vyhláškou hlavného hygienika poznamenal, že vyhláška nie je „písmo sväté“ a nech sa pokojne otvoria všetky prevádzky týkajúce sa starostlivosti o ľudské telo. Ako vidno – už aj samotní vládni predstavitelia majú zo svojej práce tak trochu srandu.

„Sranda“ nás však rýchlo prejde, keď si trebárs uvedomíme, ako sa čoraz vážnejšie a naliehavejšie začína hovoriť o možnosti povinného očkovania proti covidu. Nijako zábavnou sa nám ďalej nemôže zdať ani zmluva, ktorú len prednedávnom zverejnili naše rezorty obrany a zahraničných vecí v súvislosti s obrannou spoluprácou s USA, ktorej súčasťou je aj záväzok Američanov zafinancovať naše dve vojenské letiská. A okrem toho rozhodne do kategórie zábavných a humorných vecí nepatrí ani prihlásenie sa niektorých štátov Európskej únie vrátane Slovenska k úmyslu prijať desaťtisíce afganských utečencov.

Odolávajme morálne skazeným ľuďom!

Nuž, áno – súčasný stav slovenskej spoločnosti a politiky obsahuje už toľko absurdity a nehorázností, že ozaj niekedy ani nevieme, či sa jednoducho smiať a či prepadnúť do depresie a beznádeje. Ale je tu ešte aj tretia možnosť  – nevzdávať sa. Byť statočný a opakovane dávať súčasnej morálne a duchovne zdegenerovanej elite najavo, že ich mentálny svet nie je naším svetom a že si v žiadnom prípade nemienime ich výplody chorého rozumu vtesnať do hláv či do našich životov. Pričom tieto životy nám milostivo nenadelili oni, ale máme ich od Boha.

Vysmievajme sa týmto morálne skazeným ľuďom a nech niekto trebárs pokojne umiestni na YouTube aj príbeh podobajúci sa na to, čo som opísal v tomto komentári (za žiadny zásah do autorských práv to považovať nebudem). Ale nezostaňme len pri tom. Dávajme zároveň každému jasne najavo, že svojich prirodzených, osobných, ľudských a občianskych práv sa NIKDY nemienime zriecť. Nech by nás do toho tlačili hoci aj viac či menej zmanipulovanými citátmi súčasnej hlavy katolíckej cirkvi Františka či inej morálnej autority.

Ladislav Kováčik