Zdá sa, že Francúzsko sa vzdalo myšlienky prinútiť svoje bývalé africké kolónie, aby prijali späť svojich nelegálnych migrantov, a prisľúbilo im “návrat k normálnemu stavu” v oblasti vydávania víz. Víza pre občanov Alžírska, Tuniska, Maroka, Senegalu a Pobrežia Slonoviny boli v septembri 2021 prísne obmedzené s cieľom odblokovať deportácie nelegálnych prisťahovalcov, ale Francúzsko Emmanuela Macrona teraz ustúpilo bez jasného vysvetlenia.

Ak by išlo len o Alžírsko, dalo by sa predpokladať, že Macron má zálusk na alžírsky plyn, ale ostatné dotknuté krajiny žiadny nemajú. Zdá sa, že Francúzsko je odhodlané otvoriť brány prisťahovalectva, keď sa iné európske krajiny snažia znížiť počet prisťahovalcov.

V pomere skutočných deportácií a príkazov na deportáciu vydaných francúzskymi orgánmi skutočne nedošlo k výraznému pokroku. Je veľmi možné, že vláda prezidenta Macrona už nemá chuť ani motiváciu vyvíjať tlak na krajiny pôvodu nelegálnych prisťahovalcov, keďže prezidentské a parlamentné voľby na jar 2022 už prebehli.

V októbri minulého roka bola 12-ročná parížska školáčka Lola brutálne znásilnená a zavraždená alžírskym štátnym príslušníkom, ktorý mal príkaz na deportáciu, ale bol ponechaný slobode žiť na francúzskom území. Niekoľko dní po tomto zločine hovorca francúzskej vlády Olivier Véran ubezpečil spoluobčanov, že cieľom vlády je vyhostiť 100 % občanov, ktorí podliehajú deportačnému konaniu, čo bolo už mnohokrát sľúbené.

V septembri 2021, krátko pred začiatkom francúzskej prezidentskej kampane, Macron vyhlásil, že je ochotný prinútiť severoafrické krajiny, aby na základe príkazu na opustenie francúzskeho územia prijali späť svojich nelegálnych migrantov.

“Je neprijateľné, aby nelegálni cudzinci, ktorí boli identifikovaní ako nebezpeční a narúšajúci verejný poriadok, neboli prijatí späť (svojou domovskou krajinou),” povedal vtedy.

Francúzsky minister vnútra Gérald Darmanin však pri oznámení “návratu k normálu” pri vydávaní víz do krajín Maghrebu (severnej Afriky) uviedol, že v roku 2022 sa počet deportácií zvýšil len o 20 %.

Pre porovnanie, miera plnenia príkazov na opustenie francúzskeho územia, ktorá bola v roku 2012 približne 22 %, klesla od roku 2020 pod 10 %. Situácia bola obzvlášť komplikovaná v prípade krajín Maghrebu: V období od januára do júla 2021, teda tesne pred tým, ako sa Francúzsko rozhodlo zaviesť obmedzenia na vydávanie víz pre tieto krajiny, Alžírsko vydalo len 31 konzulárnych cestovných dokladov na 7 731 príkazov na opustenie francúzskeho územia a reálne bolo vykonaných 22 deportácií, čo predstavuje mieru vykonania 0,2 percenta.

V prípade Maročanov bola miera realizácie 2,4 %. Takže celkové zlepšenie o 22 percent oproti týmto znepokojujúcim údajom je naozaj kvapkou v mori.

Darmanin v skutočnosti neuviedol údaje za jednotlivé krajiny, aby odôvodnil svoje rozhodnutie oznámené 18. decembra (ale účinné od 12. decembra) týkajúce sa Alžírska. Francúzska premiérka Elisabeth Borneová vlani v lete priznala, že od začiatku roka Alžírsko vydalo len 91 konzulárnych cestovných dokladov potrebných na deportáciu migrantov späť do krajiny pôvodu.

“Dnes sme pravdepodobne na čísle 300,” povedal koncom decembra Xavier Driencourt, bývalý francúzsky veľvyslanec v Alžírsku. Do Francúzska pritom každoročne prichádza približne 10 000 nelegálnych alžírskych prisťahovalcov.

“Návrat k normálnemu stavu” je teda okrem 10 000 nelegálnych prisťahovalcov, ktorí zostávajú vo Francúzsku napriek príkazu na deportáciu, ďalších 300 000 až 400 000 víz, ktoré Francúzsko každoročne vydáva alžírskym štátnym príslušníkom pred pandémiou Covid-19.

Jediný ústupok, ktorý Alžírsko urobilo v súvislosti s týmto návratom k normálu, ktorý chválil francúzsky minister vnútra, je zrušenie požiadavky negatívneho testu na Covid-19 pre alžírskych občanov vyhostených z Francúzska.

Xavier Driencourt bol nielen francúzskym veľvyslancom v Alžírsku v rokoch 2008 až 2012 a v rokoch 2017 až 2020. Je tiež bývalým generálnym riaditeľom správy ministerstva zahraničných vecí a bývalým vedúcim generálneho inšpektorátu zahraničných vecí. Práve vydal knihu s názvom “Alžírska hádanka, kroniky veľvyslanectva v Alžírsku”.

V rozhovore pre Le Figaro z 8. januára upozornil: “Alžírsko je na tom zle, oveľa horšie, ako si myslia pozorovatelia alebo niekoľko oprávnených novinárov. 45 miliónov Alžírčanov má jedinú posadnutosť: odísť a utiecť. A kam inam ako do Francúzska, kde má každý Alžírčan príbuzných? Dnes nespočetné množstvo ľudí žiada o víza s jediným cieľom, a to uskutočniť jednosmernú cestu, t. j. zostať vo Francúzsku tak či onak s nádejou, že jedného dňa budú legalizovaní.”

Od Évianskych dohôd z roku 1962, ktoré znamenali koniec francúzskeho Alžírska, majú Alžírčania jednoduchšie podmienky na získanie práva trvalo sa usadiť vo Francúzsku po získaní prvého víza.

Podľa Driencourta “katastrofálne rozhodnutia z roku 1962, hospodárska kríza; korupcia, ktorá sa zrodila z ropnej renty; znechutenie, ktoré podnietila štedrosť Francúzska, nielen elít vo veľkých mestách na severe, ale aj obyvateľov vidieka a hlbokého Alžírska, to všetko sú dôvody, prečo pri súčasnom tempe zostane v Alžírsku len málo ľudí. Cenou za našu zaslepenosť a naše kompromisy bude masívna imigrácia, ďaleko prevyšujúca tú dnešnú, bojovný islamizmus a getoizácia našich predmestí.”

V inom rozhovore, ktorý poskytol denníku Le Figaro krátko po októbrovej brutálnej vražde Loly, Driencourt vysvetlil, prečo krajiny ako Alžírsko odmietajú prijať späť svojich vlastných občanov z Francúzska:

“Často som v Alžírsku počul dosť špekulatívny argument, ktorým sa oficiálne oháňali alžírski diplomati na stretnutiach na vysokej úrovni, že títo ilegálni prisťahovalci sú ‘plodom istej westernizácie’, nášho ‘zlého vzdelania’, že boli nejakým spôsobom ‘kontaminovaní’ našou ‘zlou morálkou’ a nechceme, aby sa tieto zlé subjekty vrátili do Alžírska, kde ich navyše zle prijíma ich okolie. (…)

“Navyše, pre všetky tieto krajiny, nielen pre Alžírsko, je takáto neregulárna emigrácia búrlivej mládeže aj demografickou prispôsobovacou veličinou, keďže 70 % obyvateľstva má menej ako 30 rokov! (…) A potom, niekedy – a trvám na tom, že len niekedy, ale počul som to – môžete v pozadí vnímať základnú myšlienku, že toto všetko je výsledkom kolonizácie, že je to istým spôsobom daň za viac ako storočie kolonizácie.”

Poslanec Sébastien Chenu z Národného zhromaždenia Marine Le Penovej v rozhovore pre rozhlasovú stanicu Sud 20. decembra spojil zrušenie vízových obmedzení pre ľudí z Alžírska, Tuniska, Maroka a Senegalu s návrhom zákona o azyle a prisťahovalectve, ktorý chce vláda Elisabeth Borneovej, presadzovaná Macronom, čoskoro predložiť parlamentu.

Jedno z kľúčových ustanovení tohto návrhu zákona stanovuje legalizáciu nelegálnych prisťahovalcov pracujúcich načierno v odvetviach, v ktorých majú francúzske podniky problém nájsť pracovníkov. To nevyhnutne spôsobí prílev nelegálneho prisťahovalectva, varovala Marine Le Penová na tlačovej konferencii 11. januára.

“Nič sa nerobí na vážne obmedzenie prisťahovalectva v našej krajine,” tvrdila líderka hlavnej opozičnej strany vo francúzskom Národnom zhromaždení na tejto tlačovej konferencii. “Nič sa nerobí na obmedzenie nelegálneho prisťahovalectva do našej krajiny a sľuby, že (odteraz) sa budú plniť príkazy na deportácie, sú rovnako staré ako ja.”

“Čím bolo odôvodnené úplné uvoľnenie víz pre Alžírsko?” pýtala sa Le Penová a pri tejto príležitosti obhajovala právo francúzskych občanov byť informovaní o dôvodoch tohto rozhodnutia a jeho dôsledkoch z hľadiska budúceho prílevu alžírskych prisťahovalcov.

Túto otázku by mali právo položiť aj francúzski partneri v schengenskom priestore, keďže ich úsilie o obmedzenie neeurópskeho prisťahovalectva je v dôsledku francúzskej politiky v prospech masového prisťahovalectva, legálneho aj nelegálneho, nulové.