Bratislava 11. apríla 2023 (HSP/Foto:Screenshot)
V januári uplynulo 110 rokov od narodenia a v júni bude 40 rokov od smrti veľkého slovenského exilového básnika Ignáca Zelenku, básnickým menom Eugen Vesnin z Mokrého Hája. Pretože celý život prežil v Ríme a pre nepriazeň doby svoju rodnú vlasť nemohol navštevovať ani tu nemohli vychádzať jeho diela publikoval v zahraničí a angažoval sa pre Slovenských krajanov rozptýlených vo svete pripomeňme si jeho život a bohaté dielo, ktoré v slovenskom jazyku vytvoril
„Červený kŕdeľ domčekov
Pri potoku Starohorskom
Kostolný kohút pod lipou
Spevu a konválií
Plný háj
Pred hostincom zas vztýčený
Krásny máj
Toto je moje rodisko
Obec
Mokrý Háj.“
“Obrázok rodnej dediny
maličký samojediný,
je samý pôvab, samý čar,
je oheň, plameň, teplo, žiar.”
Básnik, publicista, prekladateľ, filológ a archivár. Ignác Zelenka sa narodil 22. januára 1913 v chudobnej sedliackej rodine Pavla /1873 – 1937/ a Márie rodenej Kočárikovej /1882 – 1961/ v Mokrom Háji pri Skalici. Bolo ich päť detí, dve umreli v útlom veku.
„Narodil som sa v januári
Keď vesmír bielou krásou žiari
Na krst ma viezli do Skalice
Za hrozne strašnej fujavice
Meno mi dali celkom grécke
Odcudzím sa raz rodnej vieske?“ /V okovách samoty, Narodeniny/
Gymnázium navštevoval v Skalici, kde vynikal v štúdiu jazykov, osobitne v latinčine a tu aj zmaturoval. V kvarte sa zamiloval do sedliackej dievčiny a chcel štúdium ukončiť a čím skôr sa oženiť, ale otec a riaditeľ gymnázia ho presvedčili aby pokračoval v štúdiu. Už tu sa zapájal do literárnych krúžkov a pri slávnostiach ako recitátor. Mal rád aj hudbu, v študentskom orchestri hrával na husle a ovládal aj hru na niektoré dychové nástroje, s miestnou kapelou hrával na svadbách, zábavách, slávnostiach, púťach a v kostole.
„Požiar nám zničil stodolu
ešte som iba chlapec bol.
Srdce i puklo od bôľu
rád by som nato zabudol
Shorela však aj dedina.
Plakal som hrozne celú noc,
plakala celá rodina
neprišiel nik nám na pomoc.“ /V okovách samoty Požiar/
Teológiu začal študovať v roku 1931 Trnave. Vážne ochorel a tri mesiace sa liečil v trnavskej nemocnici. Od roku 1933 sa rozhodol pokračovať v štúdiu teológie v Ríme, na Gregorianskej univerzite. Východný obrad študoval na pápežskom Orientálnom ústave, kde navštevoval kurzy z gréčtiny, ruštiny, ruskej literatúry a staroslovienčiny. Býval v kolégiu Russicum. Za diakona bol vysvätený 11.novembra 1937. Za kňaza východného obradu bol vysvätený v ruskom katolíckom kostole sv. Antona opáta na Esquilline, z rúk biskupa Alexandra Evreinoffa, 28. septembra 1938. V Mokrom Háji slávil aj svoje primície, na čo spomínal aj kňaz Ľudovít Horváth. V roku 1939 získal na Gregoriánskej univerzite licenciát a v roku 1942 doktorát z teológie ThDr. V rokoch 1940 – 43 bol lektorom slovenčiny na Kráľovskej univerzite v Ríme. Na pápežskom orientálnom ústave sa zdokonaľoval v gréčtine, staroslovienčine a v ruštine a získal v roku 1945 aj doktorát z filozofie PhDr.
Pre svojich talianskych žiakov zostavil aj učebnicu slovenského jazyka s dvojakým textom. V roku 1943 získal aj diplom archivára, paleografa a bibliotekára na Odbornej vatikánskej škole a stal sa bibliotekárom v Apoštolskej Vatikánskej knižnici. Prvú doktorskú prácu napísal po latinsky pod vedením ruského jezuitu P. Stanislava Tyszkewicza a rozobral v nej život a dielo moskovského pravoslávneho metropolitu Makarija Bulgankova /1816 – 1882/ Druhú doktorskú prácu napísal v taliančine pod vedením Guiseppe Rcciottiho – autora významných literárnych diel preložených do viacerých rečí, na tému Panslavizmus chorvátskeho spisovateľa a politika Dr. Juraja Križaniča /1617 – 1683/
Čoskoro po vysviacke požiadal o dišpenz od záväzkov z nej vyplývajúcich a laicizoval, ale o príčinách prečo sa takto rozhodol, sa nikomu nezdôveril. Až neskôr sa zistilo, podľa svedectva Jána Hnilicu, že preradenie do laického stavu získal dekrétom č. 378/43 z 27. februára 1946, získal dišpenz od kňazských povinností. Zostal po celý život v celibáte, bol katolíckom, mužom pevnej viery. V rokoch 1943 – 1975 pracoval v katalogizačnom oddelení vatikánskej knižnice, mal na starosti knihy v slovanských jazykoch. K tejto práci mu dopomohol kardinál E Tisserant, vtedajší tajomník kongregácie pre Východnú Cirkev, tajomníkom knižnice bol Alede De Gasperi – vodca talianskej kresťanskej demokracie. Dr. Zelenka sa stal riadnym štátnym zamestnancom s právom doživotnej penzie, jeho meno bývalo uvádzané v pápežskej ročenke. 26 septembra 1975 ho pápež Pavol VI. vymenoval za riaditeľa katalogizačného oddelenia. Túto funkciu zastával ako prvý laik a cudzinec, až do odchodu na dôchodok 1. februára 1983.
So združením Slovenských katolíkov v Amerike začal organizovať sociálnu podporu v prospech Slovenských emigrantov. Stal sa predsedom Ústredia sociálnej starostlivosti o slovenských emigrantov. Nevyhol sa ani očierňovaniu, intrigovaniu a kampaniam, ktorí proti nemu niektorí viedli v dôsledku politického rozdelenia emigrácie. Ťažisko jeho činnosti spočíva v tvorbe literárnej, časopiseckej, edičnej a vedeckej. Ríme sa pokúsil založiť a upevniť Slovenskú informačnú kanceláriu SIK, udržiaval kontakty s osobnosťami Slovenskými aj inonárodnými, ktoré mali význam aj pre Slovákov.
Vždy vystupoval elegantne, zhovievavo, bratsky, ochotne. Rád cestoval počas prázdnin po Taliansku. Bol rodeným samotárom. Ako každý mal priateľov i odporcov. Bol služobníkom nadčasových hodnôt. Svoje literárne dielo nestaval do služby žiadnej politickej frakcie. Bol dosť samostatný dostatočne uvedomelý, aby nesekundoval rozmaru politickej kratochvíle. Bil sa za spoluprácu tvorivých síl. Teologicky vysoko vzdelaný nemohol slúžiť pravdám chvíle, prechodným zvratom vývoja, nemohol sa dať pomýliť “silnými mužmi” v slovenskej verejnosti. Bolela ho rozbitosť v slovenskom exile, ktorú odsudzoval slovami ako: “nesvornosť, nejednotnosť, hašterivosť nedostatok kresťanskej lásky, kresťanského citu a podobne. Svojimi podujatiami išiel v ústrety celku všetkým Slovákom. Tým ľuďom slušným, vzdelaným, zrelým, čo chcú v Slovenskom národe pestovať bratskú lásku, porozumenie a vzájomnú úctu.
Svoj rodný kraj mal v láske, no hoci nebol politickým exulantom a k politickým pomerom na Slovensku sa nevyjadroval, jeho angažovanosť v povojnových rokoch a sociálna pomoc emigrantom ho zaradila v jeho rodnej vlasti medzi režimu nepriateľské osoby a na Slovensko sa bál prísť aj dobe politického odmäku na konci 60. rokov. Rodisko Mokrý Háj navštívil z Ríma dva krát, naposledy v roku 1939, kedy v Skalici vyhľadal spolužiakov, nazrel do Bratislavy a pocestoval od Tatier až po Dunaj.
Položil kyticu na otcov hrob, ktorý 1. februára 1937 zomrel. S matkou zostával v listovom a balíkovom spojení až do jej smrti 25. novembra 1961. Z Ríma posielal už počas štúdia svoje básne do slovenských časopisov Kultúra, Slovenské pohľady, Postup, Prameň, Nový svet, Pero a do denníka Slovák. Keď okolnosti prerušili styk s domovom, nadviazal kontakt so Severnou Amerikou, so slovenskými časopismi, najmä náboženskými, ktorých sa stal horlivým dopisovateľom, Dobrý Pastier, Jednota, Listy sv. Františka, Slovenský Sokol, Slovák v Amerike, Slovenská Obrana, Bratstvo. Zaslúžil sa o skatalogizovanie slovanských fondov a rozšírenie výmeny kníh medzi Vatikánom a Slovenskom. Zomrel krátko po odchode do dôchodku, v Ríme po prijatí sviatosti pomazania chorých, odovzdaný do vôle Božej 12. júna 1983, na zlyhanie srdca. Jeho pohreb sa konal 14. júna a hlavným celebrantom zádušnej sv. omše bol biskup Dominik Hrušovský, ktorý predniesol aj kázeň. Je pochovaný v hrobke, kňazov pôsobiacimi v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, na novom cintoríne Flaminio.
O smrti napísal:
„Už sa jej nebojím už z nej viac nemám strach.
Zmierený so zemou, zmierený s nebesami, čakám ju každý deň, sťa hosťa vo dverách.
Tajomstiev nijakých niet viacej medzi nami…
Až budem zomierať, nevyrušujte ma,
by som sa mohol včas poďakovať Bohu,
za dary života. Niet krajšieho vena!
Velebiť prírodu mal som za úlohu prvoradú“.
„Až budem zomierať, zahrajte mi pieseň,
Ktorú mi húdol raz potok Starohorský,
tá mi dá zabudnúť na smrteľnú tieseň,
ukolíše ma tiež k spánku jak šum morský podvečerom.“
Už ako študent publikoval v časopise Kultúra, Slovenské pohľady, Prameň, Pero, Postup, neskôr v emigrantských časopisoch. V roku 1945 zorganizoval v Ríme Ústredie sociálnej starostlivosti o slovenských utečencov v Európe, ktoré podporovalo Združenie slovenských katolíkov Amerike. Bol organizátorom slovenského kultúrneho života v Ríme. Pomáhal slovenským emigrantom rozličným spôsobom. Stretával sa so Slovákmi v Ríme, často prichádzal do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. V roku 1947 zorganizoval prvý emigrantský zborník Vo vyhnanstve. Založil Slovenskú informačnú kanceláriu, vydával prvý slovenský časopis Rím /1948 – 54/ a prvú slovenskú edíciu Rím v Taliansku. V nej vyšli aj jeho práce Vatikán sídlo námestníka Kristovho /1950/, Svätá stolica /1953/ preklady Colombo, A:: Sv. František z Assisi, Giordani, I.: Pápež, Cirkev a Rím. V roku 1963 založil v Buenos Aires edíciu Duch a svet, ktorú redigoval Ján E. Bor /Ernest Žatko/. Vydanie svojich básnických zbierok si financoval sám a potom ich rozdával.
Jeho prvý básnický výber vyšiel v Buenos Aires, v roku 1965. Zo zátišia mimóz /408 strán/. Ďalšie zbierky nasledovali: Z temena mojich hôr /1966, 172 strán/, Cesta na Ponzu /1968, 64 strán//, Ja nie som potomok zlatokopov /1968, 147 strán/, Aj v etruských záhradách /1970, 74 strán/, Kytica nezábudiek /1971, 128 strán/, Ó, more, ó more/ verše zo Stredomoria – antológia 1973, 128 strán/ Prehŕňajúc svoj rímsky náčrtník /1975 151 strán/, Balada o neznámom Slovákovi /1976, 120 strán/ Albatros slovenský /Pieseň k 70. narodeninám J. E. Bora 1977, 44 strán/ Sebe samému /1979, 94 strán/, Athanasia slovacca /Slovenská nesmrteľnosť, 1980/, Bohuš a Boženka, rozprávka zo Záhoria /Kolín 1981/ Excelsior /Básnická toccata k 75 narodeninám J. E. Bora, Hamilton 1982/,
Tam kde kvitnú eukalypty /antológia, 1983/. V roku 1983 mal pripravených do tlače 6 kníh Slovenská symfónia, Stromboli, Kráľovná murágov, O zvodné grécke brehy, Pieseň piesní o najkrajšej z najkrajších, Agnus Dei. Jeho poézia je tematicky veľmi rôznorodá a svojrázna. Celkovo napísal vyše 20 básnických zbierok. Inšpiráciu čerpal z rodnej krajiny, z krás Ríma, Stredomoria, z grécko-rímskej kultúry. Jeho básne sú inšpirované láskou k vlasti, k žene a láska k Rímu, Stredomoriu, prírode k horám, moru. V zborníku sa usiloval zachytiť literárne práce slovenských spisovateľov v emigrácií. J. E. Bor, jeho priateľ, literárny kritik a hlavný vydavateľ jeho diel, napísal o nich viac než desiatku literárne – kritických štúdií v slovenčine i v španielčine, tiež pri každej vydanej zbierke je jeho zhodnotenie v slovenskom i španielskom jazyku. Zbierky boli prekladané do taliančiny, španielčiny i ďalších jazykov. Popri básnickej tvorbe sa venoval aj kníhvednému a vedeckému výskumu aj prekladateľskej činnosti. Používal pseudonym Eugen Vesnin. Jeho práce na sprístupnenie slovenskému čitateľovi i zhodnotenie literárnych vedcov ešte čakajú. Iste majú čím obohatiť dnes už prístupnú tvorbu básnikov katolíckej moderny.
Na Slovensku v Spolku Slovenských spisovateľov vyšla v roku 2014 s podporou obce Mokrý Háj kniha ktorú pripravil a editoval František Michalovič Ignác Zelenka – Eugen Vesnin Básnik mora a hôr. Obsahuje výber z jeho básní a v úvode a závere približuje jeho život a básnickú tvorbu.
„Chcem si len z piesní pomník postaviť
Veľmi prostý
Ako som proste žil
Prosté som piesne vil
Z duše úprimnosti.“
Ignác Zelenka celý život prežil v Taliansku, pracoval v Apoštolskej knižnici vo Vatikáne. Je aj na nás, aby jeho veľké dielo, ktoré v tichu vytváral nezaniklo v hluku sveta a povrchnosti, ale aby zostalo živé i pre súčasníkov i budúce generácie, v jeho rodnej krajine.
Použitá literatúra, ktorá poskytuje aj ďalšie informácie o tejto významnej slovenskej osobnosti žijúcej v exile:
Július Bobovnický: Eugen Vesnin – nepoznaný a nedocenený básnik z Mokrého Hája, Záhorie 3/2007
Ján E. Bor: Spevy slovenskej domovine, Buenos Aires, 1976
Ján E. Bor: Osnovateľ Slovenskej literatúry v Ríme k 50. narodeninám Dr. Ignáca Zelenku 1913 – 63, Buenos Aires, 1964
Ján E. Bor: Tajná láska Vesninova, Buenos Aires, 1980
Peter Cabadaj: More ho vyslobodilo z väzenia provincionálnosti Slovenské pohľady 1/2014
Ján Hnilica: Eugen Vesnin Život a dielo málo známeho slovenského básnika v exile, Kultúra 1/2009
František Michalovič: Eugen Vesnin Básnik mora a hôr, vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2014
Excelsior, Hamiltone Ontaria Kanada, 1982
Slovenský bibliografický Slovník, MS Martin, 1994
Slowakischer Poet des Mittemeers – Eugen Vesnin zum 65. Geburstag Dr. Ignác Zelenka, Koln, 1978
Lexikón katolíckych kňazských osobností, Lúč, Bratislava 2000
www.knihy.dominikani.sk
0.0°C
