Ruská invázia na Ukrajinu vstúpila do svojho druhého roka. Rozhodujúcim prvkom tejto kampane bola vojenská podpora Ruska zo strany Iránu, ktorý Moskve poskytol bezpilotné lietadlá domácej výroby. Bez ohľadu na mediálne šialenstvo okolo iránskej podpory nie je bilaterálna vojenská spolupráca medzi oboma krajinami v skutočnosti ničím novým.

Tento vzťah sa v skutočnosti vyvíjal v štyroch rôznych etapách.

Počiatky rusko-perzskej vojenskej spolupráce siahajú do 70. rokov 19. storočia, keď kráľ Kádžárov Naser al-Dín Šáh, na ktorého urobila dojem kozácka brigáda ruskej armády, požiadal cára Alexandra II. o pomoc Iránu vyslaním ruských vojenských poradcov, čo viedlo k vytvoreniu Perzskej kozáckej brigády. Závislosť Iránu od ruskej vojenskej pomoci sa prehĺbila, keď Mohammad Alí Šáh po bombardovaní iránskeho parlamentu a následnej občianskej vojne v krajine požiadal Rusko o vyslanie jednotiek do Iránu, aby bojovali po boku monarchistov, čím sa rusko-perzská vojenská spolupráca zmenila na vzťah patróna a klienta.

Počas studenej vojny sa bývalý Sovietsky zväz stal hlavným súperom Iránu a Irán sa spojil so západným táborom. V tomto období iránske vedenie považovalo Sovietsky zväz a jeho klientske štáty (t. j. Irak) za hlavnú hrozbu pre územnú celistvosť Iránu.

Napriek tomu Irán nakúpil od Sovietskeho zväzu obmedzené množstvo štandardného vojenského vybavenia vrátane obrnených vozidiel a poľného delostrelectva. Podľa dokumentu americkej spravodajskej služby z roku 1972 Sovietsky zväz v rokoch 1967 až 1971 poskytol Iránu vojenskú pomoc vo výške 370 miliónov dolárov, čím sa stal tretím najdôležitejším dodávateľom zbraní.

Islamská revolúcia v roku 1979 a následná kríza s rukojemníkmi pripravili Irán o hlavného dodávateľa zbraní, Spojené štáty, a krvavý konflikt s Irakom (1980 – 1988) spôsobil, že iránska armáda bola v troskách. V 90. rokoch 20. storočia si Irán zaobstaral niektoré významné zbraňové systémy z Ruska vrátane stíhacích lietadiel, systémov protivzdušnej obrany a tankov.

Irán tiež nakúpil rôzne ruské systémy protivzdušnej obrany vrátane systému krátkeho dosahu TOR-M1 a pokročilého systému protivzdušnej obrany dlhého dosahu S-300 na ochranu svojich jadrových zariadení. Rusko však pod tlakom USA odmietlo dodať tieto systémy do roku 2016.

Vznikajúca vojenská vzájomná závislosť?

Konflikt na Ukrajine však zásadne zmenil vzťahy medzi oboma krajinami. Zatiaľ čo pred týmto konfliktom bol vzťah vzťahom patróna a klienta, iránske dodávky bezpilotných lietadiel Rusku zmenili rovnováhu v prospech Iránu.

Kým v minulosti Irán, na ktorý hlavné zbrojárske firmy uvalili prísne sankcie, nemal inú možnosť, ako prosiť Rusko o hlavné zbraňové systémy, čoraz izolovanejšie Rusko sa teraz spolieha na Irán, pokiaľ ide o menej sofistikované, ale účinné bezpilotné lietadlá. Správy naznačujú, že Irán nielenže pašuje bezpilotné lietadlá do Ruska na lodiach a v štátnych leteckých spoločnostiach, ale plánuje v Rusku postaviť aj továreň, ktorá by mohla vyrábať bezpilotné lietadlá pre kampaň Moskvy na Ukrajine – čo je nová skutočnosť, ktorá sa ešte pred desiatimi rokmi zdala nemysliteľná.

Iránske bezpilotné lietadlá sú menej sofistikované ako ich ruské alebo americké náprotivky a sú pomalšie a hlučnejšie. Ich nižšia cena a jednoduchá výroba z nich však robia ideálnu voľbu pre Rusko, ktoré má v súčasnosti kvôli prísnym sankciám sťažený prístup k čipom západnej výroby potrebným pre pokročilejšie zbraňové systémy. Vďaka tomu sa iránske bezpilotné lietadlá môžu vypúšťať v masovom počte, aby nasýtili systémy protivzdušnej obrany Ukrajiny a zasiahli mäkké ciele, ako sú elektrárne a iná infraštruktúra.

Západné správy uvádzajú, že hoci ukrajinská armáda zostrelila 60 až 70 % dronov, niektoré z nich dokázali dosiahnuť svoje ciele na ukrajinskom území. V skutočnosti je to podobné stratégii balistických rakiet samotného Iránu, ktorá je založená na predpoklade, že veľký počet rakiet môže nasýtiť potenciálne systémy protivzdušnej obrany.

Na dôkaz rastúceho technologického významu Iránu pre Rusko Moskva v súčasnosti údajne posiela do Iránu na spätné inžinierstvo ukoristené americké zbrane vrátane protitankových striel Javelin a MANPAD Stinger. Irán a Rusko tak môžu získať prístup k špičkovému vojenskému vybaveniu USA a NATO.

Je potrebné poznamenať, že Irán už v minulosti preukázal svoju účinnosť pri spätnom inžinierstve moderných zbraňových systémov. Napríklad protitanková riadená strela Toophan (Storm) iránskej výroby bola spätne skonštruovaná zo strely BGM-71 TOW americkej výroby. Iránu sa tiež podarilo naklonovať špičkové americké bezpilotné lietadlá vrátane Scan Eagle a Lockheed Martin RQ-170 “Sentinel” a odvtedy ich poskytol Rusku.

Rusko sa medzitým údajne chystá oplatiť Iránu podporu tým, že mu sprístupní svoj modernejší arzenál, ktorý má už dlho záujem o obstaranie moderných zbraňových systémov, najmä stíhacích lietadiel. Irán bol celé desaťročia odrezaný od západného trhu so zbraňami a jeho vzdušné sily sú kvalitatívne aj kvantitatívne horšie ako u jeho susedov, najmä v Saudskej Arábii.

Hoci sa predtým uvádzalo, že Irán má záujem o získanie lietadiel SU-30, zdá sa, že teraz sa rozhodol pre 24 lietadiel Suchoj-35. Ak sa dohoda uskutoční, tieto lietadlá budú najmodernejšími stíhačkami, ktoré si Irán zaobstaral za posledné desaťročia. Vzhľadom na veľkú flotilu vzdušných síl jeho susedov tieto lietadlá výrazne nezmenia rovnováhu síl v regióne – hoci určite posilnia obranné schopnosti Iránu.

Navyše, hoci jeden iránsky predstaviteľ začiatkom tohto mesiaca odmietol záujem Teheránu o obstaranie systémov protivzdušnej obrany S-400, niektoré správy naznačujú, že Irán sa ich stále snaží získať. Získanie tohto systému by bolo skutočne významným posilnením spôsobilostí krajiny v oblasti protivzdušnej obrany, najmä v súvislosti so zvýšeným výcvikom izraelského letectva na útok na iránske jadrové zariadenia.

Vojna na Ukrajine – a skutočnosť, že Irán sa stal dôležitým dodávateľom zbraní pre Rusko – skutočne zmenila dynamiku spolupráce medzi Moskvou a Teheránom. Na rozdiel od minulosti, keď bol Irán spoluzávislým partnerom a Rusko si udržiavalo prevahu, sa dnes Rusko spolieha na iránsky obranný priemysel, ktorý vďaka tomu, že desaťročia podliehal zbrojnému embargu, dosiahol pozoruhodný pokrok.

Toto vznikajúce partnerstvo je dôsledkom rastúcej izolácie oboch krajín pod sankciami vedenými Spojenými štátmi a naliehavosti ich vlastných obranných potrieb. Ako už autori poznamenali, zdá sa, že USA neúmyselne uľahčujú konsolidáciu politického, hospodárskeho a vojenského bloku medzi krajinami, ktoré sa obávajú globálnej finančnej, technologickej a vojenskej dominancie Washingtonu.

V tejto chvíli vzájomné partnerstvo medzi Moskvou a Teheránom zahŕňa dodávky lacných, ale relatívne úspešných zbraní pre vojnové úsilie Kremľa, zatiaľ čo Rusko sa zdá byť pripravené uspokojiť potrebu Iránu po moderných high-tech zbraňových systémoch. Preto možno tvrdiť, že vojenské väzby medzi oboma krajinami sa zmenili z jednostranného vzťahu patrón-klient na vzájomne závislú spoluprácu.

Pokračujúca spolupráca má potenciál vytvoriť dodávateľský reťazec a výrobný systém, v ktorom každá krajina zameriava svoju výrobu na vojenské vybavenie, v ktorom má komparatívnu výhodu. Toto “multifunkčné partnerstvo” je v protiklade k “rovnako funkčnej aliancii” NATO, kde strany zdieľajú podobné kompetencie.

Trvalosť úlohy Iránu ako poloparalelného partnera však závisí od objemu jeho vývozu do Ruska. Ak sa totiž akýkoľvek iný štát, najmä Čína, rozhodne poskytnúť Rusku vojenskú pomoc, charakter rusko-iránskej vojenskej spolupráce by sa mohol vrátiť tam, kde bol v minulosti.