“EÚ zasieva semeno vlastnej skazy,” hovorí poľský europoslanec o postoji inštitúcií EÚ k Poľsku a Maďarsku

Bratislava 9. októbra 2022 (HSP/Foto:Facebook/Prof. Ryszard Legutko, TASR/AP-Michal Dyjuk, TASR/AP-Zoltan Mathe/MTI via AP)

Poľský europoslanec a spolupredseda Skupiny európskych konzervatívcov a reformistov Ryszard Legutko (PiS) v exkluzívnom rozhovore pre Remix News vysvetľuje, prečo by Poľsko nemalo čoskoro očakávať peniaze z plánu obnovy NextGenerationEU a prečo by malo prestať robiť ústupky Európskej komisii

Viac ako rok a pol po tom, čo EÚ prijala plán obnovy NextGenerationEU po skončení krízy COVID, zo všetkých členských štátov EÚ len Poľsku a Maďarsku Európska komisia stále neposlala ani cent. Poľsko však začiatkom júna podpísalo s Európskou komisiou dohodu v tomto zmysle. Potom sme sa dozvedeli, že prostriedky sa pravdepodobne začnú prevádzať v septembri, ale teraz, keď európski komisári vrátane predsedníčky Komisie Ursuly von der Leyenovej v médiách vzniesli nové požiadavky Varšavy, poľská vláda priznala, že by to mohlo byť prinajlepšom začiatkom budúceho roka. Kedy podľa vás môžu Poliaci počítať s týmito 35 miliardami eur, ktoré by mali byť Poľsku pridelené v rámci NextGenerationEU?

Zdá sa mi, že nie v najbližšej dobe. Európska komisia urobí všetko pre to, aby vyplatenie týchto prostriedkov oddialila, ak ich nakoniec nezablokuje. Je jasné, že Komisia hrá špinavú hru a že jej cieľom je skôr skomplikovať poľskej vláde život a najradšej by ju nahradila inou vládou. Voľby sú toho možnou, nie vzdialenou perspektívou.

Je až príliš zjavné, že Európska komisia hrá veľmi neférovú hru, pretože neustále kladie požiadavky, na ktoré ani nemá právo. Všetok ten rozruch okolo takzvaného právneho štátu a všetkého ostatného je hrubým porušením zmlúv EÚ. Keď poľská vláda súhlasí s rôznymi vecami, vznáša nové požiadavky, ktoré sú úplne absurdné a v žiadnom prípade neprijateľné.

Európska komisia teraz napríklad požaduje, aby sudcovia v Poľsku mohli spochybňovať postavenie iných sudcov. To by otvorilo dvere k paralyzovaniu poľského súdneho systému a výsledkom by bol chaos. Takýto neporiadok by zasa viedol k sociálnym nepokojom a nárastu odporu voči vláde, v dôsledku čoho by vládnuca strana mohla prehrať voľby. Toto je jasná stratégia Európskej komisie.

Podľa môjho názoru tu európski komisári, a najmä predseda Komisie, hrajú v prospech svojich vlastných záujmov. Pani Ursula von der Leyenová pravdepodobne túži po druhom funkčnom období, a ak by hrala s poľskou vládou fér, jej šance na druhé funkčné obdobie by veľmi dramaticky klesli. Na druhej strane, ak bude hrať s poľskou vládou hrubo, zadrží jej peniaze a možno dokonca povedie k jej zvrhnutiu, jej šance na druhé funkčné obdobie budú veľmi dobré.

Myslím si, že aj o to tu ide. A týka sa to aj niektorých ďalších komisárov. Pani Jourová napokon nebude mať šancu stať sa opäť komisárkou. Ale ak sa bude dostatočne tvrdo hrať s poľskou vládou, vyslúži si miesto a možno získa útulné miesto v Komisii alebo v inej inštitúcii EÚ.

Takže chápem, že podľa vás splnenie aj tých veľmi ďalekosiahlych 116 míľnikov, ktoré sú uvedené v júnovej dohode ako podmienky, ktoré treba splniť, aby Poľsko získalo fondy NextGenerationEU, vôbec nepomôže, pretože to Európska komisia nechce.

O to v skutočnosti nejde. Nejde o to, aby Poľsku pomohla, ale aby mu prekážala. Je veľmi dobre vidieť, ako pracuje Komisia, ako pracujú komisári, ako pracuje Parlament, a dokonca aj ako pracuje ESD (Európsky súdny dvor). Konajú tak, aby posilnili svoje vlastné kompetencie, a posilnenie vlastných kompetencií sa najlepšie robí proti konzervatívnym vládam z východnej Európy, pretože potom získate podporu hlavného prúdu, podporu inštitúcií, hlavných politických strán, a západné vlády do toho nijako zvlášť nezasahujú, pretože prečo by mali? Niekde tam vo východnej Európe sú niektorí konzervatívci prenasledovaní, takže si myslia, že je to dobrá vec.

Ide tu o brutálne politické hry, nie o nejaké európske hodnoty, právny štát a zotavenie sa z postkovidskej krízy. Ide jednak o posilnenie a rozšírenie kompetencií Bruselu a jednak o zvrhnutie alebo aspoň marginalizáciu pravicových vlád vo východnej Európe.

Znamená to, že prípady Poľska a Maďarska, ktoré sa riešia prostredníctvom finančného vydierania, ktoré sa môže uskutočniť len voči krajinám, ktoré sú čistými príjemcami z rozpočtu EÚ, majú za cieľ rozšíriť kompetencie Bruselu na úkor všetkých členských štátov EÚ?

Áno aj nie, pretože tieto kompetencie sú relatívne. Európska komisia predsa nevystúpi rázne proti veľkým hráčom západnej Európy, proti Francúzsku alebo proti Spolkovej republike Nemecko, pretože za túto moc, ktorú má Komisia a ďalšie inštitúcie, vďačí práve týmto krajinám. Nemecko a Francúzsko vykonávajú svoje politiky prostredníctvom európskych inštitúcií. Teraz chce napríklad Komisia pomôcť Nemecku s plynom, zatiaľ čo v prípade tých niekoľkých miliónov ukrajinských utečencov vôbec nechcela pomôcť Poľsku.

V Európskej únii existujú akési dve mocenské štruktúry. Jedna je zakotvená v zmluvách a druhá je skutočná. V zmluvách môžete desaťkrát napísať, že všetky členské štáty sú si rovné, ale všetci vieme, že to tak nie je. Nedá sa povedať, že Rumunsko na jednej strane a Nemecko na strane druhej sú rovnocenné krajiny. Nemôžete posilniť Rumunsko nad rámec toho, čím je politicky, ustanovením zmluvy, a nemôžete oslabiť Nemecko alebo Francúzsko ustanovením zmluvy, čím ich pripravíte o to, čo majú, čo je politická realita, hospodárska realita atď.

Preto sa v Európskej únii neustále odohráva táto nečistá hra a postoj k zmluvám je, povedal by som, dosť ľahkovážny. Existuje slabšia časť EÚ a vo vzťahu k tejto slabšej časti môžu európske inštitúcie posilniť svoje právomoci a vyblázniť sa, ukázať plnú silu; môžu zasahovať, môžu prikazovať, môžu sa vyhrážať, môžu vydierať. Ale nebudú to robiť voči Nemecku, Francúzsku alebo Holandsku. To by bolo hlúpe.

Na konci roka 2020 bol moment, keď ešte bolo možné vetovať viacročný rozpočet, a zdalo sa, že to bol jediný moment, keď Poľsko a Maďarsko mohli presadiť svoj názor na 27 členských štátov EÚ a brániť svoju suverenitu. Túto príležitosť však nevyužili, čo vedie k dvom otázkam. Po prvé, bola podľa vás chyba zo strany premiérov Morawieckého a Orbána, že od tohto veta ustúpili? A po druhé, keďže táto príležitosť bola premárnená, čo sa dá urobiť teraz?

Myslím si, že to bola chyba. Premiér Morawiecki aj premiér Orbán mali pocit, že závery Rady situáciu nejakým spôsobom upokojia. To sa však nestalo. Ani jeden z nich nedocenil odhodlanie európskych inštitúcií a strán bojovať proti poľskej a maďarskej vláde.

Iná vec je, aký by bol dôsledok tohto veta. Poznajúc Európsku úniu, ako ju poznám, pravdepodobne by došlo k pokusu toto veto obísť, pretože, ako som už povedal, postoj k zmluvám je tam veľmi ľahkovážny. Pravdepodobne by prišli s nejakým trikom, ktorý by Súdny dvor potvrdil. V každom prípade nemá zmysel plakať nad rozliatym mliekom.

Je však oveľa ťažšie odpovedať na druhú otázku. Čo sa dá robiť teraz? Neviem, neviem na to odpovedať. Existujú vyhlásenia poľskej vlády, že Poľsku stačí, “non possumus”, a že odteraz budeme konať, ako sa vyjadril jeden politik, podľa zásady “zub za zub”. Čo presne to môže znamenať, neviem, ale dúfam, že poľská vláda sa teraz zbavila akýchkoľvek ilúzií. Ja sám čakám na činy.

Niektorí členovia vládnuceho tábora vyzývajú Poľsko, aby vystúpilo z plánu NextGenerationEU a vypovedalo poľské záruky za spoločný dlh v časti, ktorá sa rozdeľuje členským štátom ako pôžičky. Veci sa však komplikujú v súvislosti so zvýšenými príspevkami do rozpočtu EÚ pre všetky členské štáty na pokrytie dotačnej časti plánu obnovy NextGenerationEU a s tým, či si Poľsko môže príslušné sumy odpočítať od vlastných príspevkov. Myslíte si, že by bolo vôbec možné, aby Poľsko z tohto programu vystúpilo?

Zdá sa, že to nie je také jednoduché. Nie som právnik, ale čítal som analýzy, podľa ktorých by to nebol jednoduchý proces. Samozrejme, bolo by to najlepšie riešenie, ale nezabúdajte, že Európska komisia a ďalšie európske inštitúcie nás chcú vo všeobecnosti pripraviť o peniaze. Nejde len o plán obnovy, ale aj o rozpočet EÚ. Situácia by sa mohla poriadne vyhrotiť.

Minulý týždeň ste v rozhovore pre denník Gazeta Polska Codziennie povedali, že nie je reálne uvažovať o Polexite kvôli nedostatočnému politickému súhlasu poľskej verejnosti, ale že skôr či neskôr Európska únia sama imploduje alebo sa rozpadne. Myslíte si, že je to vopred dané kvôli neustálym bojom, ktoré vyvolávajú inštitúcie EÚ snažiace sa rozšíriť svoje právomoci a vnútiť členským štátom určité ideológie? Musí to viesť ku koncu Európskej únie?

Európska únia skutočne zasieva semená svojej vlastnej záhuby. Počet ľudí, ktorí sú kritickí alebo dokonca nepriateľskí voči Európskej únii, je značný, dokonca väčší na Západe ako vo východnej Európe. Ale aj na východe ich počet rastie. Verím, že neporiadok a arogancia budú mať svoj účinok.

Zatiaľ máme v strednej a východnej Európe len dve krajiny, ktoré sa nechcú podriadiť, a je jasné, že ide o to, aby sa tento odpor utlmil, aby sa ich neposlušnosť nerozšírila.

Takáto neposlušnosť je však prítomná aj v krajinách západnej Európy, kde existujú pravicové strany, ktoré sú veľmi kritické voči Európskej únii. Ak tieto strany získajú vplyv alebo moc, konflikt sa vyostrí a bude vážnejší. Voľby vo Francúzsku ukázali, že pomerne veľká časť Francúzov volí kandidátov, ktorých postoj k Únii je prinajmenšom neveľmi nadšený. Dokonca aj taký “pán Európa” ako Michel Barnier povedal, že Francúzsko by malo získať späť svoju právnu suverenitu od ESD.

Pravdou je, že Európa ako celok nevyzerá celkom ako Európsky parlament, kde kričiaca nadšená väčšina neustále kričí “viac Európy, viac Európy”.