Fascinujúci Ken Follett a jeho Krajina slobody

Londýn 5.apríla 2019 (HSP/Foto:BUX.sk)

Krajina slobody je úžasná historická freska, aké vie písať len Ken Follett. Ukazuje hlad po slobode, ktorý hlavného hrdinu znovu a znovu ženie do konfliktov so ziskuchtivými zamestnávateľmi. Bojuje za spravodlivú plácu, obvinia ho z podnecovania ku vzbure, zakúša ten najťažší život. Je to dobrodružný príbeh plný odvahy a vášne, ktorý nám približuje dramatické udalosti vo svete, kde to vrie ako v kotle

Londýn sa potáca na pokraji chaosu, americké kolónie sa búria proti anglickej nadvláde, nezávislá žena trhá putá manželstva bez lásky a mladý hrdý muž podstupuje všetky riziká, len by naplnil svoj vábivý sen o slobode.

Mladý charizmatický rebelant Mack McAsh hrdlačí v škótskej bani, kde vládnu priam otrocké podmienky. Sníva o tom, že si jedného dňa postaví vlastný dom. Na rozdiel od väčšiny baníkov vie čítať a písať, a tak napíše londýnskemu právnikovi list, v ktorom mu vykreslí neľudské podmienky v bani.
Keď dostane odpoveď, rozhodne sa ju verejne prečítať v nedeľu v kostole, kde sú prítomní aj arogantní bohatí majitelia bane Jamissonovci.

Po odvážnom vystúpení ho stihne krutý trest a Mack ujde do Londýna. Pri úteku mu pomôže Lizzie, nezávislá a svojhlavá mladá žena z vyšších spoločenských kruhov.

Macka a Lizzie delia priepastné spoločenské rozdiely, no nevyspytateľnou hrou osudu sa znovu stretnú v Londýne, kde sa Mack zamestná ako vykladač uhlia z lodí a rozhorčene bojuje za lepšie pracovné podmienky a vyššiu plácu. Obvinia ho z podnecovania k vzbure, a to je hrdelný zločin. Len odvážnemu Lizzinmu zákroku môže Mack ďakovať, že mu sudca zmení trest smrti na sedem rokov nútených prác.

Vzápätí sa dvojica ocitne na tej istej lodi plaviacej sa do Ameriky – Mack, odsúdený za čin, ktorého sa nedopustil, smeruje ako otrok na tabakovú plantáž patriacu rodine Jamissonovcov, a Lizzie sa chystá ako manželka Jaya Jamissona navštíviť tú istú plantáž, ktorú dostali ako svadobný dar.

Hoci sa zdá, že kocky sú hodené a život oboch mladých ľudí sa bude uberať predvídateľným smerom, majster skvelých zápletiek Follett znovu zamieša karty a pripraví čitateľom nečakané rozuzlenie.

 „Follett obratne kombinuje napätie, vášeň a neobvyklú lokalitu.“

DETROIT FREE PRESS

 „Fascinuje ma neuveriteľná odvaha vysťahovalcov, ktorí sa v 18. storočí vybrali na chatrných lodiach cez oceán do Ameriky, aby preskúmali neznáme oblasti, hoci nemali ani najmenšiu predstavu, čo ich čaká,“ približuje Ken Follett. „Niektorí kritici tvrdia, že je to politický román, no ja som ho nikdy takto nevidel.  Vzťahy medzi vládnucou a pracujúcou triedou boli v tom období také neudržateľné, že aj keď ste moderný konzervatívec, musíte sympatizovať s rebelmi.“

Začítajte sa do knihy Krajina slobody:

Hrebene High Glen pokrýval sneh, na pozadí zalesnených svahov sa jagal ako perleťové záplaty, šperky na poprsí zaodetom do zelených hodvábnych šiat. Na dne údolia si pomedzi ľadovcové balvany razil cestu dravý prúd rieky. Vo vnútrozemí skučal drsný vietor, prichádzal od Severného mora a prinášal so sebou spŕšku mrznúceho dažďa a krupobitia.

Ráno cestou do kostola kráčali dvojčatá Malachi a Esther McAshovci kľukatým chodníkom pozdĺž východného svahu horského údolia. Malachi, ktorému všetci hovorili Mack, mal na sebe tartanovú pelerínu a tvídové jazdecké nohavice, nohy od kolien nadol holé a chodidlá bez pančúch mu v drevákoch mrzli. Bol však mladý a mal horúcu krv, chlad sotva cítil.

Nebola to najkratšia cesta do kostola, vysočina High Glen ho však odjakživa privádzala do vytrženia. Mohutné horské úbočia, pokojné tajuplné lesy a veselo zurčiaca voda tvorili obraz krajiny milej jeho duši. Všimol si, že párik orlov si tu založil tri hniezdiská. Rovnako ako orly, aj on ukradol statkárovi lososa z bystriny prekypujúcej životom. Tak ako zver, aj on sa ticho a nehybne skrýval medzi stromami, keď do lesa prišli horári.

Statkárka lady Hallimová bola vdova s dcérou. Pozemky ďalej za kopcami patrili sirovi Georgeovi Jamissonovi, a bol to celkom iný svet. Do horských úbočí inžinieri vyhĺbili hlboké štôlne; haldy škvary navŕšené človekom zohyzdili údolie; obrovské vozy naložené uhlím rozrývali blatistú cestu a voda v rieke sčernela od prachu. V tých končinách bývali dvojčatá, v dedine s názvom Heugh, ktorú tvoril dlhý rad nízkych kamenných domov ťahajúcich sa do kopca ako schodisko.

Dvojčatá boli mužskou a ženskou verziou rovnakého predobrazu. Plavé vlasy im stmavli od uhoľného prachu a mali nápadné svetlozelené oči. Obaja boli nižšieho vzrastu, mali široké chrbty, svalnaté ruky a nohy. Obaja boli zanovití, hašteriví a vášniví diskutéri.

Debaty boli rodinnou tradíciou. Ich otec bol zarytý nonkonformista, horlivo oponoval vláde, cirkvi a akejkoľvek inej autorite. Matka pred svadbou pracovala pre lady Hallimovú a ako veľa iných sluhov, aj ona sa stotožňovala s vyššou triedou. Jednej krutej zimy, keď bola baňa po vý­buchu na celý mesiac zatvorená, otec zomrel na čierny kašeľ, ktorý zabil mnohých baníkov z uhoľných baní; matka dostala zápal pľúc a do pár týždňov ho nasledovala. Debaty sa však neskončili, pokračovali ďalej, zvyčajne v sobotu večer v predizbe pani Wheighelovej, na mieste, ktoré v Heughu najväčšmi pripomínalo krčmu.

Robotníci na statku a malí farmári sa držali matkinho stanoviska. Tvrdili, že kráľa ustanovil sám Boh, a preto mu ľudia musia slúžiť. Baníci však poznali modernejšie názory. John Locke a ďalší filozofi tvrdili, že vládne právomoci možno presadzovať iba so súhlasom ľudu. Táto teória sa páčila aj Mackovi.

V Heughu vedelo čítať len niekoľko baníkov. Mackova matka čítať vedela a on do nej večne dobiedzal, aby naučila aj jeho. Naučila čítať obe deti, ignorujúc posmešky manžela, ktorý tvrdil, že myšlienkami prevyšuje svoje postavenie. U pani Wheighelovej Macka vyzývali, aby predčítal z časopisov Times, Edinburgh Advertiser a rozličných politických denníkov, napríklad z radikálneho North Briton.

Noviny boli vždy aspoň týždeň, občas aj niekoľko mesiacov staré, ale muži a ženy z dediny dychtivo načúvali dlhočizným prejavom, čo im dopodrobna, slovo za slovom sprostredkúvali sarkastické útoky a správy o štrajkoch, protestoch a vzburách.

Po jednej debate v sobotu večer u pani Wheighelovej Mack napísal list.

Žiadny z baníkov dovtedy list nenapísal, každé slovo bolo preto treba dôkladne zvážiť. Bol adresovaný Casparovi Gordonsonovi, londýnskemu právnikovi, ktorý písal články do novín zosmiešňujúcich vládu. Doručením listu poverili jednookého pouličného predavača Daveyho Patcha a Mack pochyboval, že sa niekedy dostane na správnu adresu.

Odpoveď prišla včera. Bola to najvzrušujúcejšia udalosť v Mackovom živote. Zmení mu život od základu, napadlo mu. Možno mu prinesie slobodu.

Kam mu len pamäť siahala, túžil stať sa slobodným. Ako dieťa závidel Daveymu Patchovi, ktorý sa potuloval z dediny do dediny, predával nože a povrazy a spieval balady. Malému Mackovi sa na Daveyho živote zdalo úžasné, že môže vstať za úsvitu a spať, keď je unavený. Od siedmich rokov sa Mack budil pár minút pred druhou, keď ním matka prudko zatriasla a potom pracoval pätnásť hodín hlboko v podzemí až do piatej popoludní. Keď sa večer dotackal z bane domov, často zaspal už nad ovsenou kašou.

Mack už dnes netúžil byť podomovým predajcom, no naďalej prahol po inom živote. Sníval o tom, že si postaví dom v údolí podobnom High Glen, na pôde, ktorú bude môcť nazvať svojou; o práci od svitu do mrku a odpočinku za tmy; o slobode rybárčenia za slnečného dňa na mieste, kde lososy nepatria pánovi, ale komukoľvek, kto ich uloví. A list, čo držal v ruke, znamenal, že jeho sen sa môže naplniť.

„Stále neviem, či by si ho mal v kostole prečítať nahlas,“ povedala Esther, kým stúpali nahor zľadovateným svahom.
Ani Mack si tým nebol istý, ale odpovedal: „Prečo nie?“

„Budú z toho nepríjemnosti. Ratchett bude zúriť.“ Harry Ratchett bol správca, spravoval baňu v mene majiteľa. „Môže to dokonca povedať sirovi Georgeovi, a čo ti potom spravia?“

Vedel, že Esther má pravdu, a srdce mu zovrela úzkosť. Ale to mu nebránilo protirečiť. „Ak si list nechám pre seba, bude bezcenný,“ odvetil.

„Môžeš ho Ratchettovi ukázať medzi štyrmi očami. Nechá ťa odísť v pokoji a bez kriku.“ Mack zazrel na svoje dvojča kútikom oka. Niežeby uvažovala dogmaticky. Pôsobila skôr bojovne, ako ustarostene. Zaplavil ho prudký príval citu k sestre. Čokoľvek sa stane, ona vždy bude stáť na jeho strane.

Navzdory tomu uvzato pokrútil hlavou. „Ten list nie je len moja vec. Odísť by odtiaľto chcelo najmenej päť chlapov, keby vedeli, že môžu. A čo budúce generácie?“ Potmehúdsky naňho pozrela. „Možno máš pravdu, ale to nie je pravý dôvod. Ty jednoducho túžiš vstať v kostole a dokázať, že majiteľ bane nie je v práve.“

„Nie!“ namietol Mack. Na okamih sa zamyslel a uškrnul sa. „Dobre, v niečom máš pravdu. Počuli sme veľa kázní o tom, ako sa musíme podriadiť zákonu a poslúchať nadriadených. Teraz sme však zistili, že nám klamú, všetci do jedného, a to o zákone, ktorý sa nás týka najväčšmi. Pravdaže chcem vstať a povedať to nahlas.“