Verte, schuti som sa zasmial. Nie pre ten Facebook, budem pár slov venovať aj tomu. Zasmial som sa, pretože komentár len zapadá do celkového obrazu paniky na strane globalistov a liberálov. Oni sami totiž zosnovali tento mechanizmus svojej skazy.

Ja som z generácie, ktorá na vlastné oči videla prvé televízne prijímače. Obrazovku bolo možné zakryť dlaňou a väčšiu časť masky prístroja tvoril plátený kryt reproduktora, štyri krát väčší než obrazovka. Udrelo mi do očí, ako ľudia, dospelí ľudia tej televízii veria: “Musí to byť pravda, veď to bolo v telke!” Tento prístup čiastočne v staršej generácii ostal, čiastočne akoby vyrástol v mladšej nový. A keď Powell klamal na pôde OSN, takmer všetci začali rinčať šabličkami a pridávali sa k vojnovým štváčom.

Keď som sa kolegu opýtal, či verí tým rečiam o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, odpovedal mi slovami starých tetiek z detstva: “Musí to byť pravda! Veď si videl telku!” Telku som videl, tie zbrane však nie. A to už som mu vysvetliť nedokázal. Médiá sa masovo pridali k vládnucej elite a začali im slúžiť bez ohľadu na profesnú česť a morálku. Bolo to zjavné aj u nás, keď modrí spojili sily proti Mečiarovi. Mladý Kováč bol unesený do zahraničia, ale hovoriť a písať o kauze Technopol, v ktorej figuroval, už bolo považované za, povedzme, neslušné. A dnes sa toto korektné správanie médií voči vládnucim politikom stalo až neudržateľné. Toto otrocké previazanie masmédií s globalistami zákonite viedlo k ideologizovaniu mainstreamu.

A toto je pravá príčina toho, prečo v poslednej dobe stúpa obľúbenosť alternatívnych médií. Napríklad, ak si človek vyhľadá fakty o zariadení Čistý deň a porovná si s tým, čo všetko sa o ňom popísalo a povedalo v mainstreame, musí dôjsť k záveru, že mal byť obeťou dezinformácií. A to je len príklad toho, ako realita v skutočnom svete je málo podobná realite, ktorú nam popisujú médiá. A ak poznám fakty a potom sa ma snaží niekto ovplyvniť ideologickým preháňadlom, akým bol film Sviňa, prestanem brať médiá ako zodpovedného a spoľahlivého partnera, a úlohu byť informovaný radšej prevezmem na seba.

Chce to však námahu. Ak človek neovláda cudzie reči, námahu prelúskať sa kostrbatým strojovým prekladom, námahu čítať články, ktoré predstavujú realitu v súvislostiach a sú niekedy naozaj ťažké na čítanie.

Pomaly každý sa stretol s niečím, čo videl na vlastné oči, zažil na vlastnej koži, a masmédiá sa ho snažia presvedčiť, že to bolo úplne inak. Počet prípadov stúpa a úmerne k tomu klesá dôveryhodnosť médií. A ak k tomu pribudne fakt, že médiá ochotne tlmočia a ospravedlňujú urážky a pohŕdanie politikov občanmi, inak ako dnes to ani končiť nemôže. Pavol Urban v komentári, ktorý som spomínal na začiatku plače nad tým, akú veľkú pozornosť venujú ľudia na Facebooku politikom, akým je Špaček, Fico, Uhrík a Mazurek.

Má to dva dôvody: Títo ľudia nemôžu, nemajú možnosť legitímne vstúpiť do politickej diskusie, mainstream im to neumožní. Ale vďaka zmenám, ktoré urobil pred nedávnom Facebook v algoritme, tam to ide. Facebook totiž prišiel na to, že populárni ľudia mu zarobia viac peňazí, bez ohľadu na to, na ktorom brehu politiky stoja. Blokuje príspevky stále, ale teraz už jedným očkom pozerá, koľko priaznivcov má zverejňovateľ, koľko ľudí ho sleduje, a ak dosť, prižmúri oko. Takže človeku s 20 tisícmi sledovateľmi umožní zdieľať to, čo by u bežného užívateľa utopil kamsi pod hladinu, alebo zablokoval. Čím viac ľudí politického lídra sleduje, tým viac ľudí môže vidieť jeho výstupy. Algoritmus ako šitý pre vodcov opozície.

Druhý dôvod je trochu sofistikovanejší. Text zverejnený na Facebooku, ak má byť čítaný, nesmie presahovať niekoľko odstavcov. Autori sú tak nútení podávať svoje správy a názory v maximálne zhutnenej forme. V záujme veci vypustia teda aj virtuálnu diskusiu a podávajú svoj text “ako hotovú vec.” A argument takto podaný má iste väčšiu silu, než taký, ktorý sa zaoberá aj pripadne vznesenými námietkami.

Aj to je chyba masmédií. Keby opoziční politici mali prístup do diskusií, keby všetci politici museli v diskusných reláciách odpovedať na živé otázky divákov, politická debata by možno v prvé dni bola hrubá, ale veľmi rýchlo by sa vrátila k demokratickému normálu a studená občianska vojna na Slovensku by skončila.

Pre vládnu moc je pohodlné, ak má médiá na vôdzke, pre médiá je pohodlné, ak majú určené mantinely. Ale toto je krátkozraká a prvoplánová stratégia, ktorá musí na konci dňa zlyhať. A prejavy paniky je už cítiť pomaly každý deň. Od volania po cenzúre po plač nad úlohou sociálnych sietí. Recept je jednoduchý: Nech si médiá začnú konečne plniť svoju úlohu poctivo! Nech začne v politike férový dialóg!