Ak chcete pochopiť konvenčné myslenie, prečo Putin nepoužije jadrové zbrane na Ukrajine, stačí sa spýtať: prečo by mal? Píše Peter Van Buren pre The American Conservative.

Biden tvrdí, že Putin je iracionálny, akýsi šialenec, ktorý je zatlačený do kúta a čelí blížiacej sa porážke na Ukrajine, a tým aj pravdepodobnosti zmeny režimu.

Nič však nemôže byť ďalej od pravdy. Putin nečelí “porážke” na Ukrajine, pretože územie si vymieňa obe strany a Rusi sa môžu stiahnuť na stabilné línie pred inváziou v Donbase a inde len s úsmevom na tvári – nič, čo by sa blížilo porážke. Ak vás zaujíma, ako vyzerá porážka, pozrite si Kábul 1989 alebo 2021.

Pokiaľ ide o zmenu režimu, Putin nezostáva nič dlžný akejkoľvek ruskej verejnej mienke, ktorá okolo neho existuje, a jeho kamaráti pri moci, takzvaní oligarchovia, (po odrátaní jednej alebo dvoch jácht) mohutne zarábajú na sankciách, ktoré zvýšili ceny ruského vývozu energií.

Hlavným dôvodom, prečo sa vyhnúť jadrovej eskalácii, je, že by to priviedlo USA alebo nejakú podskupinu NATO “topánkami na zemi” hlbšie do ukrajinskej vojnovej zóny, a toho by sa Putin obával. V závislosti od toho, aká veľká sila sa použije, by to skutočne mohlo viesť k úplnej “porážke” na Ukrajine.

USA a NATO sa pripravujú na boj s Ruskom na ukrajinských pláňach už približne 70 rokov (bez ohľadu na pád Sovietskeho zväzu, terorizmus, Irak atď.). V takejto vojne by delostrelecké súboje ako z 19teho storočia, ktoré charakterizujú súčasný konflikt, by podľa predstáv Van Burena nahradili nekonečné presné letecké údery USA. Predstavte si americké A-10, alebo dokonca B-52 prakticky na hranici vesmíru, ako trhajú tie dlhé ruské kolóny. Asi posledná vec, ktorú Putin chce, je bojovať s NATO priamo o kusy Ukrajiny namiesto (slabšieho) zástupcu.

Po odmietnutí týchto argumentov sa pozrieme na bojisko, aby sme zistili, akú úlohu by zohrala jadrová eskalácia. Pri pohľade na historické použitie jadrových zbraní (samozrejme, výlučne Spojenými štátmi) má Putin zhruba štyri možnosti.

Jednou z nich by bola demonštračná atómová bomba, povedzme výbuch na úrovni mora s nízkym výkonom pri Odese, ktorý by mal rozbúchať okná, možno vypnúť svetlá, ale inak by nespôsobil veľké škody. Ako USA dospeli k záveru na konci druhej svetovej vojny, demonštrácie účinne dokazujú, že vám chýba odhodlanie, nie že ste odhodlaní viesť jadrovú vojnu. Navyše samotné použitie jadrovej bomby pravdepodobne vtiahne USA do konfliktu, pričom Rusko nič nezíska.

Druhou možnosťou by bol jadrový útok proti veľkej koncentrácii ukrajinských vojsk. Okrem ožiarenia územia, ktoré chce dobyť, by Putin mohol dosiahnuť niečo podobné, dostatočne blízko pre prácu vlády, extrémnym sústredením delostrelectva a letectva. Veľký výbuch na vyčistenie cesty, ale bez toho, aby USA prišli ako následný efekt. Načo ísť do jadrových zbraní, keď je rovnaký výsledok dostupný prostredníctvom konvenčných zbraní?

Tretím krokom by bol úder zameraný na dekapitáciu vedenia na základe dobrých spravodajských informácií, ktorý by odstránil prezidenta Zelenského. Tento úder predpokladá a) takmer dokonalé spravodajstvo (pozri neúspech Američanov pri pokuse o rovnaký úder na začiatku dvoch vojen v Perzskom zálive, šok a hrôza, ktorému Saddám unikol napriek všetkým prostriedkom Spojených štátov), b) že to isté by sa nedalo dosiahnuť masovým delostrelectvom, a hlavne c) že Zelenskyj je skutočne tým jediným človekom Washington-Churchill-Patton, ako ho vykresľujú západné médiá – inými slovami, že jeho strata by mala taký dopad, ako si západné médiá myslia. Ak Zelenského zástupca povstane z popola a bude sa dožadovať pomsty, tento gambit zlyhá, možno sa dokonca obráti proti Putinovi.

Posledné by bolo zničenie ukrajinského mesta, ktoré by spôsobilo masové civilné obete a vyvolalo jadrový teror, čo by prinútilo k rýchlej kapitulácii, ako to urobili jadrové útoky na Hirošimu, Nagasaki a ďalšie japonské mestá, ktoré by padli, ak by sa nevzdali dostatočne rýchlo. Napriek bombardovaniu Tokia (o Coventry a Drážďanoch ani nehovoriac) druhá svetová vojna Amerike dokázala, že nič nezvýši úroveň strachu tak ako použitie jadrových zbraní. Koža sa v Coventry roztopila rovnako ako v Hirošime, ale my si pamätáme práve Hirošimu. Na Ukrajine by to bolo zamýšľané menej ako Strangelovská výmena, ale ako taktická eskalácia.

Problémom štvrtej možnosti, jadrového zničenia Kyjeva alebo západného Ľvova (aby sa zničil dodávateľský reťazec zabezpečujúci zbrane cez Poľsko), je svetová verejná mienka. V čase, keď USA zničili dve japonské mestá plné žien a detí, bol svet unavený samotnou vojnou a predchádzajúcimi zverstvami. Medzi holokaustom, Nankingom a bombardovaním sa USA vyhli použitiu jadrových zbraní na ukončenie tejto vojny len v kontexte hrozného násilia.

V roku 2022 takéto faktory neexistujú. Putin bol v tomto boji agresorom a v tejto vojne nie je žiadny Auschwitz. A hoci je Putin menej závislý od svetovej mienky ako iní svetoví lídri, stále je do istej miery závislý. Potrebuje Indiu a predovšetkým Čínu, aby ho považovali za dostatočne dobrého chlapíka, ktorý bude kupovať a ďalej predávať svoju ropu a plyn. Ak by niečo donútilo Nemecko, aby sa vzchopilo a vydržalo mrazivú zimu s obmedzenou ruskou energiou, bol by to atómový útok na ukrajinských civilistov.

Prezident Biden dal jasne najavo, že akékoľvek použitie jadrových zbraní na Ukrajine by bolo “úplne neprijateľné” a “malo by vážne následky”. Jeho administratíva sa však verejne vyjadrila nejednoznačne o tom, aké by boli tieto dôsledky. Kľúčovým prvkom by bolo zatlačiť na Putina, aby ustúpil, a nie zdvojnásobil svoje úsilie. Napríklad demonštratívny výbuch jadrových zbraní zo strany Ruska by mohol spôsobiť, že USA potopia ďalšiu ruskú loď v Čiernom mori. Tým by sa mohla skončiť vzájomná bitka. Ale ráznejšia americká reakcia – povedzme kobercové bombardovanie ruskej poľnej divízie – by mohla Rusov len dotlačiť k ďalšiemu pokusu a vyrovnaniu skóre.

V každom prípade by Biden nemal odpovedať na jadrové zbrane jadrovými zbraňami. Keďže dosiahol politický vek počas studenej vojny, mal by vedieť lepšie, ako voľne hovoriť o jadrových zbraniach, rovnako ako Putin. Je hrubo upokojujúce, že ľudia, ktorí vidia najväčšiu možnosť jadrového boja, sú mainstreamové médiá, ktoré dúfajú, že zo zvýšenia napätia získajú kliky a sledovanosť, a nie dvaja muži, ktorí v hĺbke duše vedia, že na Ukrajine nič nestojí za to.

V určitom okamihu každého scenára vojnovej hry, v ktorom jedna strana nezavolá len “stop”, preberú iniciatívu jašteričie mozgy; jedna vec vedie k druhej, až kým sa niekto vo Washingtone alebo v Moskve nezačne pýtať, či sa dožije toho, že jeho deti pôjdu v pondelok ráno do školy. S Rusmi na Ukrajine už hráme hru na nižšej úrovni. Nemali by sme hľadať príležitosti na to, aby sme zistili, kto naozaj vybočí ako prvý.