Paríž 5. júla 2023 (HSP/Remixnews/Foto:TASR/AP-Mohamed Badra, Pool via AP)
Francúzsko je dokonalým príkladom toho, čo Maďarsko nechce: masovú migráciu, nepokoje a rozpad štátu, píše komentátor Magyar Nemzet László Szőcs
Útok na starostu, pri ktorom bola zranená jeho manželka a deti, rozsiahle podpaľačstvo, rabovanie – už týždeň sa pozeráme na tieto zábery z Paríža, ktorý sme kedysi nazývali mestom svetla. Pred štyrmi rokmi to bola katedrála Notre-Dame, dnes sú to v noci zapálené autá alebo jeden z bazénov, ktoré už boli postavené pre letné olympijské hry v roku 2024. Inak vládne tma, fyzicky aj psychicky. Asi 300 mladých vandalov už bolo zatknutých.
Medzitým sa prezident Emmanuel Macron, ako ho cituje francúzska tlač, “hlboko zamýšľa” nad tým, čo sa stalo, aby “pochopil dôvody”, ktoré viedli k násilnostiam. Akoby bol prinajmenšom zahraničným profesorom filozofie, ktorý si prišiel pozrieť Louvre, a nie hlavou štátu, ktorého inštitúcie demolujú chuligáni z radov migrantov. Navyše, vysvetlenie je pomerne jednoduché, lenže po desaťročiach papierikovania otázky migrácie a stále väčšieho bobtnania problému, vrátane odkopnutia protiimigračného Národného zhromaždenia a jeho voličov na vedľajšiu koľaj, je zrejme ťažké urobiť rýchlu sebareflexiu.
Tvrdenie, že masové prisťahovalectvo robí všetkých šťastnými – migrant získava rozvinutejšiu krajinu a rozvinutá krajina má plné ruky práce – je pravdivé len v politicky korektných učebniciach. Francúzske zábery dnes vykresľujú obraz krajiny, ktorý je nekonečne smutný a depresívny. Pokojní občania považujú nepokoje za neznesiteľné, dokonca protestujú proti demonštrantom. Mladí ľudia, mnohí z nich prisťahovalci a v mnohých prípadoch deti, odmietajú štát, v ktorom sa narodili alebo do ktorého ich priviedli ich rodičia.
Podľa francúzskeho ministra vnútra Géralda Darmanina nie je úlohou štátu riešiť problém 12-ročného dieťaťa, ktoré podpáli školu. To je pravda len čiastočne, pretože každé jednotlivé dieťa, ktoré by podpaľovalo a rabovalo, je notoricky známym príznakom chorej spoločnosti, a keď sa na tom podieľajú tisíce, čo iné to môže povedať? Všetci sú frustrovaní, vrátane policajtov, ktorí sa obávajú, že ich v no-go zóne buď zabijú, alebo budú stíhaní vnútornou políciou.
“Táto štvrť bola ich štvrťou – obávanou štvrťou, najobávanejšou v meste, možno v celej krajine. Policajti vedeli, už keď sem prišli, pri pohľade na strechy obytných domov, že sa tu dejú špinavé veci.” Keď sme pred niekoľkými rokmi prvýkrát vzali do rúk dystopiu Guerilla od Laurenta Obertona, zdalo sa nám, že je to zábavné letné čítanie. Nie však toto leto.
Parížsky región zažil podobné nepokoje už pred takmer 20 rokmi. Mladí migranti žijúci na sídliskách, nezamestnaní alebo pracujúci v príležitostných zamestnaniach, žijúci z kriminality, boli sklamaní. Napriek tomu, že sú druhou alebo treťou generáciou prisťahovalcov, “sociálny výťah” sa zastavil, krajina im nedáva to, čo očakávajú, len zlomok z nich sa stane Mbappém alebo Benzemom. Väzenia sú ich plné. Nenávidia nielen svojich “spoluobčanov”, ale aj krajinu, ktorá prijala ich rodičov, starých rodičov, ktorí bez vzlyku stáli pri montážnom páse v továrni Renault alebo umývali chodbu v nemocnici.
Odvtedy prešli dve desaťročia a do krajiny prichádza 400 00 prisťahovalcov ročne. Už celý rok zúri vlna teroru, kedy sú pobodaní kňazi a sťatí učitelia, Židia z antisemitských dôvodov zhadzovaní z balkónov, podpaľované katedrály, malé batoľatá dobodané na detských ihriskách – to všetko prisťahovalcami. Teraz stačil jeden incident – policajt zastrelil mladého muža alžírskeho pôvodu – aby sa rozhorel a nepokoje sa rozšírili aj do Belgicka a Švajčiarska.
Barikády z roku 1789 teraz patria davu.
Francúzsko je ako makabrózny exemplár na pitevnom stole, ktorý nám odhaľuje, čo Maďarsko nechce: masové prisťahovalectvo, no-go zóny, nepokoje a štát, ktorý sa pod tým všetkým rozpadá.
0.0°C
