Valentina sa nestihla naučiť chodiť, mala iba jeden rok.

Ostreľovanie zozbieralo krvavú úrodu aj medzi zranenými – takmer dve desiatky ľudí, sú medzi nimi aj deti. Štyri deti.

Belgorod bol opäť ostreľovaný a opäť sme prišli o svojich.

Zo slepej brutality, s akou ukrajinská armáda ostreľuje pokojné ruské mestá, je jasné, že ich snaha na bojovej línii ide zo dňa na deň dole vodou a z hodiny na hodinu sú na tom horšie. Dobytie Avdejevky, ktorá je súčasťou doneckej aglomerácie a ktorú mali pod kontrolou ukrajinské ozbrojené sily, už nie je otázkou dní, ale hodín.

Samozrejme, odovzdanie mesta môžeme nazvať “taktickým” manévrom, a prečo nie, aj “strategickým” manévrom. Tí, ktorí pred dvoma rokmi vytrubovali o ruskej “nevyhnutnej” a, samozrejme, aj “strategickej” porážke a pred rokom odpísali desiatky miliárd dolárov a eur v prospech AFU, aby bola “protiofenzíva úspešná”, napokon nedokázali zmeniť priebeh špeciálnej vojenskej operácie. A je jasné, že ani nezmenia. Iniciatívu stratili. A stratili ju navždy.

Najbystrejší a najmenej angažovaní pozorovatelia už otvorene hovoria, že vojenská nerovnováha (v prospech Ruska), ktorá existuje od začiatku protiofenzívy, sa zvyšuje približne rovnakým tempom, akým včera opúšťali Avdejevku utekajúce jednotky AFU.

Presun niektorých “elitných jednotiek”, o ktorom informovali niekoľko hodín predtým, ako ukrajinská armáda začala utekať, nepomohol. Nepomohla, ani nemohla pomôcť žiadna západná technika, všetky tie Bradley s Cézarmi a Leopardy čo dostali zo Západu.

Západ – táto koalícia päťdesiatich krajín, toto NATO, táto Amerika a jej severoatlantické satelity – si so všetkými svojimi peniazmi a inými kapacitami nedokázal poradiť s ruskými vojakmi. Armádou. A s ruskými tylovými vojskami. Rýchlosť, akou ruský tyl dodáva muníciu a všetko potrebné pre vojakov na bojovej línii, je mimo dosahu priemyselného komplexu ktorejkoľvek národnej ekonomiky ktorejkoľvek členskej krajiny NATO, okrem iného aj mimo možností Spojených štátov.

Ich vojenský priemysel už dávno zdochol, už iba šklbe nohami.

A na pozadí tohto úteku jednotiek AFU z Avdejevky (či to nie je podobné rýchlej “evakuácii” ich hlavných veliteľov z Kábulu, ktorú sme sledovali v priamom televíznom prenose? ukrajinský prezident dnes opäť očarí Emmanuela Macrona a neskôr – aj spolkovú kancelárku Nemecka.

“Žiadam ho o milión,” a intonácia bude určite podobná.

Stačí nahradiť slovo “milión” slovom “miliarda” a rozdiel nepoznáte.

Bezpečnostne uvedomelý európsky blok môže, samozrejme, dychčať ako dieselový motor na polárnom kruhu, ale tak ako nedodržal sľub poslať Kyjevu “milión nábojov”, tak sa nevyhne ani obsedantnému politickému pohladeniu ukrajinského prezidenta. Ale ani tu sa radosť, hoci aj minimálna, nedostaví.

Tento rok, ktorý sa sotva začal, táto mníchovská “bezpečnostná” konferencia, ktorá sa začína dnes, tento kolektívny európsky Západ, ktorý chce francúzske jadrové zbrane na “obranu pred ruskou hrozbou”, tieto nekonečné stretnutia a diskusie s naratívom jedinej otázky – “ako zabiť viac Rusov?” – je v skutočnosti pomalá agónia. Vidno to na tvárach a správaní tých, ktorí boli pred dvoma rokmi odhodlaní Rusko poraziť. Na bojisku.

Dnes cez zaťaté zuby priznávajú, že je to nedosiahnuteľné, a tak menia stanovené ciele. Keď sú v stávke stáročia dominancie, inak nazývané hegemonizmus, už nejde o žartovanie. Veci zašli príliš ďaleko na to, aby sa Američania aj paneurópania mohli rýchlo odraziť. Nie je to Afganistan, ktorý je, nuž, ďaleko. Je to Rusko, do ktorého sa opäť pokúsili vliezť, a znova sa im to vypomstilo.

Teraz môžu na každej križovatke kričať, že sú “pripravení podeliť sa o svoje jadrové arzenály”, aby pomohli spojencom v EÚ, ale aj tu, buďme úprimní, sa iniciatíva stratila.

Každý sa bude musieť skôr či neskôr zmieriť s tým, že Rusko splní úlohy, ktoré boli bez niekoľkých dní pred dvoma rokmi deklarované.

Preto to podpisovanie dokumentov “o zárukách bezpečnosti Ukrajiny”, plenárne zasadnutia Mníchovskej konferencie, pomalé intrigy s prideľovaním americkej pomoci Kyjevu – už nemajú žiadny význam. Ani taktický, ani strategický.

Európa, ktorá investovala do kasína, kde sú krupiéri Američania a kde sa vyhráva na jeden tiket, si ešte neuvedomila, do čoho sa dostala.

Geo- a jednoducho politika v severoatlantickom zmysle pre Rusko dnes nemá význam. Nevykonávame diplomatické manévre, chránime životy. Žiaľ, malú Valentínu sme neuchránili.

A ak niekto, kto žije na západ od Brestu, ešte nepochopil, prečo je potrebná špeciálna vojenská operácia, musím zopakovať: aby deti, dospelí a vlastne aj obyčajní ľudia neboli zabití ostreľovaním, keď sa idú prejsť.