Európania si neuvedomujú, že “jedného dňa sa stanú menšinou vo svojich vlastných krajinách”

Kapské Mesto 23. mája 2023 (HSP/rmx.news/Foto:Pixabay)

Ak sa Európania stanú menšinou, “bude už neskoro”, varuje významný juhoafrický spisovateľ Ernst Roets, ktorý pôsobí ako zástupca generálneho riaditeľa organizácie AfriForum, informuje portál REMIX News

Juhoafrický spisovateľ a filmár Ernst Roets v rozhovore pre maďarské médiá povedal, že je prekvapený otvorenosťou Európanov voči masovému prisťahovalectvu. Varuje, že demografické dôsledky budú obrovské, vrátane toho, že Európania sa stanú menšinou vo svojich vlastných krajinách.

“Z Južnej Afriky sme boli prekvapení, keď sme sa pozreli na Európu, na to, aké sú krajiny otvorené a ako niektorí ľudia jednoducho prijímajú prisťahovalcov, pričom si neuvedomujú, že jedného dňa sa stanú menšinou vo vlastnej krajine,” povedal Roets pre maďarské noviny Magyar Nemzet.

“Keď sa to stane, bude už neskoro. Preto som už predtým povedal, že demografia je kľúčová: Rôznorodá kultúra, nádherné divadlá, zábava, univerzity a všetko ostatné je zbytočné, ak demografia klesá. A myslím si, že to platí najmä pre Európanov a Američanov, ktorí si neuvedomujú svoju dôležitosť v tejto demografickej oblasti.”

Roets, ktorý pôsobí aj ako zástupca generálneho riaditeľa organizácie AfriForum, ktorá obhajuje práva Búrov v Juhoafrickej republike, hovorí, že hovorí z vlastnej skúsenosti. Ako člen búrskej komunity v Juhoafrickej republike z prvej ruky pozoroval, ako sa v juhoafrickej spoločnosti čoraz viac zaobchádza s bielymi ľuďmi, pričom násilie narastá spolu s tým, ako bieli strácajú politickú moc a stále viac sa zmenšuje ich postavenie v menšine. Zmena moci sa prejavila v nepriateľskej diskriminácii a v niektorých prípadoch dokonca v otvorenom vraždení, vrátane členov Roetsovej rodiny.

Násilné trestné činy namierené proti búrskemu obyvateľstvu sú v skutočnosti jedným z hlavných faktorov, ktoré motivovali Rötsa k napísaniu knihy o situácii v Juhoafrickej republike, medzinárodného bestselleru “Zabite Búra: spoluúčasť vlády na brutálnych vraždách na farmách v Južnej Afrike”, ktorá bola nedávno preložená do maďarčiny.

Keď som písal svoju knihu, začal som týmito správami, aby som zdôraznil, o aký veľký problém ide. Okrem toho je súčasťou mojej práce pomáhať obetiam. Poznám veľa obetí. S mnohými z nich som sa stretol po útokoch, ale aby sme pochopili závažnosť problému, musím hovoriť aj o tých, ktorých som poznal predtým, ako sa stali obeťami brutálnych útokov. Môžem vymenovať pomerne veľa ľudí, ktorí boli zabití na svojich farmách, spolu s rodinnými príslušníkmi a priateľmi, ktorí sa stali preživšími. Na strednej škole som mal priateľa, ktorý v noci odišiel z domu a zrazu ho niekto strelil do hlavy, keď telefonoval. Bratranca môjho otca brutálne zavraždili; začali ho mlátiť kameňmi a potom mu vidlami prerazili lebku.

Obeťami jednej z najbrutálnejších vrážd na farme boli rodičia jednej ženy, ktorú som poznal. Uviazali im okolo krku povrazy a vláčili ich hore-dole po dome. Otca tejto ženy zavraždili tak, že mu do krku strčili sprchovú hlavicu a do žalúdka mu vystrelili horúcu vodu, čím mu spôsobili vážne vnútorné popáleniny. Nakoniec ho zastrelili brokovnicou.

A to je len niekoľko prípadov z mnohých. Niektorých upálili na smrť fakľami, niektorých priviazali k zadnej časti auta a ťahali ich, kým nezomreli, iným pritlačili mačety na hrdlo, ďalších rozštvrtili. Je hrozné, akí sú vrahovia kreatívni.

Roets venoval svoju knihu pamiatke Wilmien Potgieterovej, ktorá mala len dva roky, keď ju a celú jej rodinu zavraždili. Dievčatko sa s rodinou vrátilo domov, keď otca napadli, 151-krát ho bodli vidlami, nožom a mačetou a potom ho nechali zomrieť v záhrade s vidlami zabodnutými do krku. Vražda sa odohrala pred očami manželky a dcéry, pričom dievčatko bolo zastrelené pred vlastnou matkou, potom matku vyvliekli z domu, prinútili ju kľaknúť si a tiež zastrelili.

“Je to také hrozné, že na to nechcete ani pomyslieť, ale existuje aj viac príbehov, ktoré sa týkajú detí,” povedal Roets.

Bieli sú v Južnej Afrike čoraz sebestačnejší

Roets opisuje rôzne problémy, ktorým menšinová búrska komunita v Juhoafrickej republike čelí, vrátane intenzívnej miery diskriminácie, ktorá sa podľa neho rodí zo závisti. Napriek tejto diskriminácii má biela komunita v mnohých prípadoch oveľa lepšie výsledky.

“Podľa môjho názoru naša vláda nie je skutočne efektívna a nekompetentná, ale naša komunita je pomerne úspešná, a práve z toho pramení konflikt, t. j. zo závisti. Zároveň je súčasťou problému aj to, že sa nás vláda snaží využiť ako obetných baránkov a obviňuje nás z problémov krajiny,” povedal.

Juhoafričan hovorí, že jednou zo základných oblastí konfliktu sú rozdielne výsledky černošskej komunity a Búrov.

“Pozrime sa na štatistiky. V Maďarsku pripadá 0,8 vraždy na 100 000 ľudí ročne, celosvetový priemer je, myslím, približne šesť. Väčšina kriminológov však tvrdí, že najhoršia situácia je v Južnej Afrike, preto sa táto krajina nazýva hlavným mestom vrážd. V krajine sa ročne spácha viac ako 20 000 vrážd.

Podľa niektorých analytikov je potom najhorší juhoafrický vzdelávací systém, približne 80 percent škôl v krajine je nefunkčných. Na druhej strane má naša spoločnosť veľmi dobré školy, univerzity a súkromné vysoké školy, ktoré sú na úrovni európskych inštitúcií. Ďalším problémom je nezamestnanosť, ktorá závisí od toho, ako ju meriate, ale pohybuje sa okolo 40 percent, ale v našej komunite je to len okolo 8 percent. V uvedených oblastiach sú zreteľné rozdiely: Kým vo zvyšku krajiny sa opakujú neúspechy, my zaznamenávame úspechy jeden za druhým.

Desaťročia po skončení vlády bielych v Juhoafrickej republike je krajina v rozklade, s rozsiahlymi krádežami a korupciou na všetkých úrovniach štátnej správy, spolu s rozpadom verejných služieb vrátane tých najzákladnejších, ako je elektrina a odvoz odpadu.

“Jedným z najväčších problémov je elektrina, v ktorej má vláda monopol, takže elektrinu môže dodávať len vláda, ale v praxi sa to nedeje. Niekoľko hodín denne nie je elektrina. Existuje telefonická aplikácia, prostredníctvom ktorej môžeme sledovať, kedy bude výpadok elektriny, napríklad zajtra medzi druhou a piatou hodinou popoludní,” povedal Roets.

Uviedol, že búrske komunity si inštalujú vlastné solárne panely na výrobu vlastnej elektriny a prijímajú ďalšie opatrenia na zvýšenie nezávislosti vrátane zriadenia úplne samostatne fungujúcich inštitúcií.

Povedal, že celková situácia Búrov je “veľmi dobrá a zároveň veľmi zlá”.

“Je veľmi zlá, pretože juhoafrický systém je na pokraji kolapsu a nič nenasvedčuje tomu, že sa krajina z tejto krízy dostane. A počet protestov proti stavu verejného dlhu, korupcie, kriminality a vzdelávania rastie. Všetky ukazovatele naznačujú, že krajina sa uberá zlým smerom. V rámci našej komunity sme vybudovali inštitúcie, čím sme ochránili aj sami seba. Ak štát zlyhá, musíme prežiť. Máme vlastné školy, univerzity, kultúrne organizácie a hospodárske organizácie. Máme viac ako 20 komunitných inštitúcií, ktoré síce nemôžu vyriešiť všetky problémy, ale pomáhajú nám prežiť.

Kto sú Búri?

Mnohí stále nevedia, čo je to vlastne komunita Búrov, pričom Roets hovorí, že sú známi aj ako Afrikánci, čo je kultúrna komunita pochádzajúca najmä z Južnej Afriky, ale jej korene siahajú k holandskému, nemeckému a francúzskemu obyvateľstvu, ktoré sa usadilo v Južnej Afrike.

“My sa však považujeme za Afričanov aj vďaka našej identite. Takže už nie sme Holanďania, Nemci ani Francúzi, sme samostatný národ s úzkymi väzbami na Afriku a Západ. V Južnej Afrike bola v 90. rokoch 20. storočia ustanovená nová vláda a v tom čase sa rozšírila ideológia, že sa všetci môžeme vzdať vlastnej kultúrnej identity a stať sa tak rovnakými. Tento proces platil nielen pre nás, ale aj pre iné komunity, ale nefungoval.”

Roets hovorí, že je celkovo optimista a verí, že situácia Búrov sa zlepší, ale hovorí, že musí byť aj realista. Povedal, že hoci je situácia zlá a čoraz viac Búrov opúšťa krajinu, zostali odolní.

“Naša kultúra je silná, náš zmysel pre identitu je silný. Chceme prežiť. Je nás veľa, asi 2,7 milióna,” povedal. “Podobne ako Maďari žijeme rozptýlene, ale na ešte väčšom území ako Maďari, a všade sme menšinou.”

Povedal, že Búri musia začať žiť bližšie k sebe, až kým nebudú v určitej oblasti Južnej Afriky väčšinou. Povedal, že zatiaľ sa zástupcovia búrskej komunity v Juhoafrickej republike snažia zvýšiť povedomie o situácii, v ktorej sa nachádzajú, najmä u medzinárodného publika:

“Vieme, že ľudia budú chudobnejší, vieme, že budú čoraz viac nahnevaní na juhoafrickú vládu, a vieme, že nás budú obviňovať z ďalších neúspechov, pretože vláda bude čoraz neschopnejšia. Korupcia a kriminalita budú rásť a situácia v krajine sa bude ešte viac zhoršovať. Na druhej strane, naše inštitúcie sú čoraz silnejšie, zatiaľ čo ja vidím, že vzniká politické vákuum. Ľudia opúšťajú vládnucu stranu, ale nechcú stáť ani za opozíciou. V istom zmysle je to prehnané, ale podľa niektorých názorov vstupujeme do postštátnej spoločnosti: štát sa rúca, ale neexistuje alternatívne riešenie, ktoré by ho nahradilo. Neviem, či sa to stane, ale myslím si, že by sa to mohlo stať.”

Hoci sa Roetsove varovania môžu zdať niektorým alarmujúce, demografická transformácia v Európe prebieha a prebieha už desaťročia. V súčasnosti má každý piaty francúzsky novorodenec moslimské meno, v krajinách ako Nórsko a Veľká Británia sa v nasledujúcich desaťročiach predpokladá menšinové pôvodné obyvateľstvo a mnohé európske mestá už tento bod zlomu v posledných rokoch prekročili.