Možno je, možno nie je hanbou, že na Slovensku je obec, kde stále majú ulicu Dr. Jozefa Tisa, ale určite je hanbou, že ani po 78 rokoch od konca vojny sa určité skupiny našich spoluobčanov nedokážu pozrieť na pôsobenie Jozefa Tisa sine ira et studio. Neustále sa tu opakujú tvrdenia retribučného súdu, ktorého úlohou nebolo nezávisle posúdiť konanie prvého prezidenta Slovenskej republiky, ale “jeho odsúdenie a poprava” (E. Beneš v rozhovore so zástupcom Vatikánu Xaverom Ritterom mesiac pred začatím procesu roku 1946). Pani Závacká môže písať svoje traktáty aj zlatým písmom, ale pravda je taká, že Jozef Tiso nebol vojnovým zločincom v zmysle záverov spojeneckých orgánov a každý proces, ktorý má dopredu určený výsledok sa nemôže brať ako berná minca. Aj keby obeť nebola nevinná, výsledok zmanipulovaného procesu s popravou odsúdeného nemožno nazvať inak ako justičnú vraždu.

Ale poďme si paralelne porovnať politickú činnosť J. Tisa a J. Esterházyho, aby sme si nakoniec mohli dať odpoveď, či si zaslúžia blahorečenie. Lebo som toho názoru, že ak blahorečenie, tak obaja alebo ani jeden.

Myslím si, že v dnešnej dobe, keď sú hrdinami boja za demokraciu masoví vrahovia S. Bandera, R. Suchevič, príslušníci divízie SS Galizien (ináč to sú tí, ktorých prezident J. Tiso vyznamenával na námestí v Banskej Bystrici po zatlačení povstania), estonskí, litovskí a lotyšskí esesácki hrdlorezi, je označovanie Tisa a Esterházyho za vojnových zločincov čistý národný masochizmus. Ale ako politici v určitom politickom prostredí niesli politickú zodpovednosť za prebiehajúce deje. Tak poďme po poriadku.

Prvá republika. Obidvaja boli súdení za protištátne pôsobenie a rozbitie republiky. Tak si ich predstavme. Jozef Tiso. Roku 1918 bol predsedom Slovenskej národnej rady v Nitre a v tejto funkcii zabezpečil plynulý prechod Nitry a okolia do česko-slovenského štátu. V prvej republike bol bánovským dekanom. Postavil prvú sochu Ľudovíta Štúra na Slovensku, Zriadil v Bánovciach učiteľský ústav, v rokoch 1928 – 1929 bol ministrom zdravotníctva a zriadil kúpele Sliač. v politike bol blízkym spolupracovníkom A. Hlinku a dôverník E. Beneša na Slovensku. Bez J. Tisa by sa Beneš nikdy nestal prezidentom. Bol stúpencom autonómie a výlučne politickými prostriedkami sa ju snažil dosiahnuť. Zostal verný ČSR až do času, keď zotrvanie na jej pozícii by znamenalo pohromu pre slovenský národ.

János Esterházy bol politikom Maďarskej kresťansko demokratickej strany a od roku 1935 poslancom národného zhromaždenia. Ako poslanec sľúbil vernosť republike. Napriek tomu bol agentom maďarskej vlády a vykonával jej pokyny. Na pokyn z Budapešti sa jeho strana zlúčila s Maďarskou národnou stranou A. Jarossa (popravený v Maďarsku za zločiny proti maďarskému ľudu) do Zjednotenej maďarskej strany. Táto strana postupovala podľa pokynov z Budapešti a priamo sa podieľala na rozbíjaní ČSR. Strana sa aktívne podieľala na Viedenskej arbitráži a teroru proti slovenskému obyvateľstvu na zabratých územiach. Osobne vítal regenta Horthyho pri zabratí Košíc. Ak niekde bola arbitráž očividne nespravodlivá, tak to boli práve Košice a okolie, kde okrem starého mesta v Košiciach žiadni Maďari nežili.

Teda pýtam sa pána Molnára i toho poľského asi kapucína, či politická vierolomnosť, porušenie prísahy vernosti, podiel na útlaku svojich spoluobčanov slovenskej národnosti sú kvalifikátory, ktoré oprávňujú čo len uvažovať o blahorečení človeka?

A teraz židovská otázka. “Angažovaná” historiografia sa nám snaží vykresliť J. Tisa ako endemického zločinca, ktorý nebol postavený dobou do riešenia problémov, ktoré objektívne nemohol vyriešiť, ale osobu v princípe zločinnú, ktorej cieľom bolo páchanie zla. To je samozrejme blud. J. Tiso určite nebol rasista, to je v rozpore sa katolíckou vieroukou. Ako politik musel reagovať na výzvy z vonku. Nebolo to ľahké, všetci boli vystrašení z politiky A. Hitlera. Určite je zodpovedný za časť protižidovských opatrení na Slovensku, ale nebol ani iniciátorom ani realizátorom deportácií. To, že by ich schvaľoval, sa opiera o jeden výrok z leta roku 1942 v Holíči. Ale on sám poprel, žeby niečo také povedal a ani jeden svedok, ktorý tam bol prítomný, si nepamätal, žeby prezident niečo podobné povedal. Jeho politická vina spočíva v tom, že do procesu zasiahol neskoro.

J. Esterházy bol poslancom Snemu Slovenskej republiky. Ako taký sa zúčastňoval na prijímaní zákonov a ostatných opatrení, ktoré sa negatívne dotýkali židovského obyvateľstva. Podľa jeho vystúpení sa plne stotožňoval s touto politikou. Počas vystúpenia k vládnemu vyhláseniu Tukovej vlády povedal aj nasledovné: “Začalo sa s kontrolou personálnych pomerov v akciových spoločnostiach. Očistili ich od židov, od Čechov, ale vyložili aj Maďarov. Maďar sa už na takomto mieste i na ukážku sotva nájde. Spomedzi vládnych komisárov, vymenovaných do židovských podnikov, na viaceré moje zakročenie na príklad v Bratislave len troch Maďarov sa mi podarilo dať vymenovať, stalo sa na základe nesprávnych štatistických dát, že nás od ďalších štyroch miest odstrčili.” Zdá sa vám, že Esterházy sa plne nepodieľal na arizácii. Mne teda nie! Aj v ďalších snemových vystúpeniach sa obúval do “židov”, ale to akosi nikto neberie do úvahy. Vraj bol jediným, ktorý nehlasoval za zákon o vysťahovaní židov.

V stenografe zo schôdze o tom nie je žiaden záznam, ale pravdepodobne nehlasoval. Lenže na základe zákona o vysťahovaní židov nikto deportovaný nebol, židov deportovali na základe vládneho nariadenia známeho pod pomenovaním Židovský kódex a to hlasovaním za zmocňovací zákon umožnil prijať. Tiso ho nepodpísal. Proti deportáciám neprotestoval a zákon o vysťahovaní židov odmietal nie kvôli židom, ale z princípu, že nemôže podporiť ako príslušník menšiny zákon, ktorý by väčšine umožňoval vysťahovať menšinu. V písomnej správe, ktorú poslal svojim bosom do Budapešti sa samozrejme vyznáva zo svojho antisemitizmu.

Keď si zoberieme angažovanosť v židovskej otázke či už J. Tisa, tak aj J. Esterházyho, musíme konštatovať, že bola veľmi podobná. Ani Tiso, ani Esterházy neboli rasisti. Aj jeden, aj druhý svojou trochou prispeli k diskriminácii židovského obyvateľstva na náboženskom základe. Nemožno však presúvaním viny z Tuku a Macha na nich zabúdať na tých, ktorí boli skutočne zodpovední za tieto aktivity.

Nikto, kto pôsobil v politike od roku 1933 do roku 1945 či už na Slovensku alebo hocikde v Európe nie je celkom bez viny na tom, čo sa stalo v týchto rokoch. Niekto viac, niekto menej. Preto podľa môjho názoru ani nikto z nich nemá nárok na to, aby sa z neho vyrábal svätec. Ak by sme brali argumenty hlbokej viery, ktoré nám včera predkladali páni v diskusii do kríža, tak najväčším kandidátom na blahorečenie by bol V. Tuka. On každé ráno chodil na spoveď a prijímal prijímanie. Ale som presvedčený, že samotné “svätuškárstvo” svätých nerobí!

Môj záver? Naše dejiny si zaslúžia skutočný výskum, nie paušálne opakovanie téz z minulosti, keď o nás rozhodovali českí šovinisti a slovenskí boľševici. Serózny výskum si zaslúžia aj obe spomínané osoby. Ale aby z nich robil niekto svätých, to hádam nie. Osobne sa nazdávam, že chybou Vatikánu bolo už blahorečenie rakúskeho cisára Karola Posledného. Akokoľvek bol nábožný, predsa len tie hekatomby mŕtvych v prvej svetovej vojne idú aj na jeho “triko”.