Bratislava 22. decembra (TASR) – Na zvončekoch jedného bratislavského paneláka okoloidúcim padnú do oka hneď dve známe mená. Dve mená, ktoré k sebe neodmysliteľne patria… Nepela a Múdra.

V rodnom liste Hildegard Klimpel, v slovenskom preukaze totožnosti Hilda Múdra. Viedenčanka žijúca v Bratislave, mama dvoch detí, ku ktorým si ako tretie pribrala malého útleho chlapca s plachým úsmevom.

Najprv aktívna krasokorčuliarka, potom slávna trénerka ešte slávnejšieho olympijského víťaza a trojnásobného majstra sveta Ondreja Nepelu.

Pod jej vedením získal osemkrát titul československého majstra. Štartoval na troch zimných olympiádach. V Innsbrucku, v Grenobli a v Sappore, kde získal zlatú medailu. V rokoch 1972–1973 získal tri tituly majstra sveta. V rokoch 1969–1973 sa päťkrát za sebou stal majstrom Európy. Krasokorčuľovaniu venoval celý život. Zomrel 2. februára 1989 v Mannheime vo veku 38 rokov.

Okrem Nepelu vychovala aj ďalších výborných slovenských krasokorčuliarov – Grožajovú, Wlachovskú-Buřilovú, Filca, Šošku. Istý čas trénovala aj Jozefa Sabovčíka, ktorý sa ako posledný slovenský krasokorčuliar výraznejšie zapísal do dejín svetového krasokorčuľovania. Jej zverenkyňou bola aj juhoslovanská krasokorčuliarka Sandra Dubravčičová, ktorú doviedla k európskemu striebru a ktorá sa stala známou aj ako posledná bežkyňa s ohňom na sarajevskej zimnej olympiáde v roku 1984.

Držiteľka Ceny medzinárodného olympijského výboru za etiku, ceny Pierra de Coubertina v roku 2000 prebrala za Ondreja Nepelu aj trofej pre najlepšieho slovenského športovca storočia.

Hoci Hilda Múdra meria len 155 centimetrov a onedlho oslávi 84 rokov, miestnosť, v ktorej spolu s ňou sedíte, naplní svojím optimizmom, elánom, šarmom a sviežosťou. V teplo pôsobiacej obývačke dúbravčianskeho bytu so vzácnym starožitným nábytkom, dedičstvom z rodičovského viedenského bytu, sa o minulosti, ale aj o súčasnosti, nielen krasokorčuľovania, zhovára TASR s trénerkou jediného slovenského olympijského víťaza v tomto športe, s Hildou Múdrou.

-Stále bývate v tom istom paneláku ako váš zverenec Ondrej Nepela. Ako sa z vás stali susedia?-

Prišli sme k nim v roku 1971, keď Ondrej prvýkrát vyhral majstrovstvá sveta. Vtedy nám v tejto novej štvrti ponúkli byty. Ja som si vybrala tento a pani Nepelová byt nado mnou. Teraz tam býva Ondrejova sestra. Preto tie mená na zvončekoch.

-Od olympijského triumfu Ondreja Nepelu v roku 1972 uplynulo už 37 rokov. Ako si dnes spomínate na svojho najslávnejšieho zverenca?-

To je hrozné, že je to už tak dlho. Všetci si ho však ešte pamätajú, pretože je jediným slovenským, ale aj československým olympijským víťazom v zimných športoch. Spomínam si naňho stále. Myslím, že keby žil, asi by bol z neho slávny tréner a milionár. Ale v čase, keď vyhrával sa nedávali také ceny ako dnes.

-Slávnou trénerkou ste sa vďaka nemu stali aj vy. Médiá vás často označujú ako Ľadovú kráľovnú…-

Som poctivý a usilovný človek. Vždy som bola prvá na ľade. Viete, v živote je všetko náhoda. Aj to, že som si vybrala Nepelu, bola úplná náhoda. V tom čase som trénovala už dobrých žiakov, napríklad Mrázkovú, ktorá bola druhá na olympiáde. A Ondrej bol začiatočník, malý sedemročný chlapec. Musela to byť náhoda, že som si vybrala práve jeho.

-Ako to bolo s tou náhodou, ktorá vám obom zmenila život?-

Prišla za mnou pani Nepelová, že jej syn chodí po zápise už 14 dní do oddielu a nikto si ho nevšíma. V roku 1956 boli u nás Majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní, ktoré prenášala už aj televízia a podľa mamy sa to Ondrejovi vraj tak páčilo, že začal tancovať už pred televíziou. Privolila som, nech sa mi ukáže. Ondrejova mama doniesla malinový lekvár a sto korún. Malinový lekvár som si zobrala a sto korún som jej vrátila. Odvtedy nemal Ondrej iného trénera. Trénovala som ho od začiatku do konca. Aj keď už pôsobil ako tréner v Mannheime, vždy sa so mnou radil. Jeho zverenkyňa Nemka Claudia Leistnerová mesiac po jeho smrti vyhrala Majstrovstvá Európy.

-Ondrej Nepela sa dostal do vašich trénerských rúk. Nebola to však vaša jediná životná náhoda…-

Aj trénerkou som sa stala náhodu. Som Rakúšanka, študovala som biológiu a zemepis a chcela som byť stredoškolskou profesorkou. Nikdy som si nemyslela, že budem trénovať. V Rakúsku som korčuľovala od ôsmich rokov. Najprv som jazdila sólo, neskôr tance. Hitlerovský režim ma chcel, ako ostatné mladé dievčatá po maturite, poslať na tzv. landjahr – pracovať na rok na farmu k sedliakovi. Môjmu otcovi-učiteľovi, ktorý sa tiež venoval korčuľovaniu, sa to nepáčilo a pomocou známostí mi vybavil angažmán vo Viedenskej ľadovej revue. Maturovala som v roku 1944, na jar som už bola v revue.

-Ako ste sa však dostali do Bratislavy?-

Viedenská revue sa vybrala na turné po Slovensku a Česku a vtedy som spoznala môjho muža, ktorý na ňom robil manažéra. Vidíte, tiež náhoda. V roku 1946 som sa vydala. Po slovensky som nevedela ani slovo a hovoriť po vojne na slovenskom území po nemecky bolo nebezpečné. Môj muž so mnou chodil všade, aj nakupovať. Postupne som sa slovenčinu naučila, aj keď ešte stále počujete, že mám akcent.

-S Jozefom Múdrym ste sa vzali v roku 1946 v Modrom kostolíku. Ako sa vám spoločne žilo?-

Všetko je náhoda. Mali sme pekný život aj mojím pričinením. Počas socializmu som sa nemohla stretnúť ani so svojimi rodičmi. Ale, keď som mala majstra sveta, išlo všetko hladšie. Dvere boli zrazu viac otvorené. Aj na občasné návštevy cudziny.

-Ani po vašom príchode do Bratislavy však ešte stále nebolo jasné, že budete trénerkou krasokorčuľovania…-

To bola zasa náhoda. Môj manžel si vtedy zlomil nohu a bol rok práceneschopný. V tom čase robil manažéra futbalového oddielu Slovan. Už sme mali dve deti a ja som dostala angínu. Prišiel doktor Chodák, ktorý bol lekárom futbalistov aj hokejistov. Spýtal sa ma, prečo nechodím na ľad. "Čo by som tam robila, veď nikoho nepoznám a neviem reč," odpovedala som mu. "Ale, keby sa na ľade tancovalo ako vo Viedni, tak by som išla." A on na to, že pôjdeme tancovať spolu. Doviedol ma do oddielu, kde som začala pracovať s trénerom Skákalom. Tak som zasa stala náhodu trénerkou.

-Začali ste s korčuľovaním ako osemročná, účinkovali ste vo Viedenskej ľadovej revue, pomáhali ste zakladať Bratislavskú ľadovú revue a celý život až do neskorého dôchodku ste sa venovali trénovaniu mladých krasokorčuliarskych talentov. Dá sa vôbec zrátať, koľko vám ich prešlo cez ruky?-

Môj názor je, že každý tréner, ktorý začína, musí začať trénovaním malých detí. Aj ja som začala malými deťmi. A ťažko zrátať, koľko ich bolo.

-V minulosti sa pri krasokorčuľovaní hodnotili kresby povinných jázd, ale bodovala sa aj umelecká úroveň voľných jázd. Keby ste mali prirovnať svoj život k jednej z týchto kategórií. Kam by patril?-

Tak pol na pol. Mala som aj povinnosti, ale aj voľnejšie ruky. Veď máme dve deti, mám štyri vnúčatá a tri pravnúčatá. Som veľmi pyšná, že moje vnúčatá perfektne rozprávajú aj po nemecky. A zasa vďaka krasokorčuľovaniu som zažila neopakovateľné životné chvíle.

-Tréningy na ľade sa aj dnes začínajú za tmy… Ako sa vám darilo zladiť pracovnú kariéru a rodinný život?-

V tom mi veľmi pomohol môj manžel. Keď som bola v roku 1964 prvýkrát na olympiáde v Innsbrucku, dcéra už mala 16 rokov a syn 15 rokov. Cestu na túto olympiádu mi zaplatili rodičia, pretože vtedy namiesto trénerov cestovali na športové podujatia funkcionári športových zväzov. Často som cestovala za vlastné prostriedky. Cez leto, keď bývali sústredenia, boli deti na chate s manželom v Senci.

-Vaše deti nikdy nežiarlili na iné deti na ľade ako na konkurenciu, ktorá im berie mamu?-

Dcéra ani nie, ale syn mi často pripomenul, že pre Nepelu robím viac ako pre neho. Ale Nepela nebol nikdy taký samostatný ako moje deti.

-Dvadsať rokov vo Viedni, ale viac ako 60 rokov v Bratislave. Kým sa viac cítite byť, Bratislavčankou alebo ste ešte stále Viedenčankou, aj keď vás prízvuk prezradí všade?-

Predsa celú rodinu mám tu. V Rakúsku už nemám okrem sesterníc skoro nikoho. Stretávam sa len s jednou raz do roka. Deti mám tu, vnúčatá aj pravnúčatá mám tu, takže už sa cítim viac doma tu, v Bratislave, ale do Viedne chodím veľmi rada.

-V roku 2009 ste získali Bratislavskú čučoriedku, ocenenie, ktoré sa udeľuje významným osobnostiam hlavného mesta…-

To bolo za korčuliarske tréningy detí s mentálnym postihnutím, ktoré teraz trénujem, ale pred štyrmi rokmi som dostala od primátora hlavného mesta aj ocenenie Rolanda. Deti s mentálnym postihnutím som začala trénovať asi pred desiatimi rokmi. Inšpiroval ma pohľad z okna, keď som videla na predpoludňajšej prechádzke deti z blízkeho ústavu. A neďaleko je zasa zimný štadión. V zahraničí sa korčuľovanie používa ako jedna z terapií postihnutých detí. Riaditeľka ústavu obstarala ľad a ja som dala k dispozícii svoj čas a skúsenosti. Vlastne, to už nie sú deti, ale dospelí ľudia. Robím to už desať rokov a dnes už spoza mantinelu len na nich kričím, čo a ako majú robiť.

-Ešte donedávna ste však pri nich aj korčuľovali…-

Áno, pred tromi rokmi som im na ľade ukazovala "trojky" a naraz som sedela na zadku. Domov som prišla normálne, ale na druhý deň som nemohla vstať z postele. Mala som zlomený ôsmy stavec. Dlho som bola v nemocnici a potom v Kováčovej. Tam ma dali úplne do poriadku. A teraz som prišla k úrazu pri obyčajnom páde v trolejbuse, kvôli ktorému som nemohla tri mesiace chodiť. Od úrazu však každý deň poctivo a dlho cvičím. A moje deti ma hrešia, že to preháňam.

-Do koľkých rokov ste korčuľovali?-

Do mojej osemdesiatky. Ľudia sa ma často pýtajú, či ešte viem korčuľovať. S korčuľovaním je to ako s bicyklovaním, nedá sa zabudnúť. Korčuľovať viem, ale skákať Axla, to už nie.

-Sú v krasokorčuľovaní najväčším majstrovstvom práve skoky?-

Teraz platia v krasokorčuľovaní iné pravidlá. Je dobré, že dnes aj piruety platia bodovo toľko ako náročný skok. Získali na cene a dobrá pirueta je ako dobrý skok. Vďaka tomu sa piruety oveľa zlepšili.

-Ktorý zo skokov je najťažší?-

Ich náročnosť sa stále zvyšuje. Dnes máme už štvorité skoky. Štvoritý Salchow, štvoritý Toeloop; o iných štvoritých skokoch som ešte nepočula, ale určite prídu. Keď prišiel trojitý Axel, mysleli sme si, že to je vrchol všetkého, ale všetko ide stále ďalej.

-Dá sa teda v krasokorčuľovaní stále niečo nové vymýšľať?-

Vymýšľať nie, ale zdokonaľovať áno. Skoky sú stále tie isté, len majú viac obratov. Nový skok sa už dávno nevymyslel. Myslím, že posledný bol Flip, ale Salchow, Lutz a Axel, tie sa skákali už začiatkom 20. storočia. Sú pomenované po ľuďoch, ktorí ich skočili prvýkrát. Zvýšili sa obraty, zlepšilo držanie, ale nové skoky sa už nedajú vymyslieť.

-V čom je dnes krasokorčuľovanie iné ako v čase vašej aktívnej trénerskej kariéry?-

Krasokorčuľovanie úplne zmenilo vypustenie povinnej jazdy zo súťaží. Už v roku 1973, keď prehovorili Ondreja Nepelu, aby ešte vystúpil na Majstrovstvách sveta tu v Bratislave, bodovanie povinnej jazdy tvorilo z celkového hodnotenia už len 40 percent. Predtým to bolo až 60 percent celkového hodnotenia. Aj v krátkom programe, ktorý bol dlhý dve minúty boli predpísané skoky a piruety. Niektorí odborníci vrátane mňa sme si mysleli, že povinná jazda, ktorá sa jazdí na hranách, bude vo vývoji tohto športu chýbať. Zisťujem však, že nechýba, pretože tréneri dnes robia v krokoch také zostavy, v ktorých sú vlastne povinné cviky skryté.

-Nie každému sa podarí dostať do rúk zverenca, ktorý preslávi svojho trénera, tak ako Ondrej Nepela preslávil vaše meno…-

Tak asi tá práca bola užitočná. Málokedy sa stane, že jeden pretekár zostane celú športovú kariéru s jedným trénerom. Obyčajne sa to s vekom pretekárov mení, lepší prechádzajú k reprezentačným trénerom… S Nepelom sme spolu pracovali 15 rokov. Na Slovane som zaviedla systém, v ktorom každý žiak na začiatku sezóny napísal na lístok meno trénera, s ktorým chce trénovať. Tak sa stalo, že som trénovala napríklad aj Filca, ktorý bol Ondrejov konkurent. Ale Ondrej napísal na lístok v obálke 15-krát moje meno.

-Aký je pri takomto dlhoročnom spojení vzťah medzi zverencom a jeho trénerom?-

Mali sme veľmi dobrý vzťah. Ondrej bol skromný a inteligentný chlapec. Dobre sa učil. Bola som mu druhou mamou; na žiadosť Ondrejovej mamy som chodila aj na jeho rodičovské združenia. Jeho otec bol šofér a mama pracovala doma ako šička posteľnej bielizne. V časoch socializmu nechodili so svojimi zverencami do zahraničia tréneri, ale funkcionári. Keď sa Ondrej s Maškovou vrátili z Ameriky, jeden z funkcionárov mi povedal, že ho treba vychovať; aby sa naučil "jesť s nožom a vidličkou a nielen s lyžicou". Ondrej s nami prežíval leto na chate v Senci a popritom získaval spoločenské zručnosti.

-Ako sa učil jazyky, ktoré neskôr v svetových súťažiach a v živote akoby našiel?-

Anglicky sa naučil sám a so mnou sa učil po nemecky. Istú dobu sme trénovali v Rakúsku. V rokoch 1969 – 1971 sme boli spolu v talianskom Bolzane. Tu sa naučil dobre po taliansky. Odtiaľ sme šli do Lyonu a vtedy vyhral prvýkrát majstrovstvá sveta.

-Trénerský rok ste prežívali od jesene do jari doma, a v lete v cudzine na otvorenom štadióne v Cortine d’Ampezzo, kde ste prežili 17-krát leto. V rokoch 1969 – 1971 ste pôsobili v Bolzane, v Južnom Tirolsku, taliansky ste sa naučili v Come, jeden olympijský cyklus, teda štyri roky ste pracovali v Záhrebe. V rámci súťaží ste zasa pochodili pol sveta. V ktorom jeho kúte sa vám páčilo najviac?-

Mám veľmi rada severné Taliansko.

-Máte rada zimu?-

Áno. Ja nemám rada teplé slnko. A znášanie ľadu a chladu? To sa človek naučí. Zvykne si. Ešte aj teraz, keď idem von je mi teplo.

-Nikdy ste neboli človekom okázalých emócií, ale predsa len, počas svojej trénerskej kariéry ste zažili krásne pocity. Aké to je, keď sa tréner pozerá na vystúpenie svojho zverenca a zažíva s ním jeho úspech?-

To viete, že človek je najprv nervózny, ako to dopadne. Na konci je samozrejme potom spokojný. Ondrej bol typ, ktorý sa neučil ľahko, nebol výnimočný talent. Ale bol taký usilovný a poslušný, že sa všetko naučil. A všetko, čo vedel, na pretekoch vždy aj ukázal. Niektorí pretekári sú nervózni a potom im to nejde. Ale uňho som si bola vždy istá, že to, čo vie, to urobí. Na Majstrovstvách sveta v roku 1973, tu v Bratislave, to bolo krásne a keď skončil, celá ľadová plocha bola plná kvetov.

-Voľakedy sedával pri nedeľňajších televíznych prenosoch exhibičných jázd majstrovstiev Európy alebo sveta celý národ. Prečo je v rámci športov dnes krasokorčuľovanie na okraji záujmu verejnosti?-

Celý systém výchovy talentov je úplne iný. V minulosti sme mali stredisko vrcholového športu, ktoré talenty vychovávalo, ale aj podporovalo. Dnes trénujú deti, ktorých rodičia si to môžu dovoliť a nejazdia tí, čo majú talent. Talenty sa nepodporujú. A športové prenosy z majstrovstiev sveta alebo Európy kvôli financiám nahradili len krátke šoty v športových správach.

-Sledujete aj dnes vývoj súčasného svetového krasokorčuľovania?-

Pravdaže, aj slovenského. Pred tromi týždňami som bola v Piešťanoch, kde bol 17. ročník Pohára Ondreja Nepelu.

-O starších ľuďoch sa hovorí, že často žijú v spomienkach. Platí to aj pre vás, alebo máte celý deň čo robiť a na spomienky nie je čas?-

Neviem, ako sa to stane, ale ja nikdy nemám čas. Teraz som po úraze, asi len 14 dní chodím von s jednou barlou. Ale vždy mi príde niečo z minulosti na um a je to škoda, že sa o tom už nemám s kým rozprávať. Vždy som rada debatovala a aj s manželom sme sa veľa rozprávali o všetkom možnom. Teraz je už vážne chorý, potrebuje odbornú starostlivosť a ja si už nemám s kým podebatovať. Občas sa ale stretneme ako seniori z Olympijského výboru. Práve dnes nás, tak ako každý rok, pozvali na predstavenie Radošinského naivného divadla.

-Keby vám niekto dal dnes do ruky ako Ľadovej kráľovnej čarovný prútik, zmenili by ste niečo na svojom živote?-

Dozadu sa nič nedá zmeniť a dopredu neviete, či by ste niečo menili. Samozrejme, že boli aj veci, ktoré sa mi nepáčili, ale v živote nikdy nejde nič úplne hladko. Bola som a som spokojná so svojimi deťmi, milujem vnúčatá a pravnúčatá, mám za sebou zaujímavú profesionálnu kariéru, spoznala som vzácnych ľudí. Čo viac si môže človek okrem zdravia, ktoré nám už trochu chýba, priať… Keď som bývala dlho v cudzine sama, vždy som si hovorila, že sa musím každý deň na niečo tešiť. A toho sa držím aj teraz v ťažkých časoch. Teším sa na drobné veci a zážitky. Dnes sa teším, že idem do divadla.

-Čo zaželáte ľuďom k Vianociam a do nového roka?-

Som rada, že nie je vojna, že ľudia môžu cestovať, kam chcú. Nech každý robí to, čo chce a čo ho baví.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k rozhovoru zvukový záznam