Bratislava 10. júna (TASR/HSP/Foto:TASR) – Kúpiť si v Afrike masku, ktorá má skutočnú hodnotu, znamená spolčiť sa s mafiou. Ale iba s jednou. Ak si totiž skrížia cestu, kupca sa už na čiernom kontinente nemôže ukázať. Ivan Melicherčík však do Afriky chodí „podkutý.“ Kmeňové umenie už totiž zbiera vyše 20 rokov.

Afrika však nie je jediný cieľ jeho záujmu. Spolu s viac ako 500 maskami a rituálnymi predmetmi už ukázal na výstavách po celom Slovensku, ale aj v Budapešti či Prahe aj svoje zbierky moderného maliarstva a sochárstva či naivného umenia. Bol tiež kurátorom viacerých výstav a autorom mnohých publikácií a katalógov. Tento rok mu vyšla ďalšia kniha – Zberateľ alebo Zmluva s diablom.

O vzťahu k zberateľstvu, ako aj o africkom umení porozprával publicista a zberateľ Ivan Melicherčík v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Čo človeka vyprovokuje k tomu, aby začal zbierať umenie? Bol to pre vás aj určitý spôsob úniku z hektickej novinárskej práce?-

S novinárčinou to nesúvisí. Zbieral by som, aj keby som bol baník. Človek sa s tým narodí. Potom je už len otázkou času, kedy to prerazí na povrch. Je to choroba, ktorá nemá postupnosť. Do vrcholného štádia sa dostane okamžite a potom už pokračuje celý život. Zákon v zberateľstve a v agentúre je však podobný. Byť prvý. Poradie druhý neexistuje. Buď ste prvý alebo ste prehrali.

-Hovoríte o chorobe. Psychológovia to nazývajú závislosťou istého druhu. Môže mať takáto závislosť aj zlý koniec?-

Určite môže. Nikde nie je napísané, že zberateľ neskončí ako bezdomovec alebo človek, ktorý finančne stroskotal práve kvôli zberateľstvu. Rad mojich známych – zberateľov tak skončil. Sú na mizine, zobrali im byty, rozviedli sa. Keď som začínal, varovali ma. Ak nad tým človek stratí kontrolu, stane sa pierkom vo víchrici. Vždy je to o miere. Existuje demarkačná čiara medzi zberateľským rozpočtom a rozpočtom pre normálny rodinný život. Tú nesmie prekročiť. Pravý zberateľ odtrhne aj dieťaťu chlieb od úst, ak mu chýba niečo do zbierky. Aj ja som taký, ale hľadám možnosti, aby sa to nikdy nestalo.

-Dokáže potom zberateľ na nejaký čas nebyť zberateľom? Že si jednoducho dá prestávku, lebo je v zlej situácii, a vôbec nad tým neuvažuje?-

Nie. To by sa dalo iba vtedy, ak by spadol v horách do nejakej priepasti. Ja hovorím zberateľstvu zmluva s diablom. A diabol stále pokúša. Nakoniec, celé zberateľstvo nie je iba o kráse života. Zberateľ je vlastne egoista, bezohľadný lovec, ktorý ide za korisťou hlava nehlava. Etické kódexy často prehliada. Život zberateľa pripomína život Robinsona. Zberateľ nemá ani spoľahlivých spojencov, celý život sa musí spoliehať len na seba.

-Ak je taký egoista, má vôbec priateľov?-

Má, ale nesmú zbierať to, čo on. Nesmú zavadzať v jeho revíre, lebo vtedy sa stanú jeho tvrdými konkurentmi. Bokom idú aj príbuzenské vzťahy, vzťah k zbierke je totiž silnejší. Zberateľ by zrejme nešiel ani na svadbu svojej sestry, ak by ho v ten deň na druhom konci republiky čakal obraz.

-Existujú reguly na to, čo zbierať?-

Zberateľovi nemožno povedať, čo bude zbierať. Ani on sám si to povedať nemôže. Jeho zbierka je totiž odtlačok jeho spôsobu života, charakteru, akási vizitka. Vychádza preto z neho samotného a časom príde na to, čo je to pravé. Je to všetko o vnuknutí.

-Je zberateľstvo skôr záležitosť srdca alebo rozumu?-

Určite rozumu, ale ten je podporovaný vášňou – mať to za každú cenu. Zberateľ dnes kúpi obraz, ale možno na druhý deň zistí, že ho vlastne nechce. Pri zberateľstve sa ale nečaká, kúpa sa neodkladá, je to záležitosť tej konkrétnej sekundy. Je to však aj o peniazoch. Jeden môj kamarát mi hovoril: „Vy musíte mať peniaze aj na nudistickej pláži, lebo čo ak náhodou.“ Sám som na ulici od okoloidúcich ľudí kúpil dva obrazy. Ak by som tie peniaze u seba nemal, nemal by som ani obraz.

-Ale ak nemáte dostatok vedomostí, zrejme vám môže na stene ľahko visieť falzifikát.-

Súhlasím. Musíte študovať, chodiť do terénu, do ateliérov. Dnes sa už aj certifikát o pravosti diela dá sfalšovať. Pre mňa je to už zdrap papiera. Spolieham sa však aj na svoju intuíciu. Niečo mi povie, či je to pravé alebo nie je. Ak nie je, odídem a som spokojný. Hoci by na to boli aj desiatky súdnych potvrdení a certifikátov.

-Napriek tomu, podarilo sa vám už kúpiť falzifikát?-

Áno, tomu sa dnes človek asi nevyhne. Každá siedma vec na slovenskom trhu je falzifikát, v Čechách vraj každá štvrtá. Je to také rizikové trasovisko. Raz som si v Prahe kúpil Majerníka. Niečo mi však hovorilo, že nie je pravý. Nechal som tam peniaze s dohodou, že si najprv dielo overím. V Bratislave som šiel za piatimi najlepšími kunsthistorikmi, všetci mi moje tušenie potvrdili. Certifikát pritom vydali dvaja najznámejší českí kunsthistorici. Aj to ma presvedčilo o tom, že ak niekomu dáte niečo navrch, aj na kartu žaluďového esa vám napíše, že to je Benka. Našťastie mi vtedy peniaze vrátili.

-Koľko je na Slovensku solídnych zberateľov?-

Mnohí zbierajú, asi 500 ľudí má slušnú zbierku. Za zberateľa sa však už považuje každý, kto má 20 až 30 dobrých obrazov. Ale stále sú to len také zárodky. Približne dvadsiati sú už vynikajúci zberatelia, špičkových je možno päť alebo šesť. Sú to moje odhady.

-Čo chýba tým ostatným?-

Napríklad medzinárodný rozmer. Zbierok, kde sa vyskytujú kvalitní zahraniční maliari či sochári, je veľmi málo. Na Slovensku je tendencia mať radšej okrajovú skicu od Benku alebo slabšieho Fullu, ako skutočne dobrý obraz od zahraničného autora. Môj zberateľský učiteľ, maliar Ernest Zmeták, mi hovoril, že zbierku treba brúsiť, nezbierať všetko, aj keď sa tomu zo začiatku nedá vyhnúť. Musíte si určiť smer a zostaviť rýdzu zbierku. V tom je hodnota. V kompaktnosti, v čistote, nie v počte. Počet o dobrej zbierke nikdy nerozhodoval.

-Sledujete niekedy svoje časti zbierok, ako žijú, kde sú?-

Ak niečo predáte, musíte čo najrýchlejšie zabudnúť. Ja obrazu hovorím, že je to pohyblivý sviatok. Putuje, má svoj príbeh. Buď sa vráti, alebo sa stratí a netreba naň spomínať. Veľakrát sa mi však stalo, že obraz prešiel cez niekoľkých majiteľov a dokonca aj po desiatich rokoch sa opäť vrátil ku mne. Vtedy je to veľká radosť. Najmä, ak som ho predal v situácii, keď som potreboval peniaze.

-Môže sa stať, že obraz pre zberateľa časom stratí hodnotu?-

Mnohokrát som kupoval obraz s tým, že ho nikdy nedám preč, že je to vlajková loď zbierky. Časom sa však aj takýto obraz dostal na jej koniec. Niektoré veci sa jednoducho opozerajú, zvyknete si na ne. Už tam nie je napätie, iskra, vzťah ochabne. To je prvý krok k tomu, že sa pripravujete na to, aby obraz odišiel a sami mu dáte zelenú. Musí ho totiž nahradiť nový, ktorý vás zase bude držať v tranze. Nie je to však regula. Mnohé obrazy mám desaťročia, no napätie tam stále trvá.

-Celkom osobitnou kapitolou vašich zbierok je „africká misia“. Čierny kontinent ste objavili ešte v detstve. Čo vás na ňom tak zaujalo?-

Bol to môj vysnívaný svetadiel. Školské atlasy boli vždy najviac zafúľané na tej strane, kde bola Afrika. Keď som mal deväť rokov, na stanici v Brne som uvidel prvého černocha. Vtedy som si povedal: Áno, je to pravda, Afrika skutočne existuje. Tu je dôkaz. Černoch.

-S cestovateľmi Hanzelkom a Zikmundom, ktorých ste ako malý chlapec čítali, ste už zrejme vo svojej fantázii Afriku dobre poznali. Keď ste na jej pôdu potom vstúpili prvýkrát, bola taká, akú ste ju nosili v mysli?-

Prvá krajina, ktorú som v Afrike navštívil, bol Egypt. O polnoci sme niekoľkí novinári prileteli do Káhiry na reportážnu cestu. Medzitým, čo som čítal Hanzelku a Zikmunda a naozaj do Afriky prišiel, však uplynulo 30 rokov. Skoky v jej vývoji sú obrovské. Teraz majú Pygmejovia futbalové tričká. Hoci sme sa k nim dostávali člnkami a potom ešte dva kilometre prechádzali pralesom, mali také isté tričká ako v Manchesteri.

-Dnes máte viac ako 500 sôch, masiek, rituálnych a úžitkových predmetov z 15 afrických štátov. Dosiaľ ste zbierali umenie. Nie je to odklon?-

Trochu. Umenie v Afrike a v Európe sú dva odlišné pojmy. Afričania nevyrezávajú estetiku, netvoria. Rezbári sú reprodukční remeselníci, ktorí na príkaz pohlavárov a šamanov stáročia vyrábajú ten istý tvar, hoci generácie sa menia. Radosť z tvorby je u nich teda absolútne cudzia. Niektoré masky majú aj tri metre, sú krehké a po desaťročnom používaní sa dolámu alebo zhnijú. A tak príde ďalšia séria. Tvary sa však vždy dodržiavajú.

-Jednoduché a strohé tvary. Africké umenie nepozná ani úsmev.-

Lebo všetko sú to predmety duchovného charakteru, náboženské, kultové, rituálne. Hoci má maska fyziognómiu tváre, nie je to človek, je to duch. To najpodstatnejšie, najvzrušujúcejšie a najtajomnejšie na africkom umení je totiž to, čo nevidno.

-Prečo v nich ľudia veria?-

Pretože veria v zlo a v zlých bohov. Keď dá šaman do masiek silu, stanú sa z nich akési obranné systémy, ktoré majú odstrašiť zlých duchov, choroby a ubrániť kmeň. Kmeňová súdržnosť je v Afrike veľmi silná. Ľudia žijú v pralesoch, všade navôkol číha nebezpečenstvo a aj takto sa snažia prežiť. Maska chráni toho, kto ju nosí. Všetci ju však nosiť nemôžu, len elita kmeňa, nikdy nie ženy. Hovorí sa, že sochy a masky by sa mali pred odchodom do Európy potom desakralizovať. Ja tomu ale neverím. Myslím si, že ak zomrie šaman, zomrie aj energia v predmetoch.

-Takže časti vašej zbierky by už silu mať nemali. Napriek tomu sa niekoľko podivuhodných vecí stalo.-

Osobne v ich silu neverím. Ale keď som vystavoval v Trenčíne, cestou sa nám zrazu pokazili autá. Potom sme zbierku vyložili v galérii, kde boli úplne nové výťahy, mesiac staré, moderné. Pokazili sa. Niekoľko ľudí ochorelo, nemal kto inštalovať. Keď sme už výstavu nainštalovali, všetky masky sa dívali na Trenčiansky hrad. V ten deň sa zrútil múr hradného opevnenia. Ale považujem to len za zhodu náhod.

-Ako vlastne africké kmeňové umenie vnímajú Európania? Je pre nás umením v pravom zmysle slova?-

Africké kmeňové umenie si už dávno všimli moderní európski aj svetoví maliari a sochári. Odrazil sa od neho kubizmus. Pre dnešných Európanov je to tak trochu dekoratívne umenie. Intímny vzťah medzi umením a kmeňom Európan nikdy nemôže pochopiť, aj preto masky nemajú čo hľadať ani v Amerike, ani v Európe, ani nikde inde. Napriek tomu, že ich zbieram, možno by tu ani nemali byť. Je to také kultúrne zlodejstvo, že z Afriky sa vyťahujú duchovné veci. Už sa hovorí, že to najlepšie Afriku opustilo.

-Je tam ešte potom čo hľadať?-

Nájsť sa dá vždy. Afrika je v počte výtvarných diel najpočetnejšia na svete. Mnohé veci, bohužiaľ, padli za obeť času, klíme, parazitom a chrobákom. V Afrike neexistuje niečo staršie ako 150 rokov. Tie najstaršie sochy a masky sú v Amerike alebo v Európe, pretože ich doviezli pred 200, 300 rokmi a chemicky ošetrovali. Na čiernom kontinente nevydrží drevená maska viac ako sto rokov, takže reči o 500-ročných maskách sú nezmysly. Teraz je ale v Afrike veľmi pochmúrne obdobie. Pribúda veľa manufaktúr, doslova vzniklo nové priemyselné odvetvie, ktoré produkuje falzifikáty afrického tradičného umenia. To sa už ani nepodobá na pôvodné tvary, hoci na oko vyzerajú pekne. Niektoré falzifikáty sú už také dokonalé, že pomaly ani šaman nevie, či to má rok alebo sto rokov.

-Ako v Afrike funguje obchod s maskami? Potrebujete poznať miestneho človeka a tamojšiu obchodnú mašinériu?-

Musíte sa dostať do siete. Sú to mafie, ktoré navzájom súperia, zháňajú svojich trvalých klientov, obchodujú s rôznymi krajinami a navzájom si nesmú skrížiť cestu. Nemôžete nakupovať u jedného, potom u druhého, potom u tretieho. Nemôžu vás vidieť. Ak sa to dozvedia, už do toho štátu zrejme nebudete môcť vkročiť. Ak prídete do Afriky nepripravení, môžete kupovať jedine napodobeniny na trhoch, ktoré majú nulovú zberateľskú hodnotu.

-Koľko stojí v Afrike maska?-

Priemerná cena neexistuje. Jedna môže stáť 50 eur, ďalšia 500 eur a hneď tá vedľajšia 10.000 eur. Predajcovia si uvedomujú, že za nimi chodia obchodníci z Ameriky, Japonska či Západnej Európy. Keď dobre predajú nejakú sochu, celá rodina môže žiť rok v blahobyte. Začínajú si tiež uvedomovať, že môžu predať niečo, čo je naozaj vzácne a na svetových burzách sa to predá za desaťnásobne vyššiu cenu. Ale stále je to jedna z posledných komodít, na ktorej sa dá rozprávkovo zarobiť.

-Dá sa teda vyjednávať?-

Dá. Ak kúpite desať vecí, tak vám niekedy z ceny zľavia. Inokedy ale nechcú spustiť ani groš. Raz nám v Kamerune ukazovali kamenné unikáty, všetko za milión dolárov. Keď sme to nevzali, tak to zabalili a už to tam držia možno aj sto rokov.

-Čo tlačí ceny na trhu nahor?-

Najmä to, že živých rituálov je čoraz menej a pomaly dohárajú. Dá sa povedať, že historický oblúk sa už uzavrel. Certifikát pravosti je totiž v tom, že by sa maska mala použiť pri rituáloch, alebo byť pre ne aspoň vyrobená. Rozhoduje však aj príbeh. Pred štyrmi rokmi sa jedna maska v Paríži vydražila za 5,9 milióna eur, lebo ju mal v rukách Picasso. Ja mám krajšiu aj staršiu z toho istého kmeňa, ale nemá príbeh.

-Africké kmeňové umenie ste zbierali 20 rokov. Koľkokrát ste museli Afriku navštíviť?-

Bol som tam veľakrát, dovedna som navštívil desať afrických štátov. Mnohé veci som však kupoval aj v Prahe, niečo v Amerike, vo Švédsku či v Barcelone. Svoje prvé tri sošky som si kúpil na trhovisku počas reportážnej cesty v Keni. Už ich nemám. Mali len suvenírovú povahu. Dnes už chodím obchodovať podkutý, viem, ktorý element nepatrí k danej soške, alebo je trebárs z kmeňa o 500 kilometrov ďalej.

-Sú zberatelia, ktorí dokážu vymeniť celú svoju zbierku za jeden obraz, ktorý je pre nich najvzácnejší. Za čo by ste boli ochotný vymeniť svoju Afriku?-

-Časť by som vymeniť vedel, možno takých 50 vecí, za niečo unikátne.-

-Bude vaša zbierka niekedy kompletná?-

Trošku som ju začal teraz uzatvárať. Ak by som zbierku videl nainštalovanú na dôstojnom mieste, tak by som pokračoval a rozširoval ju. Nechcem to ale dávať len do garáží, kde to nikto nevidí. Ľudia mi ponúkli päť kaštieľov, sedem kúrií, rôzne súkromné domy, sklady, opustené továrne, haly, dokonca aj atómový kryt. Všetko si to obchádzam a zvažujem.

-V Belehrade, Lisabone, Opave či Záhrebe je o zbierku záujem, prečo Slovensko váha?-

Myslím, že Afrika je to posledné, čo Slovensko potrebuje. Hoci je to obrovský pilier svetovej kultúry, u nás sa ťažko rieši aj tá domáca. Zopár veľvyslancov, ktorí boli v Afrike, si prinieslo suvenírové masky a sošky a zo tri solídne zbierky – to je všetko, čo o tomto umení máme a je to smutné. Slováci vedia o Afrike málo, je to stále „terra incognita“.

p