Bratislava 25. apríla 2023 (HSP/Foto:VK/Dmitrij Medvedev)
Napriek tomu, že sa neustále hovorí iba o šovinistických chúťkach Maďarska a jeho možných nárokoch na južné územia SR, na druhého geopolitického hráča sa akosi zabúda. Z historických udalostí vyplýva, že Poľsko už v roku 1918 žiadalo pripojenie Oravy, Spiša a Kysúc k svojmu územiu. Poľské vojsko naozaj nakoniec Oravu obsadilo a spor o územie sa urovnal až v roku 1958. Je možné, aby sa história opakovala? A čo s tým má možné budúce vytvorenie „Veľkého Poľska” vo forme Poľsko- ukrajinskej konfederácie?
Ozbrojené konflikty a konce vojen častokrát prinášajú aj rôzne geopolitické pohyby a zmeny. Inak tomu nebolo ani po konci prvej svetovej vojny. Poľsko si začalo od vtedajšieho Československa nárokovať územie Oravy, Spiša a Kysúc. Dôvodom na vojenské obsadenie slovenských území vraj malo byť to, že na pohraničí sa hovorilo goralským nárečím, ktoré má blízko k poľštine. To poľským nacionalistom stačilo, aby tvrdili, že sú to vlastne pomaďarčení alebo poslovenčení Poliaci a sú iba „národnostne neuvedomelí”.
Poľské vojsko vpadlo na Slovensko a Oravu aj obsadilo. Podobná situácia sa opakovala na Spiši a Poliaci sa dostali až do Starej Ľubovne, Hniezdneho, Podolínca, Kežmarku a na Orave do Oravskej Polhory, kde došlo k streľbe na dedinčanov. K prestrelke medzi poľskými a československými vojakmi došlo aj vo Vysokých Tatrách vo Vyšných Hágoch. Ozbrojený konflikt sa nakoniec ukončil podpísaním prímeria 24. decembra v Poprade. Do konfliktu vstúpili mocnosti Dohody, ktoré určili demarkačnú líniu Slovenska. Slovensko vtedy stratilo 25 obcí asi s 25-tisíc slovenskými obyvateľmi. Na obsadených územiach sa okamžite v školách začalo učiť po poľsky, po poľsky sa kázali omše, dokonca sa pálili slovenské knihy…
V poslednej dobe sa v médiách neustále špekuluje o možnom vzniku akéhosi nového útvaru vo forme Poľsko – ukrajinskej konfederácie alebo únie. Čo by takáto „konfederácia” znamenala pre Európu a mohla by Slovensko akokoľvek ohroziť?
Podľa bývalého poslanca nemeckého parlamentu Podolaya by bola Poľsko-ukrajinská konfederácia vážnou provokáciou pre Rusko a nočnou morou pre Nemecko. Za myšlienkou konfederácie stojí zodpovedanie otázky – ako zabezpečiť bezpečnosť Ukrajiny, ak by bol po vojne odmietnutý vstup Ukrajiny do NATO.
Podolay uvádza, že ak by sa Ukrajina a Poľsko skutočne zjednotili, mohla by existovať mini verzia „Rzeczpospolita”, ako sa to stalo v rokoch 1569 až 1795. Poľské kráľovstvo a Litovské veľkovojvodstvo vtedy tvorili tzv. územia dnešného Poľska, Ukrajiny, Bieloruska a Litvy. Podolay vo svojom blogu citoval Alexandra Nosovitscha, šéfredaktora Rubaltic.ru: „Ak Ukrajina zostane v hraniciach západných teritórií, pokojne by sa mohla začleniť do poľského štátu. Je však dôležité varovať: stane sa to len vtedy, ak USA budú považovať takýto konečný výsledok za obzvlášť prospešný. V zásade Washington bude spokojný s akoukoľvek integráciou „krajiny bez pána” do západného bloku.”
Slovenský historik, publicista, politický a mediálny analytik Eduard Chmelár na problematiku možného zjednotenia Poľska a Ukrajiny a jej možných dôsledkov pre Slovensko upozornil na sociálnej sieti, kde okrem iného napísal:
„Práve túto sobotu som v Zuberci pred takmer 200-členným publikom prednášal o dôležitosti prehlbovania stredoeurópskej spolupráce na báze krajín bývalej habsburskej monarchie (Slovensko, Česko, Maďarsko, Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Rumunsko, perspektívne aj Srbsko a Čierna Hora). Varoval som pritom pred Poľskom, ktoré sa Visegrádska štvorka usilovala udržať v strednej Európe, no jeho geopolitický vektor bol historicky vždy zameraný skôr na Pobaltie a jeho pôsobenie stredoeurópsku spoluprácu skôr deštruovalo. Poľsko je svojimi zámermi a ašpiráciami trójskym koňom USA, ktorý ničí možnosť európskej jednoty. Navyše (a to som zdôraznil osobitne) – za najväčšiu bezpečnostnú hrozbu súčasnosti pre Slovensko nepovažujem ruského strašiaka, ale možnosť zjednotenia Poľska a Ukrajiny, o ktorom sa nevedú už iba intelektuálne debaty, ale diskutuje sa o ňom v najvyšších politických kruhoch. Vznik takéhoto štátu, ktorý by bol nacionalistický, agresívny, zmilitarizovaný a autoritársky a ktorý by ašpiroval na postavenie hegemóna v tejto časti Európy (počtom obyvateľov by sa vyrovnal Nemecku a rozlohou územia by prevýšil všetkých) by znamenal priame ohrozenie, nielen záujmov, ale aj existencie Slovenskej republiky,” upozornil na sociálnej sieti Chmelár.
K téme zjednotenia Poľska a Ukrajiny sa najnovšie vyjadril aj bývalý ruský prezident Dmitrij Medvedev. Ten na sociálnej sieti napísal : „Poliaci opäť snívajú o myšlienke oživenia medzištátneho zväzku s Ukrajinou a obnovy nedokončeného impéria – Spoločenstva „od mora k moru”.” Podľa Medvedeva sa Poľsko rozhodlo anektovať Ukrajinu v zmysle: „buď teraz, alebo nikdy” a nový Poľsko-ukrajinský útvar sa hneď môže zapojiť do historického revanšizmu. Začne „právom pamäti” terorizovať svojich susedov nepodloženými tvrdeniami. Zmení sa na besného psa, ktorý pohrýza každého v Európe. Niečo podobné sa deje už dnes.
„Na pozadí neúnavných ambícií Varšavy sa očakávajú aj požiadavky na zabavenie nových území v ich prospech z Nemecka, ako sa to už deje v prípade Českej republiky. Vtedy si európski lídri prídu na svoje. A keď pochopia, čo je čo, obrátia sa na nás s prosbou o pomoc. A oni sami pripravia novú európsku bezpečnostnú zmluvu, aby zadržali nepokojné Poľsko,” uzavrel Medvedev.
0.0°C
.jpg)
