-Ako hodnotíte Ústavu SR a jej kvalitu po 30 rokoch od jej vzniku?

Som toho názoru, že ústava napriek všetkému obstála. Ak chceme hodnotiť jej kvalitu, musíme si uvedomiť, za akých podmienok vznikla. Možno oceniť jednoznačné úsilie jej tvorcov vytvoriť ústavné základy pre fungujúci ústavný systém založený na demokratických princípoch, parlamentnej forme vlády, pluralitnom politickom režime, rešpektovaní základných práv a slobôd a právnom štáte. Dôležité je, že je postavená na hodnotách a princípoch, ktoré riešenú vec vždy “podržia”, aj keby v ostatných ustanoveniach bola neúplná alebo nedokonalá. Záleží vždy na politickej kultúre a vyspelosti jednotlivých aktérov, ako budeme ústavu vnímať a samozrejme aj aplikovať.

-Aké silné, ale aj slabšie stránky v ústave vidíte?

Ústava v roku 1992, v čase keď bola prijatá, mala určite aj nedostatky, čo sa vzhľadom na spoločenský a politický vývoj dalo predpokladať. Dôležité ale je, že postupnými novelami, samozrejme nie všetkými, a jej aplikáciou orgánmi verejnej moci, resp. orgánmi presadzovania práva, sa postupne dostala na takú úroveň, že ju môžem s pokojným svedomím považovať za vyváženú. Určite jej silnou stránkou je ochrana základných práv a slobôd, ktorá sa v podstate od jej prijatia nezmenila. Takisto jej silnou stránkou po tzv. euronovele z roku 2001 je jej pripravenosť na európsku integráciu. Takto by sme postupne mohli vymenovať jednotlivé novely, ktoré naozaj vylepšili jej text a rozjasnili niektoré otázky a k tomu aj niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR. Môžeme v nej vždy nájsť oporu pre konkrétny ústavnoprávny vzťah, konkrétne právo, jeho ochranu. Existujú aj ďalšie návrhy na jej vylepšenie, ale v zásade s ústavou ja osobne môžem vyjadriť spokojnosť.

-Kritici hovoria o príliš častých alebo priveľmi rýchlych zmenách ústavy. Aká by mala ústava byť, aby nedochádzalo k jej častým zmenám?

Žiadna ústava nedokáže vopred reagovať na všetky eventuality, ktoré prináša politický alebo spoločenský vývoj, musí mať adekvátnu mieru abstrakcie a konkrétnosti. Znamená to, že niektoré záležitosti sa musia nechať aj na výklad jednotlivých aktérov, resp. orgánov verejnej moci. Tento pomer je potom dôležitý aj preto, aby ústava nebola tak často menená. Potreba novelizovať ju bola prirodzená, nie všetky novely však môžeme považovať za šťastné, vydarené alebo vôbec potrebné. Pripomeniem, že ústava bola novelizovaná celkom 19-krát, jedenkrát zmena ústavy spočíva v náleze Ústavného súdu. Minimálne šesťkrát bola priama novela ústavy prijatá v skrátenom legislatívnom konaní, čo nie je dobré. Žiadna ústava si nezaslúži, aby bola novelizovaná v skrátenom legislatívnom konaní, pretože na tomto ústavodarnom procese je veľmi dôležitá účasť verejnosti, odbornej verejnosti, medzirezortné pripomienkové konanie a poctivá diskusia v parlamente.

-Aké zmeny ústavy by boli podľa vás ešte potrebné alebo vhodné na jej vylepšenie?

Existujú úvahy o tom, že by sa mal v ústave v prvom rade upraviť samotný proces prijímania jej zmien. V súčasnosti túto problematiku upravuje v podstate jediný článok, ktorý hovorí o tom, že ústavu možno meniť len kvalifikovanou väčšinou poslancov, teda trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. Inak ten proces nie je definovaný a je v podstate totožný so zákonodarným procesom. Určite by sa mal zrigídniť proces prijímania jej zmien. K tomu sú rôzne návrhy – mohlo by sa zvýšiť kvórum na prijatie zmeny ústavy z troch pätín, teda 90 hlasov poslancov, napríklad na dve tretiny, teda 100 hlasov. Potom by sa mohlo obmedziť oprávnenie navrhnúť zmenu ústavy, pretože v súčasnosti môže v parlamente navrhnúť zmenu hoc aj len jeden poslanec. Sú úvahy, aby sa takéto návrhové opatrenie obmedzilo na nejakú kvalifikovanú väčšinu – napríklad skupinu 30 poslancov. Ďalej sú napríklad úvahy, aby sa v prípade ústavodarného procesu vylúčilo skrátené legislatívne konanie, predĺžili sa lehoty medzi jednotlivými čítaniami, prípadne sa zaviedla nemožnosť ich skrátiť. Po minuloročných skúsenostiach s referendom by bolo azda tiež potrebné popracovať na možnosti zmeny ústavy prostredníctvom referenda.

-Objavili sa aj úvahy o možnosti prijatia novej ústavy. Je niečo také u nás potrebné a reálne?

Po tých 30 rokoch skúseností práce s textom ústavy bude potreba novelizovať ju čoraz menšia, pretože sa do istej miery “vychytajú” všetky jej nedostatky. Úvahám o novej ústave síce rozumiem, ale nepokladám ich za reálne. Vzhľadom na náš politický systém a právnu a politickú kultúru to v podstate nepovažujem za priechodné. Skôr si myslím, že novelami vylepšený text právnej normy, prípadne rozhodovacia činnosť jednotlivých orgánov verejnej moci môžu prispieť k väčšej stabilite, predvídavosti a právnej istote, pretože s takou ústavou sme už naučení pracovať a ju aplikovať.

-Ako vnímate, že novela ústavy z decembra 2020 ústavnému súdu výslovne zakázala posudzovanie súladu ústavných zákonov s ústavou?

S touto časťou novely ústavy sme v čase jej prijímania nesúhlasili a ani ja osobne sa s tým neviem stotožniť. Podľa môjho názoru musí existovať orgán, akým je Ústavný súd, ktorý má právo kontrolovať súladnosť ústavných zákonov s ústavou. Riziko spočíva najmä v tom, že sa do ústavného zákona zaradí nejaká problematika bez ohľadu na to, či vôbec do ústavného práva patrí a či vôbec má parlament právomoc ju vo forme ústavného zákona prijať, aj keď si uvedomujem právomoc parlamentu prijímať ústavné zákony, ich novely a dokonca samotnú novú ústavu. V takom prípade potom neexistujú kontrolné mechanizmy na to, aby bolo možné skúmať rozpor takýchto ústavných zákonov s ústavou, najmä s jej materiálnym jadrom, teda princípmi demokratického a právneho štátu, prípadne so základnými právami a slobodami.

-Pripravuje ÚS k výročiu prijatia ústavy nejaké podujatie?

Ústavný súd koncom septembra organizuje svoju tradičnú konferenciu Ústavné dni a jej nosnou témou bude Ústava Slovenskej republiky ako normatívny základ demokratického a právneho štátu.

Hlivák: Pre právny štát sú dôležité nezávislé kontrolné orgány

Pre zaistenie spravodlivosti a funkčnosti právneho štátu je dôležitá nezávislosť kontrolných orgánov, akým je aj Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO). V deň 30. výročia prijatia Ústavy SR to pripomenul predseda ÚVO Miroslav Hlivák. Verí, že ústavní činitelia si uvedomujú veľkú zodpovednosť, ktorú majú pri nadchádzajúcom výbere nového šéfa úradu.

“O pár dní nás čaká voľba nového šéfa ÚVO a ja verím, že ústavní činitelia, ktorí aj v dnešný deň hovoria o potrebe zaistenia spravodlivého a právneho štátu, svoje slová pretavia v skutky a že pri výbere kandidáta budú stáť na strane občana a zákona,” skonštatoval Hlivák v stanovisku, ktoré TASR poskytla hovorkyňa úradu Janka Zvončeková.

Predseda ÚVO verí, že vláda a neskôr aj poslanci Národnej rady SR vyberú kandidáta, ktorý bude zárukou toho, že úrad bude môcť pokračovať vo svojej odbornej a nezávislej činnosti. Ako pripomenul, ÚVO sa stal strategickou inštitúciou, keď sa stal hlavnou autoritou pri kontrole zákaziek z európskych zdrojov. “Aj z tohto, pre Slovensko historicky najväčšieho balíka európskych peňazí, sa musí nakupovať podľa férových pravidiel,” dodal Hlivák.

Malová:Ak má byť ústava hodnotou pre občanov,musia si ju ctiť politici

Ak má byť ústava hodnotou pre občanov, musia si ju ctiť najmä politici a nemeniť ju, ako sa im zachce. Pre TASR to skonštatovala politologička Darina Malová z Univerzity Komenského v Bratislave. Hovorí, že prípravu a prijímanie ústavy sprevádzal zmätok, hektické reakcie a vyšponované emócie. Najväčšie problémy v čase jej prijatia vidí v častiach, ktoré riešia vzťahy medzi parlamentom, prezidentom a vládou.

“Ak má ústava byť hodnotou pre občanov, tak si ju musia ctiť predovšetkým politici a nemeniť ju, ako sa im zachce, náhle a najmä nie prostredníctvom ad hoc koalícií, ktoré nie sú programovo a ideovo súrodé, zlučiteľné. Skúsenosť ukazuje, že sú to práve novely, ktoré boli prijaté takýmto spôsobom, ktoré nám rozkolísavajú ústavnosť, právny štát a polarizujú spoločnosť,” podčiarkla.

Tvrdí, že Ústavu SR poznamenali okolnosti jej vzniku, teda dohoda lídrov HZDS a ODS o rozdelení česko-slovenskej federácie. Pripravovala sa podľa jej slov v rámci predvolebnej kampane a bola prijatá v atmosfére politického zmätku a nátlaku. Priblížila, že sa o nej hlasovalo verejne, každý poslanec musel vstať a nahlas vysloviť svoj názor. “Mne to vtedy pripomenulo praktiky minulého režimu v duchu hesla: Kto nie je s nami, je proti nám,” podotkla.

V súvislosti s prípravou ústavy pripomenula, že už pred rozdelením Česko-Slovenska existovalo sedem návrhov a spoločný bol predložený na verejnú diskusiu pred koncom roka 1991. “Problém bol v tom, že v niektorých v kľúčových častiach predkladal návrh alternatívy a dokonca nedával jasnú odpoveď ani na základnú otázku, či ide o ústavu štátu, ktorý je súčasťou federácie, alebo o ústavu samostatného štátu,” skonštatovala.

O nedostatku odborníkov pri príprave ústavy sa podľa Malovej nedá hovoriť. Vníma skôr to, že právnici neboli vzdelávaní v duchu demokratických tradícií. Poznamenala, že v poslednej fáze prípravy mali hlavnú úlohu právnici z, alebo blízki HZDS. Zároveň si myslí, že k zvýšeniu kvality ústavy neprispel “záverečný šprint pred schvaľovaním” a vyhlásenie zvrchovanosti v čase existencie federácie. Do ústavy sa tak podľa nej dostali mnohé rozporné a kontroverzné ustanovenia, ktoré nie sú dodnes vyriešené.

Problematické ustanovenia týkajúce sa vzťahov medzi parlamentom, prezidentom a vládou viedli podľa Malovej k prvým vážnym konfliktom medzi týmito aktérmi. “Čo sa podpísalo pod charakterom politického režimu, ktorý sme označovali ako mečiarizmus, vládu väčšiny alebo polo-autoritársky systém,” ozrejmila. Podotkla, že na jednej strane hovorila ústava o parlamentnej demokracii a zároveň boli vážne spory okolo kompetencií prezidenta.

Malová uviedla, že ústava obsahovala znaky štandardnej demokracie, ale aj momenty, v ktorých bolo cítiť vplyv 40 rokov predchádzajúceho režimu a ústavy z roku 1960. “Napríklad, pôvodný, veľmi široký rozsah poslaneckej imunity, ktorý sa nedá v demokracii akceptovať,” dodala.

Mimoparlamentné strany reagujú na 30. výročie prijatia ústavy

Ústava hovorí o tom, že práva všetkých sú rovnaké a nikto nemôže stáť pred zákonom. Pri príležitosti 30. výročia prijatia Ústavy SR to uviedol šéf KDH Milan Majerský. Líder Hlasu-SD Peter Pellegrini vyhlásil, že sa v ústave napriek viacerým zmenám nezmenilo to, že štátna moc pochádza od ľudí a tí ju môžu vláde aj odobrať. Predseda republikovej rady Aliancie László Sólymos zdôraznil, že Ústava SR je mladá a nevyzretá.

“Za 30 rokov prešiel tento dokument viacerými zmenami, a to aj v podstatných oblastiach. Jeho význam pre ústavný a demokratický poriadok na Slovensku je nesporný,” podotkol Pellegrini. Vníma záväzok ústavu krajiny poctivo dodržiavať.

Podľa Majerského ústava ako najvyšší zákon štátu presahuje volebné obdobia a politické generácie. “Ústava nám pripomína, že práva nás všetkých sú rovnaké, že nikto nemôže stáť nad zákonom a že politici sú tu pre ľudí, nie ľudia pre politikov. Zvlášť uprostred domáceho politického napätia, a to v čase inflačnej, geopolitickej či vážnej energetickej krízy,” dodal. Europoslanec Ivan Štefanec (KDH) aj v súvislosti so situáciou na Ukrajine poukázal na to, že nie je samozrejmosťou môcť držať svoj osud pevne vo vlastných rukách a slobodne sa rozhodovať, kam má národ smerovať.

Počas existencie samostatného Slovenska prešla ústava podľa Sólymosa mnohými zmenami, pričom medzi nimi prevažovali kozmetické úpravy, ktorými si ju chceli aktuálne vládnuce strany zmeniť na svoj obraz. “Táto vládna garnitúra Slovensku stále dlží zmenu, ktorá by v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR vyriešila spory spojené so skrátením volebného obdobia, čím by umožnila ukončiť aj svoje vlastné trápenie,” doplnil.

Ako ďalej uviedol, je potrebná snaha o zmenu preambuly tak, aby reflektovala a rešpektovala to, že Slovensko je mnohonárodnostná krajina, v ktorej príslušníci väčšiny, národnostných menšín a etnických skupín sú si rovní. Politici, poslanci a ministri musia ľuďom podľa predsedu platformy Most-Híd mimoparlamentnej Aliancie Konráda Rigóa pozorne načúvať. “Ak túto schopnosť nemajú, tak tam nemajú čo robiť,” zdôraznil.

Ústava by mala byt podľa Progresívneho Slovenska pre ľudí niečo ako spoločenská zmluva, ktorú všetci občania rešpektujú. “Žiaľ, u nás tomu tak nie je, nielen z dôvodu reputácie jej autorov, ale napríklad aj preto, že si z nej spravili viaceré vlády niečo ako trhací kalendár,” dodalo hnutie na sociálnej sieti. Napriek tomu plní viaceré dôležité úlohy a vo väčšine prípadov chráni ľudí pred rôznymi formami neprávosti a nespravodlivosti.

Aj podľa SNS ukázala ústava za 30 rokov svoju životaschopnosť. “Ústava SR je ucelený dokument. V dnešnej dobe by sme nemali zabúdať, že je založená na cyrilometodskej tradícii a rešpektovaní deľby moci,” uviedla riaditeľka kancelárie predsedu SNS Andreja Danka Zuzana Škopcová.

Ministri si pripomínajú výročie prijatia ústavy

Slovensko si 1. septembra pripomína nielen akt prijatia ústavy, ale najmä hodnoty a princípy, ktoré sú v nej ukotvené, myslí si minister zahraničných vecí Ivan Korčok (nominant SaS). Minister obrany Jaroslav Naď (OĽANO) v súvislosti so základným zákonom štátu upozornil na úlohu Ozbrojených síl SR. Vicepremiérka Veronika Remišová (Za ľudí) poukázala na zodpovednosť, ktorú vlastný štát a ústava prinášajú. Uviedli to pri príležitosti 30. výročia prijatia Ústavy SR.

“Rešpektovanie medzinárodného práva, demokratických pravidiel, ľudských práv a slobôd, suverenity a teritoriálnej integrity sú nadčasovými predpokladmi rozvoja štátu a spoločnosti. Napriek tomu, ešte aj v 21. storočí, sú ohrozované doma, v Európe a vo svete. Ich obrana a presadzovanie preto zostávajú prioritou slovenskej diplomacie,” deklaroval Korčok.

Minister obrany pripomenul, že ústava predstavuje najvyšší právny predpis zaručujúci obyvateľom Slovenska základné práva a slobody, ako aj garanciu demokracie. “Zárukou dodržiavania jej ustanovení sú aj Ozbrojené sily SR, ktorých úlohou je zachovanie mieru, obrana Slovenskej republiky, ako aj plnenie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná,” skonštatoval Naď.

Mať svoju ústavu, štát a niesť zodpovednosť za svoj osud je podľa Remišovej veľkým privilégiom a zároveň výzvou. “Za tridsať rokov sme prešli cestou turbulencií a bojov o to, ako bude vyzerať naša krajina dnes a ako bude vyzerať krajina našich detí. Zvlášť v dnešnom komplikovanom období je čas postaviť sa výzvam tak, aby sme našu vlasť posunuli k lepšiemu,” uviedla vicepremiérka.

Via Iuris: Politici chceli meniť Ústavu SR 174-krát

Ústava SR čelila doteraz 174 návrhom na zmeny. Kým za prvých 20 rokov predložili poslanci parlamentu 58 návrhov noviel, počas ďalších desiatich rokov sa pokúsili zmeniť ústavu 116-krát. Pre TASR to uviedla výkonná riaditeľka Via Iuris Katarína Batková pri príležitosti 30. výročia prijatia základného zákona štátu.

Na zmenu slovenskej ústavy stačí 90 hlasov poslancov parlamentu. “Bariéra, spočívajúca len v počte hlasov potrebných na zmenu ústavy, sa nám zdá byť absolútne nedostatočná. Podľa nášho názoru je pri zmenách ústavy nevyhnutné zaviesť prísnejšie procesy, ktoré poskytnú dostatočné záruky pred náhlymi a nedemokratickými zmenami,” zdôraznila s tým, že slovenská ústava bola od roku 1992 zmenená 20-krát, pričom 19 zmien presadil parlament a jednu Ústavný súd SR.

Upozornila, že rovnako ako pri bežnom zákone, aj pri zmene ústavy je prípustné skrátené legislatívne konanie, zmeny môžu navrhovať aj jednotliví poslanci, a to aj v priebehu schvaľovacieho procesu. Ďalej uviedla, že silná ústava má chrániť pred nedemokratickými zmenami.

Zmeny na posilnenie ústavy by podľa Via Iuris mohli okrem iného spočívať vo vylúčení používania skráteného legislatívneho konania. V neumožnení skracovať lehoty medzi jednotlivými štádiami legislatívneho procesu. Tiež v umožnení odbornej i laickej verejnosti pripomienkovať návrhy na zmeny ústavy, a to aj v prípade, ak ide o poslanecký návrh.

Kolíková: K ústave treba pristupovať s najväčšou vážnosťou

K ústave treba pristupovať s najväčšou vážnosťou. Je to základný zákon štátu. Pri príležitosti Dňa Ústavy SR to uviedla ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (SaS). Sláviť ústavu by malo podľa nej znamenať sláviť princíp, na ktorom jej text stojí, že zákon a pravidlá sú nad mocou aj nad vzťahmi.

“Je namieste rozmýšľa nad tým, aký proces nastaviť, aby nebolo jednoduché ústavu meniť. Sme veľmi ľahkovážni v prístupe, ako sa dá meniť ústava,” vyhlásila ministerka.

Považuje za legitímne diskutovať o tom, že by bolo súčasťou ústavy aj ustanovenie, ktoré sa týka predčasných volieb. “Teraz nejde o to, aby bolo možné urobiť predčasné voľby, ale za akých okolností. O tom sa treba normálne v pokoji rozprávať, nie s vopred učenými politickými dôvodmi,” podotkla.

Hovorí, že si možno klásť otázky, či ústava dostatočne odráža nové spoločenské výzvy a realitu. “Ale tá kľúčová zmena by aj tak mala spočívať v zažití si toho, k čomu sme sa v roku 1989 a aj pri vstupe do EÚ prihlásili. Že pravidlá sa majú dodržiavať, nie obchádzať. O toto sa treba usilovať, dennodenne. Krok za krokom,” zdôraznila Kolíková.

Za výzvu pri zmene Ústavy SR považuje Svák čo najmenšie zásahy do textu

Za najväčšiu výzvu pre zákonodarcov pri upravovaní Ústavy SR považuje profesor ústavného práva Ján Svák čo najmenšie zasahovanie do jej textu. “Priznám sa, že vždy, keď počujem z ich úst o potrebe ústavnej zmeny či dokonca prijatí novej ústavy, prejde ma mráz po chrbte,” skonštatoval pre TASR.

Pripomenul, že aj vďaka jej výkladu Ústavným súdom SR máme k dispozícii spôsobilý ústavnoprávny základ pre riadenie štátu na základe demokratických princípov, rešpektovania ľudských práv a právneho štátu. Zakotviť by sa podľa neho mohlo materiálne jadro ústavy a s tým spojený explicitný zákaz znižovania úrovne ochrany ľudských práv. Pomohlo by podľa neho aj vyjasnenie vzťahov medzi referendom a parlamentom, ako aj medzi vládou a prezidentom. Naopak, v ústave by najradšej nevidel ústavné zabránenie Ústavnému súdu vykonávať prieskum ústavnosti ústavných zákonov.

Poukázal tiež, že skúsenosti s pandémiou a ozbrojeným konfliktom na Ukrajine by sa mali preniesť do ústavného zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Upozornil, že nie je len “do počtu”, avšak vo svojej podobe prináša viac ústavnoprávnych otáznikov ako riešení reálnych situácií.

Profesor ústavného práva a bývalý sudca Ústavného súdu SR Ladislav Orosz si myslí, že pri momentálne napätých politických vzťahoch je lepšie nechať zákon v súčasnej podobe, ako riskovať ďalšie škodlivé zásahy. “To hovorím napriek tomu, že súčasný text obsahuje viacero medzier, nedostatkov a úskalí, ktoré by sa žiadalo v primeranom čase odstrániť,” podotkol pre TASR. Podľa neho v zásade žiadna zo strán neponúka občanom vyzreté politické osobnosti, ktoré by boli zárukou pokojného spoločensko-politického vývoja v najbližších rokoch.

Pripomenul, že z doposiaľ 20 priamych novelizácií ústavy bolo päť schválených v skrátenom legislatívnom konaní. “To svedčí o neúcte politických elít k základnému zákonu nášho štátu, ktorý sa nepriamo premieta aj do jeho nie vysokej spoločenskej prestíže a v demokratickom a právnom štáte žiadúcej spoločenskej autority,” podčiarkol Orosz.

Za nedostatok považuje veľmi stručnú a nič nehovoriacu ústavnú úpravu prokuratúry. “Spomenúť sa žiada tiež skutočnosť, že v ústave dodnes nie je takmer vôbec upravený ústavodarný proces, teda proces smerujúci k zmenám a doplneniam ústavného textu (s výnimkou schvaľovania ústavných zmien aspoň trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov Národnej rady SR), čo okrem iného umožňuje superrýchlu a pritom nedomyslenú prípravu ústavných zmien,” uviedol. Poznamenal tiež, že žiadna ústava vo svete nie je z prísneho pohľadu ústavných právnikov dokonalá a každú možno skvalitňovať.

“Najväčšou výzvou pre všetkých ústavných činiteľov je nestrácať zo zreteľa ústavný imperatív, podľa ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach. Ústavní činitelia môžu identifikovať prípady, keď ústavný imperatív nie je rešpektovaný, a to pri tých členoch našej spoločnosti, ktorí sú najslabší a nevedia sa brániť, ktorých hlas nie je počuť a sú preto bezmocní,” reagoval pre TASR Vincent Bujňák z Katedry ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského (UK). Zdôraznil, že ústavná ochrana patrí každému človeku, načo by sa malo pamätať pri každej legislatívnej činnosti vrátane prípadných úprav ústavy.

Bujňák tiež poukázal, že mnoho verejných činiteľov sa vyjadruje pozitívne smerom k referendu ako nástroju priamej demokracie. Ako priblížil, jeho funkčnosti by pomohlo zreálnenie kvóra na platnosť jeho výsledkov. “Osobne sa prihováram za tzv. plávajúce kvórum, ktoré by vždy vychádzalo z účasti na predchádzajúcich parlamentných voľbách. Na presadenie návrhu v referende by sa vyžadoval súhlas nadpolovičnej väčšiny počítanej zo zúčastnených voličov na predchádzajúcich parlamentných voľbách,” vysvetlil.

Druhou zmenou by podľa neho malo byť rozšírenie kontrolných nástrojov parlamentnej opozície. “Preto by bolo vhodné, ak by pätina poslancov Národnej rady SR disponovala možnosťou iniciovať konanie o predbežnej kontrole ústavnosti dojednanej medzinárodnej zmluvy. Dnes týmto oprávnením disponujú len vláda a hlava štátu, čo je jeden z dôvodov, prečo takéto konanie ešte nikdy od roku 2001 iniciované nebolo,” doplnil.

Kusá: Úpravy právomocí orgánov verejnej moci sú mimo záujmu ľudí

Mnohé z úprav, ktoré sa týkajú organizácie a právomocí rôznych orgánov verejnej moci, sú určite mimo pozornosť a bežný (každodenný) záujem obyvateľov. Uviedla to pre TASR Zuzana Kusá zo Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied pri príležitosti 30. výročia prijatia základného zákona štátu.

“Nepotrebujeme sa v nich orientovať tak, ako nepotrebujeme rozumieť a zaujímať sa o rôzne technologické a technické opory našich životov,” vysvetlila sociologička. Ako ďalej doplnila, dohľad nad tým, ako sú upravené a konkretizované jednotlivé ustanovenia ústavy príslušnou legislatívou a ako je zabezpečená ich vykonateľnosť, je aj mimo možnosti občanov ako jednotlivcov. “Kontrolnú a aj iniciačnú úlohu tu môžu zohrávať (alebo pokúšať sa o to) občianske a profesionálne združenia,” vysvetlila.

Jednou z tém, ktorá je podľa sociologičky “chronicky mimo záujmu spoločnosti”, je napríklad právo na bývanie. “V ústave nie je priamo spomenuté, ale je súčasťou medzinárodných dohovorov, ktoré ústava uznáva ako súčasť právnych rámcov našich životov. Vo verejnej mienke však prevažuje názor, že starosť o prístup k bývaniu je vecou osobnej, nie verejnej zodpovednosti a s nevôľou sa stretávajú snahy podporiť prístup k bývaniu ľudí, ktorí nemajú prácu a bývajú v nezdravých podmienkach,” poznamenala Kusá. Ako dodala, to odrádza politikov od toho, aby nastoľovali túto medzeru v našej ústave ako problém, ktorý je potrebné riešiť.

Zoznam predsedov Ústavného súdu SR od jeho zriadenia v roku 1993

Ústavný súd (ÚS) SR bol zriadený 1. januára 1993 Ústavou SR č. 460/1992 Zb.

Prví sudcovia ústavného súdu boli vymenovaní 21. januára 1993 a prvé zasadnutie pléna ÚS SR sa uskutočnilo 17. marca 1993.

ÚS SR so sídlom v Košiciach je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Skladá sa z 13 sudcov, ktorých na návrh Národnej rady SR vymenúva prezident na obdobie 12 rokov.

Predsedovia Ústavného súdu SR od jeho vzniku:

Milan Čič – prvý predseda Ústavného súdu SR od 22. januára 1993 do 21. januára 2000.

Ján Mazák – funkčné obdobie od 22. januára 2000 do 30. septembra 2006.

Eduard Bárány – funkčné obdobie od 1. októbra 2006 do 21. januára 2007 ad interim.

Juraj Horváth – funkčné obdobie od 22. januára 2007 do 15. februára 2007 ad interim.

Ivetta Macejková – funkčné obdobie od 16. februára 2007 do 16. februára 2019.

Mojmír Mamojka – funkčné obdobie od 17. februára 2019 do 28. februára 2019 ad interim.

Jana Baricová – funkčné obdobie od 1. marca 2019 do 16. apríla 2019 ad interim.

Ivan Fiačan – funkčné obdobie od 17. apríla 2019 – súčasnosť.

Štátne symboly Slovenskej republiky

Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 ustanovila podobu štátneho znaku a rovnako aj ostatných štátnych symbolov – vlajky, pečate a hymny.

Štátny znak

Symbol dvojitého kríža, ktorý je zobrazený na štátnom znaku Slovenskej republiky, vznikol v 7. storočí v Byzancii. Na územie Slovenska sa začal šíriť v 9. storočí a vyjadruje historický odkaz veľkomoravského obdobia.
Za vlády Bela IV. (1235 – 1270) používalo mnoho miest vo vtedajšom hornom Uhorsku, ako napríklad Nitra, Zvolen, Žilina, Skalica či Levoča, v pečatiach a erboch dvojitý kríž, ktorý bol odvodený od panovníckeho erbu. Spomenuté mestá si ponechali svoje erby aj vtedy, keď došlo k zmenám v prípade štátneho znaku panovníckych dynastií.

Vyobrazenie trojvršia nachádzajúceho sa pod dvojkrížom sa datuje začiatkom 14. storočia. Tri vrchy sa neskôr (začiatkom 16. storočia) interpretovali ako symbol “severných pohorí” – Tatry, Matry a Fatry. Stredný vrch mal znázorňovať Tatru (tento názov pre hory, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska, sa používal až do 20. storočia), vľavo je Matra a vpravo od Tatry zase Fatra.

Dvojitý kríž na trojvrší sa z územného symbolu stal znakom národa žijúceho na Slovensku počas revolúcie v roku 1848, keď Slováci vyvinuli národnoemancipačné úsilie a chceli presadiť svojbytnosť v rámci Uhorska. Do tohto obdobia spadá aj zmena sfarbenia trojvršia. To z pôvodne striebornej a neskôr zelenej farby nadobudlo modrú farbu. Práve modrá mala reprezentovať ideu o slovanskej vzájomnosti, ktorá vychádzala z presvedčenia, že ochrancom slovanských národov má byť Rusko.

V roku 1863 sa strieborný dvojkríž na modrom trojvrší na pozadí červeného oválneho poľa stal emblémom Matice slovenskej.

Vznik prvej Československej republiky v roku 1918 znamenal nové hľadanie spoločnej symboliky pre Čechov a Slovákov. Zákon z 30. marca 1920 ustanovil štátny znak, na ktorom bol zobrazený lev, pričom na ramene tohto zvieraťa sa nachádzal slovenský znak – teda dvojkríž s trojvrším. V rokoch 1939 – 1945, teda v čase vojnovej Slovenskej republiky, sa používala tradičná slovenská symbolika. K opätovnému obnoveniu československej štátnej symboliky došlo po druhej svetovej vojne, avšak po roku 1948 bolo osobitné používanie slovenských symbolov komunistickým režimom zakázané.

V roku 1960 nahradila pôvodný slovenský znak na ramene českého leva zlatá vatra, za ktorou sa týčil modrý vrch. Až revolučné nálady v roku 1989 vytvorili pnutie, aby sa obnovil historický symbol Slovenska. Slovenská národná rada 1. marca 1990 obnovila historický znak Slovenska ako štátny znak Slovenskej republiky, ktorá bola ešte vtedy súčasťou československej federácie.

Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 ustanovila podobu štátneho znaku a rovnako aj ostatných štátnych symbolov.

Strieborný dvojkríž (použitie striebornej a bielej farby je rovnocenné) na modrom trojvrší na červenom ranogotickom štíte a v červenom poli sa stal štátnym znakom samostatnej Slovenskej republiky a rovnako súčasťou bielo-modro-červenej štátnej vlajky 1. januára 1993.

Štátna vlajka

Vyobrazenie uhorskej kráľovskej zástavy s naležato umiestneným dvojkrížom sa zachovalo v pečati mesta Nitra z 13. storočia. O storočie neskôr sa na rytierskej zástave objavil dvojkríž v inej polohe, a to stojaci na trojvrší. V ďalších storočiach vyobrazenia na štátnej zástave súviseli so zmenami v štátnom erbe.

Prvá kodifikácia národnej zástavy – vtedy červeno-bielej (farby českej a poľskej zástavy) – je zaznamenaná v dokumente Žiadosti slovenského národa z mája 1848. Už koncom augusta toho istého roka sa objavuje zástava v bielo-modro-červenom sfarbení podľa vzoru ruskej vlajky.

Išlo o pozostatok panslavistického rozhodnutia, keď slovanské národy prijali bielo-modro-červenú trikolóru za slovanské farby. Zoradenie farieb, rovnako ako aj obdĺžnikový tvar vlajky (jej varianty boli ukončené cípmi) sa ustálil koncom 19. storočia.

Od roku 1920, teda dva roky po vzniku Československej republiky, sa na území Slovenska používala československá bielo-červená zástava s modrým klinom. Vytvorili ju spojením slovenských a českých farieb. Medzi rokmi 1939 – 1945 viali na území vojnovej Slovenskej republiky bielo-modro-červené vlajky, ale po druhej svetovej vojne sa opäť v Československu pristúpilo k používaniu československej zástavy.

Ústavný zákon Slovenskej národnej rady z 1. marca 1990 uzákonil slovenskú vlajku ako vlajku Slovenskej republiky, ktorá bola vtedy súčasťou spoločnej Československej republiky.

Štátny znak na slovenskú bielo-modro-červenú vlajku pribudol 1. januára 1993, teda v čase vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Štátna pečať

Štátna pečať má svoj pôvod v panovníckej pečati z obdobia stredoveku. Takzvanou veľkou panovníckou pečaťou sa potvrdzovali najdôležitejšie listiny, donácie či privilégiá. Na lícovej strane pečate bol zobrazený panovník sediaci na tróne. Preto dostala tiež pomenovanie majestátna pečať. Obsahom jej rubovej strany bol panovnícky (štátny) erb. Do konca 15. storočia sa vyskytovala aj okrúhla a občas aj osemhranná panovníkova prsteňová pečať. Vosk pečatí bol najskôr žltkastej farby, no od 13. storočia sa začal najmä pre kráľovské pečate používať červený vosk.

Súčasné okrúhle pečiatky so štátnym znakom Slovenskej republiky sú taktiež červenej farby, ktorá sa stala bežne používanou v 16. storočí. Novú éru predstavovalo 19. storočie, keď sa pečatidlo, čiže typárium, miesto odtlačenia do vosku položilo na farbou napustenú podušku a následne sa odtlačilo na papier. Výnimkou boli najdôležitejšie dokumenty, ktoré sa pečatili tradične prostredníctvom vosku.

Na štátnej pečati, ktorá je okrúhla, sa nachádza štátny znak Slovenskej republiky a okolo neho je do kruhu umiestnený nápis (kruhopis) Slovenská republika. V dolnej časti kruhopisu sa nachádza lipový lístok.

Štátna hymna

Hymnická pieseň s názvom Nad Tatrou sa blýska vznikla v marci 1844. Burcujúce slová spievali slovenskí študenti v čase protestného odchodu z Evanjelického lýcea v Prešporku (dnes Bratislava) do Levoče (5. a 6. marca 1844). Pieseň reagovala na maďarizačný nápor a postup voči národnému buditeľovi Ľudovítovi Štúrovi.

Slovenskí evanjelici totiž ešte v roku 1842 usporiadali petičnú akciu proti maďarizácii, ktorej výsledkom bolo, že Ľudovíta Štúra pre jeho politické aktivity odvolali z funkcie zástupcu katedry reči a literatúry československej v Prešporku. Slová piesne napísal národovec a spisovateľ Janko Matúška na nápev ľudovej piesne Kopala studničku. Pieseň vyšla v období rokov 1848 – 1849 tlačou anonymne pod názvom Dobrovoľnícka.

Po vzniku Československej republiky (1918) vláda v decembri 1920 prijala uznesenie, na základe ktorého bola česká (Kde domov můj, pieseň F. Škroupa k hre Josefa Kajetána Tyla Fidlovačka) a slovenská (Nad Tatrou sa blýska) hymna jedným celkom tvoriacim štátnu hymnu.

S výnimkou trvania vojnovej Slovenskej republiky (slovenskou štátnou hymnou sa vtedy stala pieseň Hej Slováci, 1939 – 1945) bola pieseň Nad Tatrou sa blýska súčasťou československej hymny až do 31. decembra 1992, t. j. počas trvania spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Už počas demonštrácií v novembri 1989 sa formulácia “zastavme sa bratia” používaná aj počas obdobia komunistického režimu spontánne zmenila na autentický text “zastavme ich bratia”. V tejto podobe sa stali prvé dve slohy piesne súčasťou štátnej hymny Slovenskej republiky prijatím ústavného zákona Slovenskej národnej rady z 1. marca 1990 o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a o štátnej hymne Slovenskej republiky.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 sa pieseň Nad Tatrou sa blýska stala jej štátnou hymnou.

Novú podobu, ktorá vznikla po rozdelení Československa, dal hymne hudobný skladateľ Ladislav Burlas, ktorý zvolil iné harmónie a pomalšie tempo.

Chronológia novelizácií Ústavy SR od jej prijatia pred 30 rokmi

14. júla 1998 – Národná rada (NR) SR schválila návrh ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. o presune právomocí prezidenta SR na predsedu NR SR. Išlo napríklad o kompetenciu prijať demisiu vládneho kabinetu, keďže SR v tom čase nemala prezidenta a dosluhujúca vláda by nemala do koho rúk podať demisiu. Novela nadobudla platnosť 5. augusta 1998.

14. januára 1999 – Parlament schválil ústavný zákon č. 9/1999 Z. z., ktorý nadobudol platnosť 27. januára 1999. Zákon zaviedol priamu voľbu prezidenta občanmi na obdobie piatich rokov. Novela tiež upravila postavenie a kompetencie prezidenta SR.

23. februára 2001 – Zákonodarcovia schválili ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., v ktorom sa zmenil vzťah medzinárodného i vnútroštátneho práva a vytvoril sa tak priestor na vstup SR do Európskej únie (EÚ) a NATO. Novela rozšírila aj právomoci Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) SR, Ústavného súdu (ÚS) SR, upravila postavenie Národnej banky Slovenska a vydávanie občanov na trestné stíhanie pred medzinárodný súdny tribunál. Novela umožnila vytvoriť druhý stupeň územnej samosprávy, predĺžila lehotu zadržania podozrivej osoby z 24 na 48 hodín a umožnila zriadiť inštitút verejného ochrancu práv občanov – ombudsmana.

4. marca 2004 – Podporu NR SR získal návrh novely ústavy poslanca Jána Drgonca (ANO). Z ústavy sa na základe zákona č. 140/2004 Z. z. vypustila tretia veta v 2. odseku článku 78, ktorá umožňovala viesť proti poslancovi občiansko-právny spor za výroky prednesené v parlamente. Zákon nadobudol platnosť 18. marca 2004.

14. mája 2004 – Parlament schválil novelu ústavy, ktorá zabezpečuje nezlučiteľnosť funkcie člena europarlamentu s funkciou poslanca NR SR. Novela zároveň zakotvila právomoc ÚS SR rozhodovať o zákonnosti volieb do Európskeho parlamentu (EP). Ústavný zákon č. 323/2004 Z. z. nadobudol platnosť 26. mája 2004 okrem článku I prvého bodu, ktorý nadobudol účinnosť 20. júla 2004.

27. septembra 2005 – NR SR prijala novelu ústavy, podľa ktorej môže NKÚ kontrolovať vyššie územné celky (VÚC) a obce. NKÚ môže skúmať, či peniaze obcí a vyšších územných celkov boli použité podľa zákona, účelne a efektívne. Ústavný zákon č. 463/2005 Z. z. nadobudol účinnosť 1. januára 2006.

3. februára 2006 – Poslanci zahlasovali za ústavný zákon č. 92/2006 Z. z., podľa ktorého môže verejný ochranca práv predložiť od jeho platnosti 1. apríla 2006 ÚS SR návrh na začatie konania, ak zistí, že uplatnenie právnych predpisov môže ohroziť ľudské práva a základné slobody.

16. marca 2006 – NR SR schválila novelu ústavy a novelu zákona o priestupkoch, podľa ktorých sa na poslancov už nevzťahuje imunita, ak sa dopustia priestupku pod vplyvom alkoholických nápojov alebo iných návykových látok. Novela č. 210/2006 Z. z. nadobudla účinnosť 1. mája 2006.

4. marca 2010 – Vládnuce strany Smer-SD a SNS i opozičné kluby SDKÚ-DS, SMK a KDH sa v zákonodarnom zbore spojili a schválili zákon č. 101/2010 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku, ako aj s ním súvisiacu novelu ústavy. Zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2011. Odvtedy začalo hroziť osobám alebo firmám prepadnutie nelegálne nadobudnutého majetku v prospech štátu.

21. októbra 2011 – Poslanci schválili novelu ústavy č. 356/2011 Z. z., na základe ktorej poveril prezident Ivan Gašparovič vládu Ivety Radičovej (SDKÚ-DS), ktorá stratila dôveru parlamentu, vykonávaním svojich kompetencií až do vymenovania nového kabinetu po predčasných voľbách v marci roku 2012. Novela nadobudla účinnosť 25. októbra 2011.

26. júla 2012 – Poslanci NR SR chválili novelu Ústavy SR č. 232/2012 Z. z., na základe ktorej sa zrušila trestnoprávna imunita poslancov. Novela nadobudla účinnosť 1. septembra 2012.

4. júna 2014 – NR SR schválila novelu ústavy č. 161/2014 Z. z. z dielne Smeru-SD a KDH. Podľa nej sa všetci súčasní sudcovia aj kandidáti na tieto posty mali podrobiť prevereniu spôsobilosti a predseda Najvyššieho súdu SR už nemôže viesť aj Súdnu radu. Sudcovia prišli aj o trestnoprávnu imunitu. Do ústavy sa zároveň od septembra 2014 dostali vety: “Manželstvo je jedinečným zväzkom medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru”. Novela nadobudla účinnosť 1. septembra 2014.

21. októbra 2014 – Parlament schválil novelu ústavy, ktorou sa stanovil zákaz vývozu vody zo Slovenska. V pléne parlamentu prešiel aj pozmeňujúci návrh Ľudovíta Kaníka (SDKÚ-DS), ktorým sa do ústavy zahrnula lepšia ochrana nerastného bohatstva. Ústavný zákon č. 306/2014 Z. z. nadobudol účinnosť 1. decembra 2014.

8. decembra 2015 – Poslanci schválili zmenu ústavy, ktorá bola súčasťou takzvaného protiteroristického balíčka vlády. Ústavný zákon č. 427/2015 Z. z. nadobudol účinnosť 1. januára 2016.

2. februára 2017 – NR SR schválila ústavný zákon č. 44/2017 Z. z. s účinnosťou od 27. februára 2017, podľa ktorého sa voľby do VÚC a komunálne voľby v roku 2022 budú konať spoločne.

30. marca 2017 – Parlament schválil ústavnú novelu, ktorou NR SR získala kompetenciu rušiť amnestie či individuálne milosti prezidenta SR. Novela umožnila zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara. Zmena ústavy zároveň priniesla pravidlo, že zrušenie amnestií či milosti musí do 60 dní posúdiť ÚS SR. Ústavný zákon č. 71/2017 Z. z. nadobudol účinnosť 4. apríla 2017.

16. mája 2017 – NR SR schválila ústavný zákon č. 137/2017 Z. z. s účinnosťou od 1. júna 2017, ktorý má chrániť pôdu pred špekulatívnymi výkupmi. Do 44. článku ústavy sa zakotvila definícia, že pôda je “neobnoviteľný prírodný zdroj, ktorý požíva osobitnú ochranu zo strany štátu a spoločnosti”.

28. marca 2019 – Parlament schválil návrh ústavného zákona z dielne koaličného Smeru-SD, podľa ktorého vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov. Ženám, ktoré vychovali jedno dieťa, sa znížil vek odchodu do dôchodku o šesť mesiacov. Matky, ktoré vychovali dve deti, budú odchádzať do dôchodku o rok skôr a ženy s troma a viac deťmi by mali byť zvýhodnené o rok a pol. Ústavný zákon nadobudol účinnosť od 1. júla.

9. decembra 2020 – Reformu zloženia Ústavného súdu, Súdnej rady, zriadenie Najvyššieho správneho súdu či previerky majetkových pomerov všetkých sudcov priniesla reforma súdnictva, ktorú schválili poslanci NR SR. Zmeny si vyžiadali novelu ústavy. Ústavné zmeny nadobudli účinnosť 1. januára 2021, niekoľko ustanovení 1. augusta 2021 a ďalšie nadobudnú účinnosť 1. januára 2025.

– Poslanci schválili aj novelu týkajúcu sa podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok s ohľadom na dve skutočnosti – dobu účasti a vek.

Pred 30 rokmi Slovenská národná rada schválila Ústavu SR

Štyri mesiace pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky (SR), ktorá vznikla 1. januára 1993 po rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), schválila Slovenská národná rada (SNR), pred 30 rokmi, Ústavu SR. Jej prijatie z 1. septembra 1992 sa od roku 1994 pripomína ako štátny sviatok – Deň Ústavy SR.

Schváleniu ústavy predchádzal akt súvisiaci s prijatím Deklarácie o zvrchovanosti SR. Tú slovenský parlament odobril 17. júla 1992 v čase, keď bolo Slovensko ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a konali sa rokovania českej a slovenskej politickej reprezentácie o ďalšom usporiadaní zväzku medzi Slovákmi a Čechmi. Prijatie Ústavy SR posunulo tento proces k dohode o rozdelení Česko-Slovenska.

Už začiatkom augusta 1992 začal slovenský zákonodarný zbor rokovať o návrhu novej slovenskej ústavy. Na rokovaní slovenskej a českej politickej reprezentácie vo vile Tugendhat v Brne 26. augusta 1992 český premiér Václav Klaus a slovenský premiér Vladimír Mečiar definitívne rozhodli o zániku ČSFR od 1. januára 1993.

Poslanci SNR schválili Ústavu SR 1. septembra 1992 po 22.00 h vo verejnom hlasovaní. Z prítomných 134 poslancov hlasovalo 114 za, 16 proti a štyria sa zdržali. Tesne pred hlasovaním opustili sálu poslanci za Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH) a Spolužitie (Együttélés) na protest proti neprijatiu ich pozmeňovacích návrhov k problematike národnostných menšín. Prijatím ústavy sa SR konštituovala ako zvrchovaný, demokratický právny štát vo forme parlamentnej demokratickej republiky.

Novú slovenskú ústavu 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni Bratislavského hradu podpísal predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar, za účasti predsedu Federálneho zhromaždenia Michala Kováča, predsedu vlády ČSFR Jana Stráského, predsedu Českej národnej rady (ČNR) Milana Uhdeho a ďalších hostí. Na počesť novej ústavy zaznelo 21 delostreleckých sálv a na nábreží Dunaja sa konal ohňostroj.

Ústava SR nadobudla platnosť 1. októbra 1992 a od tohto dňa vstúpil do platnosti aj nový názov slovenského zákonodarného zboru – Národná rada Slovenskej republiky (NRSR).

Ústava SR sa skladá z preambuly a deviatich hláv. Počas svojej existencie prešla viacerými novelizáciami, a to v rokoch 1998, 1999, 2001, 2004 (dve novelizácie), 2005, 2006 (dve novelizácie), 2010, 2011, 2012, 2014 (dve novely), 2015, 2017 (tri novely) a raz sa menila ústava aj v rokoch 2019 a 2020.