Ústava SR má niekoľko nedostatkov. „Nie je dostatočne programová a všeobecne formulovaná,“ povedal v exkluzívnom rozhovore pre TASR bývalý predseda Ústavného súdu (ÚS) SR a generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie v Luxemburgu Ján Mazák. Privítal by novú ústavu, nevidí to však reálne. Okrem iného by bol rád, keby sa po viacerých zmenách a výkladoch ústavy vyjasnilo, „aká sme vlastne republika, prezidentská alebo parlamentná“. Kauzy týkajúce sa ústavnosti ako Gaulieder či Čentéš sú podľa Mazáka síce rozdielne, avšak rovnako nebezpečné „pre riadne fungujúci právny štát“. Rozhovor vydáva TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Ústava SR má už 21 rokov. Za ten čas prešla viacerými zmenami. Nedávno sa objavili aj názory, že už bola toľkokrát novelizovaná, že by bolo na mieste napísať novú ústavu. Je to aj váš názor?-

Privítal by som novú ústavu z jednoduchého dôvodu. Za vyše dvadsať rokov účinnosti terajšieho základného zákona sa získali dostatočné skúsenosti, poznatky a vyskytli viaceré omyly pri jeho výklade a používaní. Dohromady by sa to mohlo politicky i ústavne vhodne zúročiť pri formulovaní novej ústavy. Nevidím to však reálne. Prijatie novej ústavy vyžaduje celospoločenský konsenzus a ten tu momentálne chýba a asi hodnú chvíľu bude nedosiahnuteľný.

-Čo sú, podľa vás, najväčšie problémy slovenskej ústavy, ktoré by bolo skutočne treba riešiť?-

Základným problémom našej ústavy je to, že nie je dostatočne programová a všeobecne formulovaná. Chýba v nej aj dôsledné definovanie vzťahov k Európskej únii, ktorá je pre nás životne dôležitá. Napokon, treba si vyjasniť, po posledných peripetiách s výkladom ústavy, aká sme my vlastne republika, prezidentská alebo parlamentná.

-Ozývajú sa názory, že slovenská ústava by potrebovala zmodernizovať. Aktuálna je napríklad otázka práv homosexuálov. Mala by sa táto skupina ľudí v ústave osobitne spomínať?-

Ak sa niekto nazdáva, že modernizovať základný zákon štátu znamená spomenúť v ňom homosexuálov, tak sa mýli. Napokon, tí sú nepriamo spomenutí. Stačí vziať do úvahy text čl. 12 ods. 2 ústavy, v ktorom sa zakazuje akákoľvek diskriminácia na základe iného postavenia. A iné postavenie je aj odlišná sexuálna orientácia, tak, ako to napokon výslovne uvádza čl. 21 Charty základných práv EÚ. Modernizáciou rozumiem skôr jasnú odpoveď na základné otázky našej štátnej existencie v zložitých geopolitických súvislostiach a v 21. storočí.

-Slovensko je súčasťou EÚ. Už dlhší čas sa hovorí o väčšej integrácii. Nemala by slovenská ústava obsahovať nejaké záruky na udržanie si istej národnej integrity a obhajobu národnoštátnych záujmov?-

Slovensko je suverénny štát. Aj po vstupe do Európskej únie. Nespochybňujme to. Preto jeho členstvo v únii nepotrebuje žiadne záruky pre národné záujmy. V Bruseli predsa rozhodujú aj naši zástupcovia. Stačí spomenúť, po Lisabonskej zmluve, ozaj posilnené postavenie Európskeho parlamentu, hlasovanie v Rade Európskej únie aj v Európskej rade. Aj naši politici rozhodujú o prípadnej užšej spolupráci pri riešení krízy v eurozóne a všeobecne i o posilnení politickej a ekonomickej integrácie. Viac integrovaná únia ako výsledok aj nášho hlasu preto skôr posilní ochranu národných záujmov, než by ich poškodzovala.

-Ústava rieši aj štátne občianstvo. Podľa nej ho nemožno „nikomu odňať proti jeho vôli“. Práve pre túto vetu je dnes na Ústavnom súde SR zákon o štátnom občianstve, ktorý pripravuje o slovenský pas ľudí, ktorí prijmú občianstvo iného štátu. Dochádza podľa vás k odoberaniu občianstva na základe tohto zákona protiústavne? Nemala by sa ústava dôslednejšie zaoberať otázkou občianstva?-

Odpoviem na obe otázky naraz. Každý štát, nielen členský štát únie, si sám upravuje otázky občianstva. V tom mu nemožno žiadnym spôsobom brániť. Je však pravdou, že Slovenská republika ako členský štát musí túto svoju výlučnú právomoc vykonávať v zmysle judikatúry Súdneho dvora v súlade s právom únie. Na tomto mieste však treba poznamenať, že ESĽP tento rok rozhodol vo veci Fehér a Dolník proti Slovensku tak, že obaja požiadali o maďarské občianstvo na základe vlastnej vôle, v čase, kedy boli účinné ustanovenia zákona o štátnom občianstve, ktorými strácali ex lege slovenské občianstvo a urobili tak s vedomím si následkov svojho rozhodnutia podľa práva Slovenskej republiky. Preto im nebolo odmietnuté slovenské občianstvo svojvoľne. Z toho vychádza, že úprava občianstva v našej ústave zásadne postačuje a zákon, ktorý bol prijatý na vykonanie príslušného článku ústavy, zatiaľ požíva výhodu prezumpcie ústavnosti. Až kým inak nerozhodne Ústavný súd.

-Problémom sú aj čierne stavby na cudzích pozemkoch. Pri riešení tohto problému dochádza ku kolízii vlastníckeho práva a práva na bývanie. Ktoré z týchto práv je nadradené? Ako sa dá táto situácia riešiť? Nebolo by na mieste aj v tomto prípade ústavu upraviť?-

Nuž, vidíte, to je tá otázka všeobecnosti textu ústavy. Položenú otázku musia najprv riešiť základné predpisy súkromného práva, predovšetkým Občiansky zákonník. Až vo výnimočných prípadoch treba siahnuť k ústavnému textu. Zbytočne sa uvažuje o nadradenosti uvedených práv. Každé má iný obsah, právo na ochranu sa líši so zreteľom na právne vzťahy, ktoré pri uplatňovaní týchto práv vznikajú a tak by sa dalo pokračovať. Inak povedané, dajte mi konkrétny prípad a ja vám poviem, ktoré z týchto dvoch práv je v danej veci akože „nadradené“, t.j. zasluhuje si viac ochrany.

-V ústave je tiež zmienka o nerastnom bohatstve. „Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky.“ Je toto dostatočná záruka na to, aby štát neprišiel o svoje bohatstvo. Nemôže dôjsť napríklad k rozpredaju tohto bohatstva?-

Áno, podľa mňa je to dostatočná záruka. Ale pri tejto otázke sa pristavím. Ak sa výkladu tohto ústavného textu zmocnia ľudia, ktorým pôjde o osobný prospech a budú pri moci, tak nič nezabráni rozpredaju, aj keby sa tieto záruky strojnásobili. Preto záruky vidím len v tom, že pri moci budú politici, ktorí toto vlastníctvo Slovenskej republiky chápu ako nedotknuteľný zdroj blahobytu a uspokojovania potrieb každého občana.

-Doteraz bola ústava novelizovaná minimálne 10-krát. Je to veľa či málo v porovnaní s inými štátmi? Ak je to veľa, nesvedčí to o tom, že ústava nie je veľmi kvalitná?-

Je problémom, ak sa aj urobí nevyhnutný softvér, ale stále ho treba dolaďovať? Nie je. A tak to bolo aj s našou ústavou. Prijali sme ju ako základ našej svojbytnosti, suverénnosti a nezávislosti. No, a ukázalo sa, že niektoré časti bolo treba doladiť, doplniť, spresniť. Niečo z toho sa podarilo, napríklad priama voľba prezidenta, iné zásahy neboli také úspešné. Hovoríme o kvalite ústavy, ale tú možno merať len kvalitou politickej debaty a dohody o jej obsahu spojenej aj so širšou celospoločenskou diskusiou.

-Boli tu napríklad pokusy o zrušenie kvóra pre referendum, maďarské strany by si zas želali zmeniť preambulu, ktorá hovorí o národe a nie o občanoch, KDH by chcelo lepšiu ochranu rodiny a života. SaS zas vzniesla otázku, či je naša preambula preambulou modernej ústavy 21. storočia. Čo hovoríte napríklad na tieto problémy?-

Zoberme si to po poradí. Zrušenie kvóra pre referendum by prinieslo infláciu referendier, na ktoré nemáme dostatočne vyvinuté právne a ekonomické prostredie a niet ani dostatok historických skúseností. Nie sme Švajčiarsko. Zmena preambuly. V skutočnosti ide o úvod, ktorý je aj výsostne občiansky. Lepšia ochrana rodiny a života sú fenomény, na ktorých je vždy čo zlepšovať. Otázka je, či na to stačí len zmena ústavy, alebo je viac potrebná reálna, ekonomická, podpora rodiny a ochrana života vytvorením dôstojných podmienok na jeho ochranu aj pred narodením. Nerozumiem výrazu „preambula modernej ústavy“, myslím, že niektoré moderné ústavy dokonca preambulu ani nemajú.

-Problematická je tiež otázka výsledkov platného referenda. Mali by sa pretaviť do prijatia zákonov. Tu ale prichádza problém. Zákony prijíma parlament. Takže aj keď občania v referende povedia napríklad, že počet poslancov NRSR sa má znížiť na 100, tak sa tak nemusí stať, lebo na to treba prijať zákon a o ňom rozhodujú poslanci. A podľa ústavy hlasuje každý poslanec podľa svojho svedomia a presvedčenia, čiže nikto mu nemôže prikázať hlasovať tak, ako povedali občania v referende. Ako sa vyrovnať s týmto? Čo sledoval zákonodarca takouto zákonnou úpravou? Bol to zámer?-

Sú rôzne výklady tejto spornej otázky. Pre mňa je základom to, že poslanec Národnej rady podľa čl. 73 ods. 2 ústavy svoj mandát vykonáva osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi. Z článkov ústavy o referende nevyplýva, že pri platnom referende sa neuplatní citovaný článok ústavy. Riešením tohto problému je jedine zmena ústavy.

-Je vôbec problém ústava ako taká, alebo skôr politici, ktorí neraz prijali protiústavné rozhodnutia, zákony (zákaz zisku poisťovní, vyvlastňovanie pozemkov pod diaľnicami, zbavenie poslaneckého mandátu Františka Gauliedera…).-

Z vytvárania problémov môžeme občas viniť text ústavy a nezriedka politické rozhodnutia, pretavené do zákonov, ktoré nie sú v súlade so základným zákonom. Ozaj si niekto vážne myslí, že zdravotná starostlivosť je u nás bezplatná? Tak, ako to ustanovuje článok 40 ústavy? Tu problémy generuje text ústavy, lebo málokto si všíma, že bezplatnosť je limitovaná podmienkami, ktoré ustanoví zákon. Ďalej, podmienky vyvlastnenia sú jasné, ale politické rozhodnutia stabilne narážajú na ich mantinely a končia ako legislatívne nedorobky na Ústavnom súde.

-Podľa ústavy je Slovensko parlamentná demokracia. Za posledné roky však došlo k niekoľkým zmenám či rozhodnutiam, ktoré posilnili prezidentské právomoci. Napríklad novelizácia po páde vlády Ivety Radičovej, ktorá umožnila dovládnuť Radičovej kabinetu pod dohľadom prezidenta SR. Prezidentské právomoci posilnil aj výklad Ústavného súdu, podľa ktorého prezident nemusí vymenovať parlamentom zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora. Aký je dnes vlastne vzťah medzi parlamentnou a prezidentskou mocou?-

Zmena ústavy po páde vlády Ivety Radičovej sa nedá porovnávať s výkladom Ústavného súdu v prípade Čentéš. Zmenu základného zákona odobril jediný ústavodarný orgán, Národná rada. A bez ohľadu na jeho kritiku je plne legitímna. Výklad Ústavného súdu je však viac ako sporný. Priradil ku kompetenciám prezidenta, ktorý je súčasťou výkonnej moci, oprávnenia typické pre kancelársky systém a pozmenil tak charakter štátu. Napriek tomu zostávame parlamentnou republikou a prezident zostáva tzv. slabou hlavou štátu. Prezident je preto zásadne povinný rešpektovať rozhodnutia Národnej rady ako jediného ústavodarného a zákonoradného orgánu a jeho kontrola sa musí obmedziť len na previerku zákonných kritérií, za ktoré zodpovedá prijímaním zákonov výlučne Národná rada.

-Ústavu podpisoval aj súčasný prezident SR Ivan Gašparovič, vtedy predseda Slovenskej národnej rady. Počas jeho šéfovania parlamentu došlo k protiústavnému odobratiu poslaneckého mandátu Františkovi Gauliederovi z HZDS. V súčasnosti rezonuje kauza Jozefa Čentéša, ktorého prezident odmietol vymenovať za generálneho prokurátora. Opozícia v týchto dvoch kauzách vidí paralelu. Ako to vidíte vy?-

Oba prípady by sa mali vnímať v kontexte konkrétnej historickej situácie. Pozbavenie mandátu poslanca Gauliedera bolo v danom momente nesmierne vážnym signálom o poruche vo vnútri ústavného systému a poriadku. Republika začínala a takýto protiústavný počin, konštatovaný aj Ústavným súdom, bol vlastne šokom a zároveň otázkou, kam sa vlastne uberáme. Nevymenovanie kandidáta na generálneho prokurátora sa stalo po 20 rokoch existencie ústavy a úzko súviselo s pádom vlády Ivety Radičovej a mocenským bojom o tento ústavný post, v ktorom rozhodujúca politická sila získala podporu najprv od Ústavného súdu a potom aj od hlavy štátu. To robí tento prípad odlišným od kauzy Gaulieder, nerobí ho však menej nebezpečný pre riadne fungujúci právny štát.

-Konal, podľa vás, prezident v Čentéšovom prípade správne a v súlade s ústavou?-

Jeho rozhodnutie o nevymenovaní Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora je odôvodnené svojvoľným, ba nepreskúmateľným spôsobom. Preto je v rozpore s výkladom Ústavného súdu, ktorý svojvoľnosť dôvodov zakazuje, ako aj s rozhodnutím jeho senátu, podľa ktorého voľba Jozefa Čentéša bola v súlade so zákonom a ústavou. Iste, uznávam, že konečné slovo patrí senátu Ústavného súdu, ale odobriť rozhodnutie prezidenta o nevymenovaní bude tvrdý oriešok, ktorý bude, navyše, preskúmateľný aj medzinárodnou súdnou mocou.

-V súčasnosti pôsobíte v zahraničí. Ako vnímate udalosti posledných rokov okolo ústavy na Slovensku?-

Posledné roky som strávil ako generálny advokát na Súdnom dvore a dodnes pôsobím v určitých pozíciách na úrovni únie. Problémy s ústavou som sledoval a vnímal ako daň za politické rozpory, ktoré viedli k pádu vlády I. Radičovej, ale aj ako prirodzené dôsledky rozchodu politických ambícií s požiadavkami ochrany ústavnosti v Slovenskej republike. Na ich zosúladenie tu máme Ústavný súd. A práve Ústavný súd sa ukázal ako činiteľ, ktorý skôr „prilial olej do ohňa“, než aby disciplinoval politické prostredie rozhodnutiami, ktoré by mali oporu v jeho predošlej judikatúre, v európskom právnom priestore a v judikatúre Súdneho dvora a ESĽP.

Rozhovor s bývalým predsedom ÚS SR a generálnym advokátom Súdneho dvora Európskej únie v Luxemburgu Jánom Mazákom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

zf