Môj profil 
Predplatné
V priebehu hromadných protestných akcií demonštranti požadovali, aby sa skoncovalo s korupciou. Tiež sa snažili získať viac možností vo svojich vlastných krajinách a vystupovali proti tzv. bratríčkovaniu, podvodom a byrokracii.
Hnev protestujúcich stačil na to, aby bolo zvrhnutých niekoľko autoritárskych vládcov a vážne ohrozená moc niekoľkých ďalších.
Vo väčšine arabských krajín ale neskončila arabská jar vytúženými reformami. Povstania viedli k vojne a chaosu v regióne.
Boj sýrskeho “diktátora“ Bašára Asada o zachovanie moci vo vlastných rukách však pomaly končí. Kvôli občianskej vojne však už nie je možné krajinu znovu zjednotiť a navrátiť ju do stavu, v ktorom bola pred konfliktom. Státisíce mŕtvych a milióny ľudí, ktorí sa už nevráti do svojich domovov. Sýria bola “z rozmaru cudzích veľmocí“ rozdelená na časti. Navyše v niektorých častiach krajiny nezačnú obnovovaciu práce ešte v priebehu niekoľkých rokov, píše sa v článku.
Tiež mnohé ďalšie krajiny, ktorých sa arabská jar dotkla, nemajú príliš ružové vyhliadky.
Jediným úspešným príbehom sa stala “kolíska” týchto protestov – Tunisko. Čoskoro po smrti Buazízího a začiatku hromadných demonštrácií v krajine utiekol autoritársky prezident Zin Abidin bin Alí do Saudskej Arábie. V článku sa uvádza, že jeho režim vystriedala demokracia, ktorá, aj keď trpia teroristickými útokmi a má ekonomické problémy, aj naďalej zostáva akousi nádejou pre pokrokových intelektuálov a aktivistov v celom regióne.
The Guardian na záver poznamenáva, že na rozdiel od autoritárskych režimov, prežili krajiny s monarchickou formou vlády (Maroko, Bahrajn a Jordánsko) arabskú jar oveľa lepšie. To ale nemení nič na tom, že aj tieto krajiny museli robiť určité ústupky a doteraz pociťujú následky arabskej jari. A samovládci krajín Perzského zálivu, vrátane Kataru, Spojených arabských emirátov (SAE) a Saudskej Arábie, potlačili aj tie sebemenšie prejavy protestov a nesúhlasu, píše The Guardian.
.jpg)
.JPG)
