Ešte k oslavám SNP

Bratislava 3. septembra 2024 (HSP/Foto:TASR-Ján Krošlák)

Dozneli slávnostné prejavy, dozneli vojenské povely, doznel dupot vojenských bagandží i hukot predvádzanej vojenskej techniky. Oslavy 80. výročia Slovenského národného povstania skončili, prišiel čas na sprítomnenie dejov a súvislostí, ktoré povstanie zaradí do toku slovenských dejín bez pátosu a boľševických pohľadov okorenených „čechoslovakistickými” vsuvkami, ktoré priam štrngali ako čaše šampanského na následných banketoch v komentároch či už dvorných historikov alebo angažovaných novinárov, píše vo svojom komentári Anton Hrnko. Jeho článok vám prinášame v plnom znení 

Slovenské národné povstanie však nespadlo ako deus ex machina do stredu Slovenska, aby odtiaľ Urbi et Orbi vyhlásilo svoje politické ciele a začalo za ne ozbrojený zápas. Bolo súčasťou toku slovenských dejín, v ktorých jedna udalosť nadväzovala na druhú. Bez toho, že by sa neudiala jedna udalosť, nenastala by ani tá druhá. Áno, príčiny a súvislosti nemožno vytrhávať z toku dejín a treba ich aj správne zoraďovať. Teda poďme sa pozrieť na to, aké udalosti sa museli odohrať, aby nakoniec mohol dať pplk. Ján Golian rozkaz Začnite s vysťahovaním; aby mohla Slovenská národná rada 1. septembra hodiť tzv. vyhlásenie Ústredného národného revolučného výboru do koša a vydať svoju Deklaráciu, ktorá stanovila politické ciele ozbrojeného zápasu slovenských povstalcov. A nakoniec sa pozrime aj na to, ako ponižujú títo dvorní historici a angažovaní novinári boj slovenských povstalcov, ako degradujú ich osobnú i kolektívnu odvahu.

Tak predovšetkým, základným predpokladom toho, aby mohlo Slovenské národné povstanie vôbec vypuknúť a úspešne bojovať proti nacistickým okupantom, bola existencia prvej Slovenskej republiky. Bez toho preklínaného 14. marca 1939 by žiaden skutočný odboj na Slovensku, ktorý by vyvrcholil ozbrojeným povstaním, nemohol existovať. Na rozdelenom a okupovanom území Slovenska by síce mohol existovať protihorthyovský, protibeckovský (teda protipoľský) a protinacistický odboj, ale ten by bol ľahko umlčateľný a neschopný pripraviť akékoľvek väčšie bojové akcie. Odmysliac skutočnosť, ako devastujúco by na slovenské národné vedomie malo rozbitie a rozvrátenie územnej celistvosti Slovenska.

Vyhlásenie 14. marca 1939 samo osebe ešte nevytvorilo predpoklady na to, aby mohol potenciálny slovenský odboj vyústiť do celonárodného povstania. Na to bolo treba vytvoriť aj materiálne predpoklady. Je všeobecne, aspoň medzi historikmi známe, že A. Hitler chcel ponechať Slovensku len symbolickú, ceremoniálnu armádu v počte cca 25 000 mužov s ľahkou výzbrojou. Ostatná výzbroj mala byť odovzdaná nemeckému wehrmachtu. Nebyť odhodlaného a neústupčivého zápasu ministra zahraničných vecí F. Ďurčanského a ministra obrany F. Čatloša s nemeckými vyjednávačmi Nemcami ponúkaná forma slovenských ozbrojených síl v podobe protektorátneho vojska, ktoré ani v slávnom Pražskom májovom povstaní nebolo schopné viesť účinný boj už s porazenými jednotkami nemeckej brannej moci, by aj v prípade povstania nebola schopná dni, nieto celé dva mesiace odporovať nacistickým vojskám a ukrajinským jednotkám SS. Áno, Ferdinand Ďurčanský a Ferdinand Čatloš s podporou vtedajšieho predsedu vlády J. Tisa uchránili bojovú hodnotu slovenskej armády a dostatok výstroja a výzbroje, ktorá potom mohla byť použitá v SNP.

Niekto môže namietať, že existencia bojaschopnej slovenskej armády bola zaplatená účasťou Slovenskej republiky na vojnových ťaženiach proti Poľsku a ZSSR. Ale úprimne, po tom, čo nám urobilo Poľsko v čase Mníchovskej krízy a tým, že ráno 2. novembra 1938, keď si išla slovenská delegácia do Viedne vypočuť arbitrážne rozhodnutie o južných hraniciach, vznieslo aj Poľsko územné nároky proti Slovensku, nebolo to tak trochu aj logické? Účasť slovenskej armády na vojne proti ZSSR mala tiež svoj pozitívny vplyv na priebeh povstania. Jednak väčšina povstaleckých veliteľov nazbierala svoje bojové skúsenosti práve na východnom fronte a jednak slovenskí vojaci sa práve tam mohli presvedčiť o skutočnej povahe nacistickej politiky. Netreba zabúdať aj na to, že najhodnotnejšia vojenská jednotka SNP bola 2. paradesantná brigáda, zostavená zo slovenských vojakov prebehnuvších v novembri 1943 pri Melitopole na sovietsku stranu.

Povstanie mohlo vypuknúť aj preto, že slovenské štátne orgány zväčša prehliadali odbojovú činnosť. Voči odbojárom postupovali veľmi umiernene. Priemerný trest pre internovaného alebo uväzneného či už v Ilave alebo v štátnom väzení bol dva týždne. A nakoniec by niekto mohol zistiť, či existoval v Európe ešte jeden štát, kde sa čelný predstaviteľ odboja (L. Novomeský) pravidelne stretával s ministrom vnútra (A. Mach) a debatoval s ním o politických otázkach a o ďalšom postupe. Rovnako mnohí pamätníci tvrdia a ja som v archíve narazil na materiály, ktoré to nepriamo potvrdzovali, že aj prezident J. Tiso bol informovaný o pripravovanom podujatí a odporúčal nezasahovať proti aktérom.

Slovenské národné povstanie vypuklo ako reakcia na okupáciu územia slovenského štátu nacistickými vojskami. Je podružné niekoho dnes viniť z toho, že vypuklo predčasne. Treba však poznať aj iné informácie, nielen tie, ktoré sprostredkúvajú dvorní historici. Takmer nikto nehovorí o tom, že L. Novomeský zostal až do 17. septembra 1944 v Bratislave so snahou o koordináciu s tamojšou vládou. Až keď mu A. Mach odkázal, že Nemci idú po ňom, opustil Bratislavu a odišiel do Banskej Bystrice. V povojnovej výpovedí pred Národným súdom, ktorá je v národnom archíve poznamenal, že by „v Bystrici privítali aj Tisa, keby prišiel. Nevedeli síce, čo by s ním robili, ale privítali by ho”.

Myslím si, že 80. výročie SNP by mohlo byť začiatkom nášho seriózneho prístupu k vlastným dejinám. Pozerať sa na v súvislostiach, a nie sa nimi sústavne bičovať a nevidieť na n ich nič pozitívne. Aj môj otec bol ako vojak v povstaní. Keď mi o tom rozprával, tak prízvukoval, že do boja sa zapojili nie pre nejaké politické programy, ale preto, že nás Nemci napadli. Po krátkom zamyslení potom dodal, ale keby sme vedeli, čo bude nasledovať, mnohí by si to rozmysleli. Aj také sú dejiny. Púšťame sa do víru udalostí, ale málokedy dovidíme na ich koniec.

Pri komentovaní SNP ma v mene politických i vojenských predstaviteľov najviac uráža, keď dvorní historici a angažovaní novinári sústavne omieľajú od určitého času, že SNP bolo porazené. Celé moje aktívne pôsobenie v historickej vede som dokazoval, že povstanie nebolo porazené ani vojensky, ani politicky. Nebol žiaden akt kapitulácie, aký bol podpísaný po porážke Varšavského povstania. Väčšina slovenskej armády (aj G. Husák považoval jej premenovanie na 1. čsl. Armádu za škodlivé) sa síce rozpadla, ale mnohé jej jednotky pokračovali v boji až do skončenia vojny. O porážke možno hovoriť len vtedy, keby bol odpor totálne zlomený. A to sa nestalo. Politické ciele Varšavského povstania boli porazené spolu s odporom vo Varšave. Má niekto dojem, že výsledkom SNP bolo obnovenie Česko-Slovenska v jeho predvojnovej podobe? Nebol Košický vládny program postavený na princípe rovný s rovným, ako to chcelo politické vedenie SNP? Nie, SNP nebolo porazené v rokoch 1944 – 1945. SNP bolo porazené politicky prijatím Ústavy ČSSR roku 1960. Ale to bolo Pyrrhovo víťazstvo, lebo prijatie tejto ústavy odštartovalo nový zápas o odkaz SNP, ktorý v prvej etape dosiahol Slovenskú socialistickú republiku a v druhej etape doviedol Slovensko k jeho samostatnosti.

Všetci tí, čo tvrdia, že SNP bolo porazené, sa vlastne pripájajú k tvrdeniam stredného Šimečku, že Slováci sú malý zakomplexovaný národ, ktorý nikdy nebojoval. Chápem, že globalistom ide o to, aby Slováci boli predstavovaní ako národ, ktorý nikdy nič nedosiahol, ktorý aj keď siahol po zbrani, vždy len prehral. Preto nám vtĺkajú do hlavy, že SNP bolo porazené. Nebolo!

PS. Na oslavách mi trochu prekážalo, že po 80 rokoch si cez Bystricu opäť zapochodovali nemeckí vojaci. Viem, že je iná situácia, ale napriek!