Genéza konfliktu na Ukrajine. Od Majdanu až po uznanie povstaleckých republík v Donbase zo strany Ruska

Bratislava 22. februára 2022 (HSP/Foto:TASR/AP-Efrem Lukatsky, Sputnik, Kremlin, TASR/AP-Efrem Lukatsky, Sputnik-Viktor Toločko, TASR/AP-Alexander Zemlianichenko)

21. februára 2022 ruský prezident Vladimir Putin oznámil správu, ktorá zatriasla geopolitickým dianím. Rusko sa rozhodlo uznať Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku

Odpoveď Ruska na chýbajúce bezpečnostné garancie

Obe „ľudové republiky“ dostávajú v západnej tlači len prívlastok „samozvané“ a sú všeobecne považované za súčasť Ukrajiny. Ukrajina už v priebehu minulého desaťročia (v roku 2014) prišla o polostrov Krym, ktorý Rusko po referende tamojšieho obyvateľstva pripojilo k svojmu územiu.

Medzinárodnému právu však prvú výraznú ranu v období po skončení studenej vojny nezasadila Ruská federácia. Tou ranou sa stalo v roku 2008 jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova. Časť západných štátov vrátane USA vyhlásenie nezávislosti srbskej provincie podporilo, niektoré štáty Európskej únie však Kosovo ako samostatný štát neuznali. Jedným z týchto štátov je aj Slovensko.

Aktuálnemu dianiu v súvislosti s Donbasom predchádzalo výrazné napätie v medzinárodných vzťahoch. Kým Moskva bola Západom obviňovaná z príprav útoku na Ukrajinu, Rusko zase Západu vyčítalo, že od neho nemá dostatočné bezpečnostné garancie.

Severoatlantická aliancia (NATO) sa po skončení studenej vojny natoľko rozpínala smerom k ruským hraniciam, že otázka logicky musela raz prísť na pretras. A Rusko pochopiteľne muselo nakoniec siahnuť po krokoch, ktoré by Západ presvedčili, že ruské požiadavky ohľadne bezpečnostných garancií musia byť brané vážne.

V nasledujúcom texte sa pozrieme na najnovšiu históriu Ukrajiny a teda genézu toho, čo sa aktuálne na Ukrajine a v Donbase deje.

Prevrat viedol k vojne aj odčleneniu Krymu

Pre potreby nášho článku nie je nutné podrobne rozoberať celé dianie od vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny od Sovietskeho zväzu v roku 1991. Podstatné je však pripomenúť zlomový moment, ktorý nastal v roku 2014 a ktorým bol prevrat nazývaný aj pojmom „Majdan“ či „Euromajdan“. (Názov udalosti je odvodený od názvu hlavného kyjevského námestia.)

V roku 2013 bol na Ukrajine už niekoľko rokov pri moci prezident Viktor Janukovyč a jemu blízka Strana regiónov. Napätie v krajine vtedy vyvolalo rozhodnutie vlády nepristúpiť k asociačnej dohode s Európskou úniou a ekonomicky sa zblížiť s Ruskom. Občianske protesty proti tomuto kroku trvali niekoľko mesiacov.

Vývoj nakoniec cez krvavé zrážky na kyjevskom Námestí nezávislosti a inde dospel k prevratu, ktorý zvrhol vládu Viktora Janukovyča. Janukovyč ušiel do Ruska a predsedom vlády sa od februára 2014 stal Arsenij Jaceňuk. V júni 2014 potom na post prezidenta Ukrajiny nastúpil Petro Porošenko, známy ako zakladateľ firmy Roshen, ktorá vyrába cukrárske výrobky.

Nespokojnosť časti Ukrajincov s pomajdanovým vývojom eskaloval do nepokojov na východnej Ukrajine, pre ktoré sa neskôr ujal názov „vojna v Donbase“. Na Kryme sa 16. marca 2014 konalo referendum o statuse polostrova, pričom obyvatelia rozhodli o pripojení územia k Ruskej federácii. Tomu predchádzalo obsadenie parlamentu (Najvyššej rady) a iných strategických miest regiónu neoznačenými príslušníkmi ruských vojsk.

Kým vojnová devastácia v Donbase zasiahla Ukrajinu materiálne aj ľudsky, pripojenie Krymu k Rusku zase vláda v Kyjeve chápala ako psychologický a morálny úder. Krym je doteraz väčšinou členských štátov OSN uznávaný ako súčasť územia Ukrajiny. Pripojeniu Krymu sa v západnom svete obvykle dáva nálepka „anexie“.

Donecká ľudová republika

V súvislosti s dlhodobým napätím medzi Ruskom a Ukrajinou, prípadne aj medzi Ukrajinou a separatistickými republikami na jej území, sa zvykne šermovať rôznymi protichodnými termínmi. Keď Kyjev proti separatistom na východe krajiny vyslal ukrajinskú armádu, použil na to výraz „antiteroristická operácia“ (ATO). V realite to však bola a je občianska vojna, ktorá strpčuje život podstatnému množstvu Ukrajincov, či už bojujú na jednej strane konfliktu alebo na tej druhej.

V Donbase vznikli v roku 2014 dve separatistické republiky pod názvami Donecká ľudová republika (DĽR) a Luhanská ľudová republika (LĽR). Lídrami Doneckej ľudovej republiky sa pri jej založení stali Denis Vladimirovič Pušilin, ktorý sa začal titulovať ako predseda vlády, a Igor Kakidzjanov, ktorý sa stal veliteľom „Ľudovej armády“ DĽR. Od roku 2018 zastáva Pušilin funkciu hlavy DĽR.

Od roku 2020 je predsedom vlády DĽR Vladimir Igorevič Paškov. Parlamentom separatistickej republiky je Ľudová rada DĽR, na čele ktorej stojí predseda Vladimir Anatolevič Bidjovka.

Významnou postavou DĽR bol aj Alexandr Vladimirovič Zacharčenko. Ten zastával v rokoch 2014-2018 pozíciu tak hlavy, ako aj predsedu vlády DĽR. V roku 2014 pôsobil ako veliteľ miestnej milície v Donecku. Zacharčenko zahynul 31. augusta 2018 pri výbuchu bomby v kaviarni Separ v Donecku. Donecká ľudová republika a Ruská federácia z jeho zabitia obviňovali predstaviteľov ukrajinskej vlády, pričom tí tieto obvinenia odmietali.

Hoci separatistická Donecká ľudová republika nekontroluje väčšinu územia Doneckej oblasti, vzbúrenci majú pod svojou kontrolou najväčšie mestá v oblasti vrátane Donecka.

Luhanská ľudová republika

Luhanská ľudová republika (LĽR) bola, rovnako ako DĽR, vyhlásená v roku 2014. V apríli 2014 sa prorusky orientovaní protestujúci zišli na „ľudovom zhromaždení“, na ktorom si za lídra Luhanskej oblasti zvolili Valerija Dmitrieviča Bolotova. V máji toho roka sa Bolotov stal hlavou LĽR, pričom v tejto pozícii zostal do augusta 2014.

Po ňom zastával až do roku 2017 funkciu hlavy LĽR Igor Venediktovič Plotnickij. Od roku 2017 je hlavou republiky (spočiatku ako úradujúca hlava štátu) Leonid Ivanovič Pasečnik, ktorý v rokoch 2014-2017 zastával funkciu ministra štátnej bezpečnosti LĽR.

Predsedom vlády Luhanskej ľudovej republiky je od roku 2015 Sergej Ivanovič Kozlov. Prvým predsedom parlamentu LĽR (Ľudovej rady) bol v rokoch 2014-2016 Alexej Vjačeslavovič Karjakin. V súčasnosti tento post zastáva Denis Mirošničenko.

Ukrajina považuje tak Doneckú, ako aj Luhanskú ľudovú republiku za teroristické organizácie.

Neuznané Novorusko a minské dohody

24. mája 2014 bola spojením DĽR a LĽR vyhlásená konfederácia s názvom Novorusko – Zväz ľudových republík. V dôsledku podpísania minských mierových dohôd v roku 2015 bola činnosť konfederačných orgánov zastavená. Novorusku, rovnako ako jednotlivým separatistickým republikám, sa nepodarilo získať medzinárodné uznanie.

Minská mierová dohoda, podpísaná vo februári 2015, mala za cieľ dosiahnuť zastavenie bojov medzi ukrajinskou armádou a vojenskými silami proruských separatistov. Do platnosti vstúpila 15. februára 2015.

Okrem pokoja zbraní a stiahnutia ťažkej vojenskej techniky na dohodnuté vzdialenosti určila dohoda aj to, že OBSE má sledovať a overovať prímerie, ďalej aj amnestie a zákaz prenasledovania a trestania osôb v súvislosti s udalosťami v Donecku a Luhansku či prepustenie všetkých rukojemníkov ako z ukrajinskej armády, tak aj spomedzi povstaleckých skupín.

Minská dohoda predvídala aj realizovanie ústavnej reformy, v rámci ktorej malo byť schválené zvláštne postavenie niektorých rajónov Doneckej a Luhanskej oblasti.

Uznanie Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky zo strany Ruska

Aktuálne dianie prinieslo do udalostí v Donbase prelom v tom, že Rusko jednoznačne uznalo dve povstalecké republiky ako nezávislé štáty. Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov upresnil, že Rusko uznalo nezávislosť regiónov v takých hraniciach, aké existovali, keď tieto subjekty v roku 2014 vyhlásili svoju nezávislosť. Ide teda o väčšie územie, než aké separatisti aktuálne kontrolujú.

Ruský prezident Vladimir Putin zároveň nariadil vstup ruskej armády na územie dvoch separatistických republík. Vyplýva to z dekrétu, ktorým Rusko dvojicu republík uznalo. Deklarovaným cieľom ruskej misie má byť podpora mieru.

Parlamenty DĽR a LĽR už stihli ratifikovať zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci s Ruskom. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov uviedol, že Ruská federácia garantuje zaistenie bezpečnosti oboch povstaleckých republík. V súvislosti s možnosťou, že voči Rusku budú zo strany Západu vyhlásené nové sankcie, sa Lavrov vyjadril, že na to sú už Rusi zvyknutí.

Aktuálne to vyzerá, že vývoj v súvislosti s uznaním separatistických republík na východe Ukrajiny povedie aj k zastaveniu projektu plynovodu Nord Stream 2. Certifikáciu plynovodu zastavil nemecký kancelár Olaf Scholtz.

Ukrajinský parlament 22. februára vyzval cudzie štáty a medzinárodné organizácie, aby nezávislosť DĽR a LĽR neuznali, rozhodnutie Ruskej federácie odsúdili a uvalili na ňu tvrdé sankcie.

Ladislav Kováčik

Vzájomne si pomáhame

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám, že ste si prečítali článok a ak si myslíte, že si zaslúži, aby si ho prečítali viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať, ktoré nájdete pod článkom. Pomôžete tak rozšíriť informačné pole o faktoch, ktoré sa z iných médií verejnosť nemá ako dozvedieť.