Spomínaná príručka sa tvári ako seriózny odborný vklad do zložitej spoločenskej diskusie (a podobných vychádza u nás viac!). Nesie honosný názov „Deti a mladí ľudia s transrodovou identitou a rodovo rozmanití v edukačnom aj poradenskom procese“ a nájdete ju tu.

Ide o tendenčný dokument, ktorého autori nekriticky prijímajú „transrodovosť“ ako nejaký nový štandard. Dokonca nás, ľudí, ktorí sme ešte „klasickí“ (nechcem písať „normálni“) už tiež označujú nálepkou: cisrodoví ľudia. Teda osoby, u ktorých je „vnímaný rod“ totožný s rodom, aký im bol „pridelený“ pri narodení na základe pohlavia.

„Nová doba!“ zakričal by čašník v kultovom filme s Polívkom. My ale nie sme v krčme. Aj keď to tak niekedy vyzerá…

Prepáčte, ale ja nesúhlasím s tým, aby mi dávali kadejaké módne nálepky – som len obyčajný človek.

Žiaden „cisgender“.

Ľudská bytosť.

Preto sa nemienim podieľať na ich hre a odmietam tento orwelovský newspeak, umelo vykonštruované jazykové konštrukty, ktorými si chcú znovu len podrobiť naše myslenie, a v nadväznosti k tomu aj konanie.

Veď celý ten „trans“ humbuk je len novodobý výmysel – ľudia sa „cítili“ aj obliekali a štylizovali ako opačné pohlavie naprieč dejinami, ale nikdy z toho nebolo potrebné robiť novú normu. Aj v kabaretnej forme fungovali, známej ako travesty show. Tam sa muži prezliekali za ženy s parodickým účelom. Potom sme, pravda, mali aj transvestitov a transsexuálov, teda ľudí seriózne zmätených v otázkach vlastnej sexuality. Ale nikdy neboli kladení na piedestál ako hrdinovia. Prijali, že ich inakosť je diagnóza (pretože nie tak dávno ešte bola), a v súlade s tým sa správali. Slušne, na úrovni. Poznám takých.

Ak väčšina rešpektuje menšinovú inakosť, a menšinová inakosť rešpektuje „tradičnosť“ väčšiny, ostáva spoločnosť zdravá. Potom nedochádza k zbytočným pnutiam a konfliktom, či – nedajbože – tragédiám…

Každý máme svoj osobný, intímny život, a neprezentujeme sa s ním navonok. Robiť okolo seba krik a rozruch nie je znakom tolerancie voči ostatným – je to znak, že chceme pútať pozornosť.

Umelá vykonštruovanosť je však celkovo príznak dobových kultúrnych trendov (či skôr „nekultúrnych“). Vyššie spomínaná „odborná“ príručka pre učiteľov ide ruka v ruke s transagendou po celom svete. Výrazne to pozorujeme na tohoročnej Eurovízii.

Preč sú tie časy, keď išlo o spev a hudbu. Dnes je dôležité politikum. Nový rozmer v umeleckej sfére – máte akýsi „súcitný bonus“ (Nemci majú krásny výraz „Mittleidsbonus“ – používali ho keď niekto v Superstar predstavil svoj dojímavý životný príbeh). Tak, ako predtým vyhrala Eurovíziu Ukrajina, teraz ho vyhrala transagenda. Pardon, Švajčiarsko. Napoleon prehral Waterloo, ABBA s ním vyhrala Eurovíziu, a Eurovízia teraz prehrala na všetkých frontoch.

Hlavne z hľadiska dobrých mravov a vkusu.

Ale dá sa čudovať, že sme už nadobro všetci pomýlení? Veď ani Nemo, protagonista víťaznej piesne „The Code“ nevie, čím vlastne je. Teda, tvrdí, že je nebinárny; ani ona ani on, a preto sa nechá oslovovať oni/ich. (Mám takú víziu, že slovenskí nebinárni šuhaji by si mali zvoliť írečité zámeno „onô“, to by bolo aspoň trochu originálne!)

Nuž, nie raz sme tieto fenomény komentovali trojitou negáciou, prepožičanou od farára Kuffu: Je to proti Bohu, prírode, aj kultúre. Boh nás stvoril ako muža a ženu, Adama a Evu, a nie Adama a Števa. Tu namietne znalec transagendy, že pletieme pohlavie a rod. Dobre, ale Adama by nikdy nenapadlo, že sa nechá oslovovať „tá“. Aj keď možno mal – je to celkom predstaviteľné – dlhé vlasy…

A je to aj proti prírode, lebo čo sme dostali geneticky nadelené, dostali sme preto, aby ľudský rod nevyhynul.

A je to aj proti kultúre, pretože vnášaním prvkov, ktoré vytvárajú v ľudskej (predovšetkým mladej) mysli zmätok, vytvárame zmätok a silné kontroverzie v celej spoločnosti. Rozdiely sa ešte viac prehlbujú, rodiny sú rozhádané, priateľstvá končia…

Ako mi raz starý dobrý kamarát urazene povedal: Rakúsko (tam totiž dotyčný pracuje) je v prijímaní LGBTi oveľa ďalej, než my! My sme tu vo všetkom takí… zaostalí!

Tak moment. Kde je napísané, že verejná promenáda polonahých transaktivistov, sprevádzaných ľuďmi v latexových oblekoch sadomaso otrokov, je pokrok? Opäť sme pri starej dobrej mentálnej kolonizácii. Môj priateľ jednoducho uveril, že preto, že v Rakúsku sú vyššie platy, je automaticky krajina popredu aj po kultúrnej (nechcem pripísať „duchovnej“) stránke.

Lenže medzi týmito dvoma veličinami nejestvuje žiadna paralela! Vy môžete byť ako miliardár a navonok filantrop v súkromí zvrhlé zviera…

Mimochodom, aj toto spevácke „ono“ z Eurovízie, sa v texte prerieklo dvoma veršami proti Bohu.

Najprv sa pozrime na tento: „Kto rozhodne, čo je správne a čo nie?“

Nuž, milé moje Ono, jedine Boh rozhodne. Veď Európa stojí na troch pilieroch: rímske právo, grécka filozofia, a kresťanské hodnoty. A po morálnej stránke je učenie troch abrahamovských monoteizmov v mnohom rovnaké – určite sa zhodujú v tom, že muž je muž, žena žena, a aj keď má chuť obliekať sa ako opačné pohlavie, stále je to muž. Aj keď varí a upratuje a hrá sa s bábikami. Napokon, ja sám som v detstve mal popri vojačikoch aj bábiky. Namiesto futbalu s chalanmi som čítal doma knihy. A dodnes rád umyjem riady.

No a čo má byť?

Žiadna rodová dysfória sa nikde v zakladajúcich prameňoch morálky kresťanov, židov ani moslimov nespomína. Práve naopak – operácie, alebo hormonálna terapia za účelom svojvoľnej zmeny svojho tela sú prísne zakázané ako sebazohavovanie.

Ale nečudujme sa ani tomu Nemovi, že nevie, čo je správne a čo nie. Relativizácia hodnôt je známy prvok postmodernej doby: V umení to vidíme prakticky sústavne, keď sa zo zlosynov stávajú (anti)hrdinovia. Poznáte seriál Tulsa? Hrá v ňom Sylvester Stallone. Hrá starého mafiána, ktorý sa „vrátil do hry“, a plánuje si podmaniť celé mesto. Samozrejme, špinavými metódami. Zároveň je však nesmierne vtipný, dokonca príťažlivý pre miestnu policajnú agentku. Takto sa zo zločincov robia hrdinovia.

Seriál má úspech.

Čo učí svojich divákov?

Rečnícka otázka…

Späť k Eurovízii. Akciu poznačilo pár menších škandálov: vonku protestovali ľudia proti účasti izraelského speváckeho projektu, zatknutá bola celebrita ekoaktivistov, Greta Thunbergová. Holandský spevák dostal vyhadzov, mal sa totiž vyhrážať členom štábu. Len taký fukot!

Najväčším škandálom je však výhra onoho Nema. Stvorenie s mužským genitálom, v ružovej sukni a namaľovanými perami. Lebo teraz sa dostaneme k druhému problematickému veršu jeho piesne:

„Medzi nulami a jednotkami som našiel svoje kráľovstvo (nebeské).“

Nuly a jednotky tu zastupujú binárny kód (odtiaľ názov skladby), teda v našom kontexte fakt, že existujú len muži a ženy. Buď si jedno alebo druhé (samozrejme je nám známa aj existencia intersexuálnych ľudí, tam však ide o genetickú anomáliu, kde často ani počas života nezistia, že patria k malému zlomku populácie). A Nemovi sa to nepáči. Ono to chce väčší výber.

Muž a žena je nám málo, osloboďme sa z týchto škatuliek! Viva la Revolucion!

Takže takto nám Nemo tvrdí, že to, o čo prosíme v modlitbe Otčenáš – príď kráľovstvo tvoje – už prišlo. Vďaka Nemovi. Rozbil „kód“ a našiel blaženosť večnú niekde medzi svojimi…

Nulami a jednotkami, slušne povedané.

A teraz si položme ďalšiu básnickú otázku: čia je toto v skutočnosti agenda?

Pretože propagovať otvorene rúhačské myšlienky v priamom prenose na medzinárodnej pôde, to asi nebude niečo, čo by nám našepkali anjeli…

Ale my, Slováci, toto nemáme v mentalite. Prijímanie týchto trendov časťou našej populácie je dôsledok psychologického kolonializmu. My sme boli vždy národ bohabojný, národ, ktorý mal jasný morálny kompas.

Darilo sa ho dodržiavať do bodky? Isteže nie! Nie sme anjeli, ani svätci. Robíme chyby a páchame hriechy aj zločiny. Ale aspoň sa na verejnosti nepýšime našimi sexuálnymi preferenciami, či odklonmi od toho, čo je bežné a stáročiami overené ako norma.

A nie sme papagáji, aby sme sa nekriticky opakovali, čo nám diktujú mazané hlavy anglosaskej propagandy tamojšieho životného štýlu.

Veľký kultúrny reset, ktorý na Slovensku práve prebieha, bude aj o tom, či sa dokážeme naďalej držať našich konzervatívnych hodnôt (a zveľaďovať ich prirodzenou cestou), alebo či v civilizačnom boji podľahneme morálne poklesnutému, kolektívnemu západu na čele s USA.

Vydávanie pedagogických príručiek o „citlivom“ narábaní s trans-osobami zatiaľ napovedá, že túto hodnotovú vojnu prehrávame…

A na záver ilustračný úryvok zo spomínanej publikácie: Pre lepší pocit niekedy transrodoví i rodovo rozmanití ľudia využívajú rôzne dostupné pomôcky a praktiky, ktorými upravujú svoj vzhľad – binder (slúži na stiahnutie hrudníka, aby neboli viditeľné prsia), packer (vypchávka do nohavíc), ďalej bandážovanie hrudníka; vypchávky podprseniek, tucking (činnosť napomáhajúca ukryť vonkajšie genitálie, napr. penis), gaff – špecifická kompresná spodná bielizeň pomáhajúca skryť vonkajšie genitálie a i.

Prečítajte si tiež

• Výstava európskych hodnôt má nový exponát
• V Európe sa rozbehli protesty za vylúčenie izraelskej speváčky z Eurovízie