“Rasizmus” je najväčším svetským hriechom, ale keď ho požiadame o definíciu, nikto ju nedokáže definovať. Namiesto presnosti prichádzajú tie najvoľnejšie definície, ktoré sa často navzájom rušia a ponechávajú čo najväčší priestor na interpretáciu jednotlivcom, ktorí obvinenie vznášajú. Je to zámer, pretože obviňovať druhých zo smrteľných hriechov znamená vynášať nad nimi morálne súdy, čím sa vlastne eliminuje potreba počúvať, čo vlastne hovoria, a končí sa akákoľvek potenciálna diskusia.

Myslíme si, že poznáme definíciu pojmu rasizmus, ale potom sa nám dostáva tých najsmiešnejších obvinení z neho, pričom sa čudujeme, ako je možné, že pojem, ktorý si vyžaduje presnú definíciu, sa môže používať takýmto bezočivým spôsobom. Všetci súhlasíme s tým, že obkľúčenie určitej rasovej skupiny kvôli jej príslušnosti k tejto rase je rasizmus, ale potom sa nám povie, že pýtať sa iných, odkiaľ sú, je tiež rasizmus. Vzdialenosť medzi týmito dvoma pojmami je taká obrovská, že tento pojem je úplne bezvýznamný….ale bezvýznamnosť sa nerovná zbytočnosti. Ak sa morálne obvinenie ponechá nejednoznačné, človek je pod neustálou hrozbou porušenia morálneho kódexu, ktorý udržiava spoločnosť, čo ho ponecháva v neustálom stave sociálnej paranoje. V našej spoločnosti sa obvinenie z rasizmu rovná obvineniu z najväčšieho zla známeho človeku.

Používanie (a zneužívanie) prázdnych príznakov sa naďalej šíri práve preto, že sú také účinné. Najnovšie je to “transfóbia”, ďalší svetský hriech, ktorý v skutočnosti jednoducho neexistuje, ale je nám zhora vnucovaný ako pojem. “Homofóbia” je populárna jedna, “islamofóbia” ďalšia, sediaca vedľa svojho populárnejšieho príbuzného “antisemitizmu”. Všetky tieto obvinenia sú v našom postkresťanskom modernom svete svetskými hriechmi, všetky sú nasadené ďaleko za prísnymi hranicami ich pôvodného významu.

Toto otvorené používanie morálneho posudzovania sa netýka striktne vnímaných predsudkov a zaujatostí, ale vzťahuje sa aj na svetonázor. Vezmime si príklad pojmu “fašizmus”, politickej filozofie s veľmi striktnou definíciou, ktorá sa napriek tomu paušálne používa na široké vrstvy politického spektra, často smiešne nesprávne aplikovaná a svedčiaca o politickej a historickej neznalosti osoby, ktorá toto obvinenie vyslovuje, ale bez ohľadu na to má stále svoju užitočnosť. Stanley Payne (autor knihy THE COLLAPSE OF THE SPANISH REPUBLIC: 1933-36) sa pozrel na historickú negramotnosť hlásateľov slova na “f”:

Taliansky fašizmus sa spočiatku tešil vrelému prijatiu zo strany mnohých amerických pokrokárov. Polemické používanie sa objavilo počas New Dealu a od začiatku v 30. rokoch 20. storočia sa slovo na “f” hádzalo vo väčšej miere a bez rozdielu, ako si väčšina z nás myslela. Okrem samotného Roosevelta bol najčastejším hromozvodom louisianský Huey Long, ktorý najprv nazval FDR fašistom pre počiatočnú snahu New Dealu koordinovať veľký biznis a vzápätí bol sám takto označovaný pre svoj radikálny populizmus. Long potom dokonca niekoľkokrát použil toto slovo aj na seba, hoci pravdepodobne len tak naoko. New Dealeri používali tento epiteton na nepriateľov, ktorí im toto slovo hádzali späť. Jediným spoločným menovateľom bola nepresnosť a nejasná polemika.

Od skoršej práce historika Johna Digginsa si vedci už dávno uvedomujú, že taliansky fašizmus sa v Spojených štátoch spočiatku tešil pomerne priaznivej tlači, ako to bolo v skutočnosti vo veľkej časti Európy. Preto rané použitie na politických súperov, hoci malo byť cudzie a očierňujúce, nemalo démonickú konotáciu ako v neskorších časoch. Od roku 1935, keď, ako to presne vyjadril Kuklick, “Hitler kontaminuje Mussoliniho”, sa konotácie tohto slova stali mätúcejšími a extrémnejšími.

Fašizmus nadobudol určitý spoločný význam počas druhej svetovej vojny a bezprostredne po nej, keď Nemecko, Taliansko a Japonsko boli hádzané do jedného vreca ako fašistický nepriateľ. Bolo to tak aj napriek tomu, že o Taliansko sa takmer nikto v skutočnosti nezaujímal; za prekážku sa nepovažovala ani skutočnosť, že v Japonsku chýbalo akékoľvek významné fašistické hnutie. Toto zameranie do značnej miery pretrvávalo ešte približne dve desaťročia po skončení konfliktu.

Slovo na “f” ako epiteton skutočne pochádza od boľševikov a ich súputníkov, ale trvalo istý čas, kým preniklo do hlavného prúdu z vyššie uvedených dôvodov.

V 60. rokoch nastala renesancia nadávok na f:

Táto “historická éra” diskurzu o fašizme sa skončila s politickými a kultúrnymi zmenami v 60. rokoch, vojnou vo Vietname a vzostupom novej ľavice. Obnovené obvinenia z fašizmu potom nadobudli veľmi odlišné podoby. Predchádzala tomu kultúrna kritika prívržencov Frankfurtskej školy v 50. rokoch 20. storočia, keďže fašizmus považovali za zásadné nebezpečenstvo v súčasnom západnom svete, pričom fašizmus považovali za stále prítomnú hrozbu najmä v americkom systéme.

To všetko sa zhodovalo s “diskusiou o fašizme” medzi profesionálnymi vedcami v 60. a 70. rokoch 20. storočia, ktorá sa snažila lepšie pochopiť historický európsky fašizmus a kládla si otázku, či niečo také ako “všeobecný fašizmus” vôbec niekedy existovalo. Táto diskusia dosiahla obmedzený konsenzus a pred koncom storočia sa začala utlmovať, ale táto diskusia nie je významnou súčasťou tejto štúdie, pretože odborné skúmanie malo len malý alebo žiadny vplyv na politické používanie v Amerike.

V skutočnosti, ako naznačuje Kuklick, je pozoruhodné, aký malý vplyv mali história, historické zmeny a historické štúdie na používanie slova na “f”. Ešte nikdy nebola žiadna nová veľká sila v modernej dobe tak rýchlo a dôkladne porazená ako historický fašizmus do roku 1945, a predsa jeho vymazanie malo len malý vplyv na významné miesto fašizmu v politickej predstavivosti a diskurze. Len krátko, počas najintenzívnejších rokov studenej vojny, mal komunizmus rovnocenné miesto, ale keď sa tento konflikt pretiahol na desaťročia bez toho, aby priniesol svetovú vojnu, fašizmus sa opäť stal dominantnou hrozbou v politickej a rétorickej imaginácii, čo sa ešte viac podporilo po rozpade Sovietskeho zväzu. Neoliberálne ovládnutie sveta v 90. rokoch 20. storočia túto tendenciu len málo zmiernilo, zatiaľ čo napätie v súčasnom storočí ju vystupňovalo na nový vrchol.

Užitočnosť sa zameriava na špecifickosť:

Tento pojem tak stratil svoju špecifickosť. Jeho používanie nie je len divoko protirečivé, ale uplatňuje sa najpriamejšie a špecificky protichodne. Jedinými subjektmi, ktoré história pozná ako nesporne fašistické, boli Talianska národná fašistická strana založená v roku 1921 a Mussoliniho diktatúra nastolená o štyri roky neskôr, pretože práve oni boli vynálezcami tohto termínu a jedinými významnými organizáciami, ktoré ho kedy oficiálne používali. Hlavným problémom je, že taliansky fašizmus bol jednou z umiernenejších hlavných diktatúr modernej doby – nemal sklony k masovému násiliu alebo genocíde a po väčšinu svojej histórie nebol náchylný k vojenskej bojovnosti alebo antisemitizmu. Podľa bežných predstáv bol teda taliansky fašizmus sotva “fašistický”. To všetko je však pre politickú imagináciu, ovládanú fantáziou a subjektivizmom a zabúdajúcu na empirickú realitu, irelevantné.

Spätné aplikácie:

Súčasná radikalizácia americkej politiky, ktorá sa pomaly začína od prenikavého odsudzovania druhej Bushovej vlády po roku 2004, prirodzene podporuje takéto prejavy. Kandidatúra a zvolenie Trumpa ju vyzdvihli na novú úroveň. Kuklick odmieta myšlienku, že Trump bol fašista, a poukazuje na Trumpovu nechuť k vojenským iniciatívam a jeho sklon ku kvázi izolacionizmu namiesto expanzionizmu spolu s jeho dôrazom na federalizmus a lokalizmus namiesto rastu centralizovaného štátu.

Paynov záver je uspokojivý:

Kuklick špekuluje, že Američania sa akosi nedokážu vyrovnať s realitou, že žijú v obrovskej, zložitej, nedokonale demokratickej krajine, ktorá sa vyvinula (alebo odklonila) od samotného ohraničeného ústavného systému, ktorým sa zakladatelia snažili disciplinovať väčšinové zastúpenie. To je asi príliš jemné. Pravdepodobnejším dôvodom bezmyšlienkovitej všadeprítomnosti slova na “f” je jednoducho to, že obdobie druhej svetovej vojny sústredilo polemický “fašizmus” ako jedinú významnú deštruktívnu politickú alternatívu, ktorá sa od 18. storočia objavila v samotnej západnej civilizácii, pričom spojenie s hitlerizmom a holokaustom mu dodalo jedinečnú démonickú konotáciu. To všetko slúži ako mentálna a politická dymová clona. “Skutočne existujúca” forma západného protoautoritarizmu nevychádza z malých, slabo vyzbrojených “milícií” a dezorientovaných “povstalcov”, ani z chaotického demagóga, akým je Trump, ale z už fungujúceho štátneho aparátu. Vláda prostredníctvom výkonných dekrétov namiesto volených zákonodarných orgánov, spolitizované spravodajské služby a neobjektívne, donucovacie súdnictvo sú jeho kľúčovými zložkami. Vo vyspelých demokraciách takéto veci fungujú skôr zvnútra von ako zvonka dovnútra.

Jedným z problémov je, že neexistuje žiadna zodpovednosť za zneužívanie pojmov ľuďmi, ktorí sú v mocenských pozíciách. V skutočnosti sú v tom podporovaní.