Bratislava 7. novembra 2021 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)
Imrich Turzo z Betlanoviec („de Betlenfalva“) bol synom Juraja Turza, uhorského palatína v rokoch 1608–1616 a zakladateľa luteránskej cirkvi, a grófky Alžbety, rodenej Coborovej. Žil len dvadsaťtri rokov: narodil sa 11. septembra 1598 v Bytči, umrel 19. októbra 1621 v Mikulove na Morave. Encyklopédie ho zvyknú charakterizovať ako šľachtica, oravského župana, kráľovského tabulárneho sudcu a začas aj ako rektora Wittenberskej univerzity
Vzdelanie najprv získal doma, vo vtedajšom centre vzdelanosti a kultúry, v Bytči. Učiteľmi mu boli známi vzdelanci Eliáš Láni, Ján Nozicius, Ivan Turzo-Nosický, Ján Paludinus a Jeremiáš Špígel. Ako 17-ročného ho 27. júla 1615 zapísali ako poslucháča na univerzite vo Wittenbergu, ktorú jeho otec finančne podporoval. O tri mesiace neskôr, 18. októbra 1615 sa stal študentským rektorom univerzity.
Štúdia i hodnosti rektora sa však čoskoro vzdal. Už 1. mája 1616 sa vrátil do Bytče k ťažko chorému otcovi a vo wittenberských štúdiách už nepokračoval. Po otcovej smrti (december 1616) prevzal starostlivosť o rozsiahle turzovské majetky, keď ako jediný syn zdedil po otcovi hrady a panstvá Orava, Bytča, Hričov, Lietava a Tokaj s tým, že o delení výnosov z týchto majetkov bude s ním doživotne rozhodovať jeho matka Alžbeta Coborová.
Zastával hodnosť hlavného oravského župana a na bratislavskom krajinskom sneme v roku 1620 ho zvolili za kráľovského tabulárneho sudcu. Kto bol kráľovský tabulárny sudca? Kráľovská tabula bola celoštátnym šľachtickým súdom. Na jej čele stál personalis, nadriadený notárov kráľovskej kúrie. V niektorých veciach bola prvou inštanciou, v niektorých odvolacou inštanciou.
Imrich Turzo sav roku 1618 ako dvadsaťročný oženil so 14-ročnou Kristínou Ňáriovou, dcérou jágerského a varadínskeho kapitána Pavla Ňáriho (1570–1635) z Bodrogu a možno aj tento krok mu bol napokon osudový. Kristína mu počas ich krátkeho manželstva povila dcéru Alžbetu Turzovú (1621) a druhá dcéra, Kristína Turzová, sa narodila 25. apríla 1622, teda až po Imrichovej smrti.
Mala to na svedomí žena, kalvínka KristínaŇáriová, že už čoskoro vstúpil do služieb Gabriela Betlena (1580-1629),ktorý začal buntošiť ešte počas života Imrichovho otca v roku 1616?Pritom krutým faktom je, že Betlenovi hajdúsi umučili 7. septembra 1619 troch košických jezuitov, ktorých v roku 1995 pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätých. Imrich Turzo teda nenasledoval otca v jeho podpore habsburskej Viedni a odporu voči sedmohradským zväčša kalvínskym povstalcom, v konečnom dôsledku tureckým spojencom. Imrich Turzo sa stal „betlenovcom“ po tom, čo 25. marca 1620 uzavrel s Gašparom Ilešházim (svojím švagrom), Jurajom Sečianskym a s Jurajom Rákocim tajnú dohodu na podporu odbojného Betlena. Takto sa stal jedným z hlavných Betlenovýchmužov a vyjednávačov.
Gabriel Betlenzačal svoj pochod na Viedeň spoločne s vojskami českých a moravských stavov v novembri 1619, ale do chrbta mu vtedy vpadol Žigmund Druget z Humenného. O významnom postavení Turzovho syna Imricha svedčí fakt, že 25. apríla 1620 podpísal na Pražskom hrade dohodu o konfederácii medzi Betlenom a Fridrichom Falckým, namierenú proti cisárovi Ferdinandovi II. V tom istom roku,25. augusta 1620, na sneme v Banskej Bystrici podporil zvolenie Gabriela Betlena za uhorského kráľa.
Zúčastnil sa viacerých vojenských akcií, bol aj v bitke na Bielej hore8. novembra 1620 medzi českými stavmi a katolíckou ligou v rámci českého stavovského povstania a tridsaťročnej vojny neďaleko Prahy. Táto bitka tragicky vstúpila do českých dejín, pretože české vojsko v nej po krátkom boji podľahlo. Trvala len asi hodinu: pri skusmom útoku cisárskych vojsk sa povstalecké vojsko rozpadlo a rozutekalo. Český „zimný“ kráľ Fridrich Falcký deň po bitke opustil Prahu a z Česka zutekal. Dôsledkom bola strata českej samostatnosti až do roku 1918.
A potom v decembri 1620 sa Imrich Turzo v Trnave stretol s viedenským splnomocnencom vyslanca francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII. Mal rozbehnutú sľubnú kariéru, bol hlavným Betlenovým vyjednávačom o mieri s cisárskou delegáciou. Rokovania sa začali koncom januára 1621 v Hainburgu. Po troch mesiacoch sa rokovania bez výsledku skončili, a cisárova armáda sa dostala až k Novým Zámkom, kde 24. júla 1621 utrpela zdrvujúcu porážku od Betlena.
Druhá fáza mierových rokovaní so zástupcami Betlena a Ferdinanda II.sa začala 11. októbra 1621 v Nikolsburgu (Mikulove) na Morave. Už 30. septembra bol Betlenom vymenovaný za vedúceho jeho delegácie. Rokovania sa napokon začali 19. októbra 1621, ale poslanie vyrokovať mier už Imrich Turzo nesplnil. Neprežil. V priebehu rokovaní v Mikulovev piatok 19. októbra 1621 o piatej hodine ráno nečakane umrel, keď niekoľko hodín predtým prestal hovoriť. Táto smrť mala znaky vraždy, resp. otravy už aj preto, že o necelé dva týždne podobne, tiež v Mikulove a na rovnaké príznaky zomrel jeho priateľ, básnik, diplomat a spolu vyjednávač Ján Bocatius, istý čas dokonca starosta Košíc.Ďalším členom Turzovej delegácie bol aj básnik a diplomat Ján Rimai.
O príčinách smrti Imricha Turza existujú pochybnosti. Tých, ktorí mohli mať záujem na jeho smrti bolo totiž viac a niektorí boli tesne pri ňom. Predovšetkým Gabriel Betlen, v ktorého mene Turzo viedol rokovanie. Mohol byť otrávený na jeho pokyn, lebo zdá sa, že Betlenna rozdiel od Imricha Turza vlastne nechcel uzavrieť mier, a to najmä po úspešnej bitke pri Nových Zámkoch. Nepredstieral len túžby po mieri, keďže sa mu vojensky darilo?
Cisársku delegáciu na rokovaniach viedol Stanislav Turzo, vzdialený príbuzný, skôr menovec Imricha z katolíckej vetvy Turzovcov, neskorší palatín. Jeho manželka Anna Rozália Listiusová z Kopčian (Kittsee) bola v istom zmysle druhou Alžbetou Bátoričkou: vraždila dievčatá, dojčence i stareny.
Sú aj také úvahy, že syn Juraja Turza mohol byť otrávený aj na podnet Pavla Nádasdyho,syna Alžbety Bátoriovej. Tá, známa vrahyňa, bola odsúdená na doživotný žalár Imrichovým otcom – a počas väzenia umrela na hrade v Čachticiach 21. augusta 1614.
Možné násilné ukončenie Imrichovho života však má aj iné vysvetlenie: v cisárskej delegácii bol aj Mikuláš Esterházi, tvorca bohatstva a slávy rodu Esterháziovcov. Ten sa po predčasnej Turzovej smrti stal druhým manželom Kristíny Ňáriovej, a vďaka tomu prišiel k rozsiahlym turzovským majetkom. Jeho a Kristínin syn Pavol Esterházi sa stal v roku 1681 uhorským palatínom, a o šesť rokov neskôr (1687) dokonca kniežaťom.
Imrichom Turzom vymrela bytčiansko-oravská vetva Turzovcov. Pochovali ho na Oravskom hrade 16. januára 1622. Ostal po ňom spis „HoraeprimaeExercitationumOratorium … Wittenbergae 1615 a RectoratusAcademicus, id est, Orationes, Quas … RectorhactenusAcademiaeWittenbergiensisecofficiicausapublicehabuit. Wittenbergse 1616.“ V rukopise zanechal „IterWittenbergense … a Anno 1618. Memorabilia ex DiarioCom. Emerici Thurzo.“ Viedol si denník, nadpísaný „In silentio et spe,“ ktorý je uložený v Štátnom archíve v Bytči.
Majetok po Imrichovi Turzovi spravovala jeho matka Alžbeta Coborová. Na základe testamentu Juraja Turza zriadila Oravský komposesorát, akúsi účastinnú spoločnosť nad turzovským majetkom, osobitne lesmi, ktorý neuveriteľne pretrval až do roku 1946. A tak cez správu majetkov ďalších 15 či 16 turzovských potomkov po ženskej línii ovplyvňovali osudy predovšetkým severného Slovenska. Jeden zo správcov komposesorátu v rokoch 1675–1713 – Juraj Erdődi – založil osadu Erdutku (dnes Oravská Lesná), čím napodobnil Juraja Turza, ktorý založil v roku 1598 Turzovku.
Marián Tkáč
0.0°C
