Časy sa však menia a rok 2023 si možno budeme pamätať ako rok, keď sa táto veľká dohoda začala meniť, pretože sa začal formovať nový svetový energetický poriadok medzi Čínou a Blízkym východom.

Zatiaľ čo Čína už nejaký čas nakupuje čoraz väčšie množstvo ropy a skvapalneného zemného plynu z Iránu, Venezuely, Ruska a niektorých častí Afriky vo vlastnej mene, decembrové stretnutie prezidenta Si Ťin-pchinga s lídrami Saudskej Arábie a Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive znamenalo “zrod petroyuanu”, ako to v poznámke pre klientov vyjadril analytik Credit Suisse Zoltán Pozsár.

Podľa Pozsara “Čína chce prepísať pravidlá globálneho trhu s energiou”, čo je súčasťou väčšieho úsilia o de-dolarizáciu (tzv. BRIC) krajín Brazílie, Ruska, Indie a Číny a mnohých ďalších častí sveta po vyzbrojení dolárových devízových rezerv po ruskej invázii na Ukrajinu.

Čo to znamená v praxi? Na začiatok, oveľa viac obchodov s ropou sa bude uskutočňovať v jüanoch. Si oznámil, že v nasledujúcich troch až piatich rokoch Čína nielenže výrazne zvýši dovoz z krajín Perzského zálivu, ale bude pracovať na “celoplošnej energetickej spolupráci”. To by potenciálne mohlo zahŕňať spoločný prieskum a ťažbu na miestach, ako je Juhočínske more, ako aj investície do rafinérií, chemikálií a plastov. Peking dúfa, že za všetko sa bude platiť v jüanoch na šanghajskej burze ropy a zemného plynu už v roku 2025.

To by znamenalo obrovský posun v globálnom obchode s energiou. Ako upozorňuje Pozsar, na Rusko, Irán a Venezuelu pripadá 40 % preukázaných zásob ropy krajín Opec+ a všetky tieto krajiny predávajú ropu Číne s veľkou zľavou, zatiaľ čo na krajiny Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive pripadá ďalších 40 % preukázaných zásob. Zvyšných 20 % sa nachádza v regiónoch, ktoré patria do ruskej a čínskej orbity.

Tí, ktorí pochybujú o vzostupe petroyuanu a všeobecne o oslabení finančného systému založeného na dolároch, často poukazujú na to, že Čína sa neteší takej globálnej dôvere, právnemu štátu ani likvidite rezervnej meny ako USA, a preto je nepravdepodobné, že by ostatné krajiny chceli obchodovať v renminbi.

Možno, hoci na trhu s ropou dominujú krajiny, ktoré majú s Čínou viac spoločného (aspoň z hľadiska ich politickej ekonomiky) než s USA. Číňania navyše ponúkli akúsi finančnú záchrannú sieť tým, že urobili renminbi konvertibilným za zlato na šanghajskej a hongkonskej burze zlata.

Aj keď to z renminbi nerobí náhradu dolára ako rezervnej meny, obchod s petroyuanmi má pre tvorcov politiky a investorov dôležité hospodárske a finančné dôsledky.

Po prvé, vyhliadka na lacnú energiu už láka západné priemyselné podniky do Číny. Spomeňme nedávny krok nemeckej spoločnosti BASF, ktorá zmenšila svoj hlavný závod v Ludwigshafene a presunula chemické prevádzky do Zhanjiangu. Mohol by to byť začiatok toho, čo Pozsar nazýva trendom “od farmy k stolu”, v ktorom sa Čína snaží získať viac miestnej výroby s pridanou hodnotou, pričom ako lákadlo využíva lacnú energiu. (Viacerí európski výrobcovia tiež zvýšili počet pracovných miest v USA kvôli nižším nákladom na energiu.)

Podľa FT, petropolitika so sebou prináša finančné riziká, ale aj pozitíva. Stojí za to pripomenúť, že recyklácia petrodolárov zo strany krajín bohatých na ropu do rozvíjajúcich sa trhov, ako sú Mexiko, Brazília, Argentína, Zair, Turecko a ďalšie, americkými komerčnými bankami od konca 70. rokov viedla k niekoľkým dlhovým krízam rozvíjajúcich sa trhov. Petrodoláre tiež urýchlili vytvorenie špekulatívnejšej, dlhom poháňanej ekonomiky v USA, keďže banky, ktoré sa oplývali hotovosťou, vytvárali najrôznejšie nové finančné “inovácie” a prílev zahraničného kapitálu umožnil USA udržiavať vyšší deficit.

Tento trend sa teraz môže začať obracať. Už teraz je menej zahraničných kupcov amerických štátnych dlhopisov. Ak sa petroyuan rozbehne, podporí to de-dolarizáciu. Kontrola Číny nad väčším množstvom energetických rezerv a produktov, ktoré z nich pramenia, by mohla byť novým významným faktorom, ktorý prispeje k inflácii na Západe. Je to problém, ktorý sa rozbieha pomaly, ale možno nie tak pomaly, ako si niektorí účastníci trhu myslia.

Čo by mali robiť tvorcovia politík a vedúci predstavitelia podnikov? Keby som bol šéfom nadnárodnej spoločnosti, snažil by som sa čo najviac výroby regionalizovať a lokalizovať, aby som sa zabezpečil proti multipolárnemu trhu s energiou. Takisto by som sa viac venoval vertikálnej integrácii, aby som kompenzoval zvýšenú infláciu v dodávateľských reťazcoch.

Ak by som bol politikom v USA, premýšľal by som o spôsoboch, ako v krátkodobom až strednodobom horizonte zvýšiť ťažbu v Severnej Amerike z bridlíc (a ponúknuť za ňu Európanom zľavu) a zároveň urýchliť ekologický prechod. To je ďalší dôvod, prečo by sa Európania nemali sťažovať na zákon o znižovaní inflácie, ktorý dotuje výrobu čistej energie v USA. Vzostup petroyuanu by mal byť pre USA aj Európu stimulom, aby sa čo najrýchlejšie zbavili fosílnych palív, uzatvára analýzu Rana Foroohar pre Financial Times.