Hromy-blesky v EÚ: Viktor Orbán požiadal Putina, aby Rusko potiahlo plynovod “Turecký prúd” až do Maďarska

Budapešť 22. septembra 2018 (HSP/Foto:SITA/AP-Alexander Zemlianichenko)

Nedávne stretnutie Viktora Orbána a Vladimíra Putina vyvolalo obrovskú nevôľu zaoceánskych a európskych politikov, mainstreamu a slniečkarov, ktorí smerom k maďarskému premiérovi vrhali hromy-blesky. Orbán však robí svoju politiku a akoby „naschvál“, aby ešte viac nahneval „civilizovanú demokraciu“, požiadal ruského prezidenta, aby Moskva potiahla plynovod „Turecký prúd“ až do Maďarska

Okrem toho, obaja politici, ktorí majú dosť veľké problémy s Bruselom a jednotlivými vládami členských krajín EÚ, rokovali aj o predĺžení ruských dodávok paliva do Maďarska na rok 2020, pretože platná dohoda s Gazpromom končí Maďarsku koncom budúceho roka.

V tejto súvislosti aj ruskí, aj maďarskí analytici poukazujú na to, že práve koncom budúceho roka by mal byť uvedený do prevádzky plynovod „Turecký prúd“. Vladimír Putin súhlasil, že aj maďarskí partneri by sa mohli napojiť na tento plynovod, ale zatiaľ nie sú stanovené pravidlá hry a trasy dodávok ruského plynu partnerom v EÚ.

Experti zdôrazňujú, že záujem Maďarska o nový ruský plynovod korešponduje so všeobecným trendom nárastu spotreby plynu v Európe a teda aj so záujmom členských krajín EÚ o ruský plyn – a to aj napriek sankciám, problémom, nezhodám, zákazom a celkovej nervozite na politickej scéne. Tento záujem sa v ostatných rokoch zvýšil natoľko, že Gazprom už pomaly technicky nedokáže uspokojiť potreby európskych partnerov prostredníctvom existujúcich plynovodov, pretože ich kapacita jednoducho nepostačí, a preto bude nútený budovať aj ďalšie trate.

Analytici tiež poukazujú na to, že Viktor Orbán (pre istotu?) hľadá alternatívu plynovému projektu Eastring, ktorý, mimochodom, iniciovalo práve Slovensko – ešte pred štyrmi rokmi, po tom, ako Američania dokázali zablokovať projekt plynovodu Južný prúd. Experti tvrdia, že Maďarsko sa mieni stať ďalším energetickým centrom v Európe, ale dokáže to iba prostredníctvom účastí na rusko-tureckom projekte.

Ako vidíme, Orbán už dávnejšie hľadá „osobitnú cestu“ pre svoju krajinu, a preto napreduje iným „chodníčkom“ ako takmer všetky členské štáty EÚ, za čo je tvrdo kritizovaný a už pomaly sankcionovaný Európskou úniou a USA. Vedenie mnohých európskych štátov by sa mohlo zamyslieť nad tým, či si Orbán (náhodou) nezvolil tú racionálnejšiu a správnejšiu cestu.

Je očividné, že v sankčných a plynových vojnách vyvolaných v USA a EÚ sa stále viac prikláňa na stranu Ruska. Určite nie preto, že sa mu kremeľské múry pozdávajú viac ako múry Bieleho domu alebo námestia Bruselu, ale preto, že mu ide o prosperitu a stabilný rozvoj svojej krajiny. To sa týka aj otázky dodávok plynu.

Poučený z nátlakových akcií Washingtonu a totálnej nespoľahlivosti a falošnosti Kyjeva si Orbán nemôže dovoliť, aby otázka dodávok plynu do Maďarska úplne závisela od vrtochov a nálad v Kyjeve alebo od totálne predraženej ceny amerického skvapalneného plynu, ktorý sa Washington všetkými pravdami i nepravdami snaží pretlačiť do Európy.

Určite sa Orbán nemieni zúčastňovať na sankčnej vojne s Ruskom, kvôli ktorej bolo poškodené aj maďarské hospodárstvo. Maďarský premiér určite vie napočítať do troch, na rozdiel od drvivej väčšiny jeho európskych kolegov, a presvedčil sa, že radšej treba mať s Ruskom dobré vzťahy, obchodovať a zarábať, ako kvôli chorým ambíciám Washingtonu a niektorých európskych politikov hádať sa a viesť nezmyselnú politickú a sankčnú vojnu s Ruskom a poškodzovať národné hospodárstvo a tým aj vlastný národ.

Je tu otázka, či Putin vyjde v ústrety Orbánovi. Bola by to iba rétorická otázka: určite ruský prezident urobí všetko, aby uzatvoril s maďarským premiérom vzájomne výhodné dohody. Rovnako nemá záujem o hádky a sankčné vojny, ochotne sa zbaví zbytočných problémov a radšej bude spolupracovať práve s tými partnermi, ktorí tiež majú záujem o spoluprácu a stabilný rozvoj. A našťastie, títo dvaja nie sú osamotení.

Európa sa začína prebúdzať a (a dúfam, že nepreháňam) múdrieť. Podobným smerom ako Orbán mieni vykročiť Taliansko, Rakúsko, už dávnejšie vo vyváženej politike voči Rusku pokračuje Fínsko. V niektorých krajinách tiež silnejú nálady na zmenu vzťahov s Ruskom. A čo Slovensko? Zatiaľ sa nachádza v takom podivnom, hmlistom vákuu.

Určite by súčasná slovenská vláda chcela mať dobré vzťahy s Ruskom, hlavne, hospodárske (o tom môžu pochybovať iba totálni pesimisti alebo amatéri), obchodovať a nehádať sa, ale sa nachádza pod gigantickým tlakom európskych a atlantických štruktúr a iba občas sa odváži otvoriť ústa a slabo zašepkať: „Chlapi, a nemali by sme sa prestať hádať?“ Potom jej mentorsky pohrozia prstom z Bruselu, Berlínu, Washingtonu a iných lokalít „No, no, no!“ a naši odvážni, demokratickí a tolerantní zástupcovia Slovenska utekajú do Bruselu a podpíšu tam všetky papiere týkajúce sa rozšírenia sankčnej vojny s Ruskom (to sa týka aj vítania migrantov, ktoré Orbán odmieta). Čo na to povedať?

Na záver iba rétorická otázka: prečo Orbán napreduje inou cestou, ako väčšina členských krajín EÚ, a prečo Slovensko nemôže vykročiť na túto cestu – vyhralo by, alebo prehralo?

Eugen Rusnák