Fašisti, lesbičky, talianska mafia, a československá „haluz“ (tipy na európske filmy)

Bratislava 18. októbra 2024 (HSP/Foto:Pixabay)

Dnes si v rámci filmových tipov – na vyžiadanie ctených čitateľov – povieme o niekoľkých výrazných európskych filmoch. Buďte však pripravení, že v tomto subjektívnom výbere autora článku sa objavia aj také perly, ktoré vás môžu šokovať…

Valéria a týždeň divov

Režisér Jaromil Jireš nakrútil v roku 1970 adaptáciu románu Vítězslava Nezvala, a urobil si z neho krásny vizuálny sen. Na tom sa však lámu aj hodnotenia verejnosti: Nie každému je totiž táto surrealistická jazda v štýle „úletov“ Davida Lyncha po chuti…

Dej samotný (týka sa dospievajúcej Valérie, žijúcej u svojej babičky) tu ide bokom, prednosť pred obsahom dostáva štýl:Valéria sa ocitá uprostred víru prapodivných udalostí, ktoré zatočia nielen s ňou, ale aj s divákovou fantáziou a jeho mierou tolerancie voči snovým, poetickým obrazovým orgiám. Mihajú sa nám tu motívy tajomstva, cirkvi, pedofílie, lesbickej lásky, či tajomného zla v podobe „tchora-upíra“…

Namiesto dejovej linky, ktorá je dominantná pri klasickom, zaužívanom spôsobe rozprávania, teda môžeme hovoriť skôr o pocitoch, ktoré v nás Valéria a týždeň divov vyvolá – je to podobný zážitok, ako keby sme „pozerali báseň“. Jasná výpoveď je podaná zámerne v inotajoch, pre niektorých divákov „zmätočne“, ale to je práve tvorivý zámer: Vtiahnuť nás do hry symbolov, znakov a ich rozmanitých zvýznamnení; do poetickej špirály na pomedzí reality a fantázie dospievajúceho dievčaťa…

Mimochodom, práve tento štýl (a takisto štýl filmu, ktorý uvedieme ako nasledovný) je nám mimoriadne vlastný a v podaní našich hercov vierohodný a silný. Keby sa Slovensko držalo svojich koreňov z hľadiska umeleckej tvorby, stavilo by práve na podobné formy – a nie otrocké napodobňovanie americkej žánrovej kinematografie s tým, že jej postupy len mechanicky aplikujeme na naše reálie (filmy ako Trhlina, Sviňa, Miki a pod.).

Muž, ktorý luže

Opäť zablúdime do československých končín. Tentoraz vo filme francúzskeho literáta a režiséra menom Alain Robbe-Grillet. Áno, zakladateľ experimentálnej formy tzv. „nového románu“ nakrútil film v československej koprodukcii, aj s našimi hercami (Ivan Mistrík, Zuzana Kocúriková). Dejovo sa nachádzame v období krátko po druhej svetovej vojne, kedy do istej dediny prichádza záhadný cudzinec Boris. Ten si svojimi pútavými historkami z partizánskeho odboja získava pozornosť mužov a priazeň žien (hneď viacerých…).

Problém je v tom, že ako divák čoskoro zistí, Borisovi nie je možné veriť. Napokon, napovedá tomu názov filmu, ktorý je aj kľúčom k jeho dešifrovaniu. Muž, ktorý klame vždy a všetkým. Veď začína svoj príhovor slovami „Volajú ma Boris, alebo Ján…“

Ako tzv. „nespoľahlivý rozprávač“ však zavádza nielen miestnych obyvateľov, ale aj nás, divákov. A nerobí to len tak – svojim konaním nám sprostredkuje filozofiu za týmto filmom (odkazujúcim formálne práve na „nový román“). Režisér totiž kladie divákom otázku, prečo sú ochotní dobrovoľne pristúpiť na hru filmového umenia, ktoré predsa apriori pracuje s tým, že nás zavádza – rozpráva vymyslené príbehy, aby nás zabavilo.

Muž, ktorý luže, sa však o zabávanie nesnaží. Chce nás skôr nabádať k premýšľaniu – nielen o filmových postavách a charaktere hlavného hrdinu, ale aj o nás samotných. Len pozor, aby vás do svojho labyrintu lží nevtiahol až príliš hlboko…

Pretože hoci vidíme, čo sa pred nami odohráva – predsa len po celý čas tápeme v tme ako ženy s čiernou páskou cez oči v úvodných scénach.

Sicílsky klan

Táto „gangsterka“ ma z neznámeho dôvodu dlho obchádzala, ale nakoniec som uznal, že by som jej ignoranciou prišiel o skvelý filmový zážitok. Podieľa sa na ňom v zásadnej miere herecké trio Alain Delon – Lino Ventura – Jean Gabin. Hlavne posledný menovaný v rozporuplnej úlohe hlavy sicílskej mafie, ktorá operuje vo Francúzsku, si kradne „šou“ pre seba. Predstavuje totiž zároveň zločinca, zároveň prísneho otca, ale aj milujúceho dedka, ktorý je síce kšeftárom, ale nevraždí.

Zato Delon si tu strihol poriadneho grázla a vraha. Hneď na začiatku sme svedkami jeho famózneho úteku pri transporte väzňov, a postupne sledujeme, ako sa zaradí medzi členov rodiny. Ich spoločným plánom je ukradnúť nevídané množstvo šperkov z jednej výstavy v hodnote desiatok miliónov dolárov. Lenže to nebude také jednoduché…

Aby som neodhalil z príbehu viac, než je treba, pripomeniem len staré známe príslovie: Za všetkým hľadaj ženu.

Saló alebo 120 dní Sodomy

Škandálny režisér Pier Paolo Passolini mohol svoj posledný film pokojne pomenovať aj ako „Nechutnosť“. Za predlohu si zobral odpudivé erotické fantázie Markíza de Sade, a prihodil do mlyna vlastné predstavy. S tým, že historický dej posunul z kruhov rozšafnej francúzskej aristokracie do fašistického Talianska…

Tam sa v istej vidieckej usadlosti schádza fašistická elita, aby si so zotročenými občanmi (skupinou mladých mužov a dievčat) robila, čo sa jej zachce. V podstate si vytvorili obraz svojho osobného Raja, no pre zotročené osoby (a diváka) začína skutočné Peklo. Nacistická elita sa totiž neštíti žiadneho aktu proti ľudskosti. Perverznosť, drastickosť a brutalita sú ich hlavnými pohnútkami. A tak nútia ľudí prostredníctvom svojich poskokov k takým činom, ktoré sú natoľko hrozné alebo odporné, až nie je možné o nich otvorene písať.

Celý „príbeh“ je podaný veľmi chladným spôsobom a až do konca z neho srší absolútna beznádej. Výpoveď je jasná: Sú medzi nami ľudia, ktorí keď stratia zábrany a dostanú absolútnu moc, dokážu spôsobiť iným nepredstaviteľnú ujmu. Film sa ako osobité memento dostal do zlatého fondu európskej kinematografie, no tu ho uvádzam skôr ako zaujímavosť a výzvu pre diváka, ktorý niečo znesie, než ako vyslovene „tip“ na víkend.

Na to je, jednoducho, príliš surový.

Melanchólia

Famózny režisér od nezávislého filmu Lars von Trier obdaril svoje publikum unikátnym projektom Melanchólia. V koprodukcii viacerých európskych krajín vzniklo pôsobivé dielo na tému ľudskej depresie, v ktorom si zahrali aj „áčkoví“ americkí herci ako Kirsten Dunst či Kiefer Sutherland (a mnoho ďalších známych tvárí).

Melanchólia je nielen alternatívne pomenovanie depresie, ale aj názov fiktívnej planéty, ktorá sa sčista-jasna objavuje niekde v polovici filmu s tým, že podľa vedcov narazí na našu Zem a zničí celú planétu…

Takto sa nám miešajú dva žánre, komorná rodinná dráma, a scifi postavené na dialógoch. Celý príbeh sa totiž odohráva na zámočku v lepšej spoločnosti, kde sa hlavná hrdinka ocitne aj so svojou láskou ako novomanželský pár uprostred svadobných osláv. Ako však divák spolu s hrdinkou veľmi rýchlo zisťuje, platí stará múdrosť, že uprostred obrovskej hojnosti a materiálneho nadbytku niekedy v ľudskej duši vládne len prázdnota…

Film je plný silných hereckých výkonov a pôsobivých obrazov, ako aj úderných dialógov, odhaľujúcich skutočnú povahu „horných desaťtisíc“, ukrytú za povrchným pozlátkom úspechu a peňazí.

Mechanický pomaranč

Stanley Kubrick je síce pôvodom americký režisér, avšak táto adaptácia sa týka románu anglického autora Anthonyho Burgessa. Tomu zodpovedá aj výber herca v hlavnej úlohe, Malcolma McDowella.

Pokiaľ kultový román poznáte, a je vám známa aj režisérova tvorba, potom tušíte, že Mechanický pomaranč nemohol dopadnúť ináč, ako poriadna filmová šialenosť. Je tu všetko, čo v knihe, a možno aj čosi naviac – veď kým antihrdinovia románu, násilnícki a skazení teenageri o klasickej hudbe len hovoria, tu ju divák počuje ako silný kontrapunkt k scénam brutálnych bitiek. Nechýba ani „nesmrteľné“ naháňanie ženy obrovským porcelánovým údom…

Vizuálna štylizácia je tiež veľmi osobitá, Kubrick má svoje filmy založené na výrazných obrazoch, ktoré spája v pôsobivej montáži, umne využívajúc rozličné vyjadrovacie prostriedky filmového umenia. A tak nám kladie otázku: Môžeme skazenú osobnosť násilne zmeniť na lepšieho človeka?

K záveru filmu nám ponúka aj svoju odpoveď…

Láska je láska

Ach tie časy, kedy ešte nebola verejnosti vtláčaná žiadna LGBTi skratka, ale lesbičky boli jednoducho lesbičky!

Láska je láska je starší „klubový“ film severského režiséra Lukasa Moodyssona, a dodnes rezonuje s tým, že rozdeľuje publikum na dve časti: buď ten film milujete, alebo ho zavrhnete…

Mňa zachytil ešte počas vysokoškolských štúdií, a dobre si pamätám, aký to bol šok pre oko diváka odchovaného na hollywoodskej produkcii. „Chladný“ severský štýl zobrazuje viac život v jeho reálnej podobe, než by to hral na pátos a patinu amerických filmov o dospievajúcej mládeži. Jediné, čo pripomína zámorských teenagerov, je jedna z dvojice hlavných postáv, dievčina s vizážou a postavou modelky. Tá je sexuálne vyspelá a odvážna, pričom jej náprotivok je tmavovlasá introvertka, neistá sama sebou.

Ako sa dievčatá postupne spoznávajú, tak zisťujú, že ich priateľstvo prerastá v niečo viac – v romantickú lásku. Má to však háčik – vyrastajú v malom meste Amal (originálny názov filmu znie Fucking Amal), kde sa žije podľa starých obyčajov. A ďalej už je na vás, či sa do filmu ponoríte a odhalíte, ako to všetko skončí…

Za seba môžem povedať, že hoci ide o „LGBTi“ tému, je podaná na úrovni, nenásilne, s citom, a civilne, komorne, bez fanfár a pátosu. To, pravda, neznamená, že film by mali sledovať diváci mladší než osemnásť rokov…

Prečítajte si tiež:

• Atentát na prezidenta aj zúfalé manželky (filmové tipy na október)
• Policajná korupcia, starnúci detektív, aj vyšinutý sériový vrah (Filmové tipy na víkend)