Erdogan plánuje vojnu a represie. Čo sleduje?

Bratislava 2. januára 2023 (HSP/Politico/Foto:TASR/AP/UNTV,Vyacheslav Prokofyev, Sputnik, Kremlin Pool Photo)

Turecký líder využíva všetky triky autokrata, aby sa dostal k znovuzvoleniu, konštatuje POLITICO

Prezident Recep Tayyip Erdogan po tom, čo rozbil turecké hospodárstvo a zbedačil strednú triedu, teraz ťahá svoju krajinu do zbytočnej vojny a manipuluje súdy proti svojim súperom, interpretuje situáciu v Turecku Politico.

Je to bezohľadná Erdoğanova snaha udržať sa pri moci v roku 2023 – pri storočnici Tureckej republiky – a dúfajme, že sa mu to nepodarí, píše Politico.

Turecké prezidentské voľby, ktoré sa budú konať 23. júna, sú pravdepodobne najdôležitejším – aj keď v žiadnom prípade nie najspravodlivejším – hlasovaním na svete v tomto roku. Rozhodnú o tom, či sa táto krajina s 85 miliónmi obyvateľov, ktorá leží na rozhraní Európy, Ázie a Blízkeho východu, bude naďalej rútiť smerom k autoritárskej, expanzívnej mocnosti, alebo si zvolí liberálnejšiu, pluralistickú cestu.

Prvýkrát od roku 2002, keď sa k moci dostala Erdoganova konzervatívna, islamisticky orientovaná Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), sa objavili vážne vyhliadky na politické zmeny. Inflácia dosahuje viac ako 80 % ročne, turecká líra sa prepadla voči doláru a popularita vlády klesla s rastúcimi hospodárskymi ťažkosťami.

Podľa prieskumov má Erdogan, ktorý po zmene ústavy a vytvorení prezidentského systému na mieru vládne čoraz autokratickejšou rukou, vážne politické problémy a AKP má sotva 30-percentnú podporu.

Samozrejme, jeho reakcia bola charakteristicky brutálna na domácom aj medzinárodnom fronte.

Napriek nesúhlasu Washingtonu aj Moskvy Erdogan vytruboval do sveta prípravy na vyslanie tankov do Sýrie, kde chce vytlačiť kurdské milície, ktoré sú spojencami Západu v boji proti militantom Islamského štátu, ale ktoré Ankara považuje za napojené na partizánov zo zakázanej Strany kurdských pracujúcich (PKK). Zdá sa, že je odhodlaný dobudovať nárazníkovú zónu na druhej strane južnej hranice Turecka.

Medzitým turecký prezident hrozí aj úderom na spojenca NATO Grécko uprostred vykonštruovaných sporov týkajúcich sa plynových vrtov, Cypru a údajnej “militarizácie” gréckych ostrovov v Egejskom mori – hoci medzinárodné ekonomické a politické náklady akejkoľvek takejto akcie ju robia veľmi nepravdepodobnou.

Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu Erdogan stavia Turecko do pozície nenahraditeľného sprostredkovateľa medzi Moskvou a Kyjevom, ktorý pomáha sprostredkovať dohody a organizuje rozhovory medzi šéfmi bezpečnostných zložiek USA a Ruska. Podarilo sa mu tiež podporiť Ukrajinu – vrátane predaja vojenských dronov – a zároveň udržať obchodné a energetické väzby s Ruskom a neohroziť svoje osobné vzťahy s prezidentom Vladimirom Putinom ani si nevyvolávať hnev Západu.

Doma turecký prezident medzitým využil justičný systém, ktorý nie je práve známy svojou nezávislosťou, aby sa pokúsil diskvalifikovať svojich najsilnejších potenciálnych vyzývateľov.

Starosta Istanbulu Ekrem Imamoğlu – populárny predstaviteľ sekulárnej stredoľavej Republikánskej ľudovej strany (CHP), ktorý by mohol byť zjednocujúcim opozičným prezidentským kandidátom – bol práve odsúdený na viac ako dva roky väzenia a zákaz výkonu verejnej funkcie za “urážku verejných činiteľov”. Rozsudok je zatiaľ pozastavený až do odvolania, ale Erdogan sa môže pokúsiť urýchliť súdny proces, aby jeho súper nemohol kandidovať.

Viac ako 100 politikov hlavnej prokurdskej Ľudovodemokratickej strany (HDP) je stále súdených za údajné teroristické trestné činy, čo by mohlo viesť k postaveniu hnutia mimo zákona. HDP nie je súčasťou opozičnej aliancie šiestich strán, ktorá zostavuje spoločnú volebnú platformu od sociálnodemokratickej ľavice až po liberálnu stredopravú stranu. Mohla by sa však stať rozhodujúcim subjektom, ak – ako naznačujú prieskumy – ani AKP, ani opozícia nezískajú v parlamente väčšinu.

Erdogan, bývalý istanbulský starosta, bol pred triumfom AKP v roku 2002 sám vystavený podobnému súdnemu prenasledovaniu. Odsúdili ho na rok väzenia za prečítanie údajne islamistickej básne, zakázali mu kandidovať a prinútili ho počkať, kým sa stane premiérom.

Uvidíme však, ako ďaleko je tento impozantný účastník kampane ochotný tentoraz zájsť, pokiaľ ide o skutočné vojenské akcie, aby zahral na nacionalistickú strunu v boji o znovuzvolenie, pokračuje POLITICO.

Za 20 rokov sa Erdogan dostal od politiky “nulových problémov so susedmi” k otvoreným alebo skrytým konfliktom so Sýriou, Gréckom, Izraelom, Egyptom, Saudskou Arábiou a Arménskom. V posledných mesiacoch sa však s niekoľkými z týchto protivníkov začal zbližovať – čiastočne preto, že neúspech Tureckom podporovaných povstaní arabskej jari ho prinútil upraviť svoju zahraničnú politiku, ale aj preto, že zúfalo potrebuje arabský a západný kapitál na podporu hospodárstva, ktoré bolo vyčerpané jeho bezohľadnou politikou udržiavania nízkych úrokových sadzieb.

Hoci je verejná mienka v Turecku silne nacionalistická, pozemný vpád do Sýrie, ktorý by vyvolal reakciu USA alebo Ruska a prinútil Ankaru ustúpiť, by sa mu mohol vypomstiť – rovnako ako jeho hrubé využívanie súdnictva na odstavenie opozície na vedľajšiu koľaj. Na druhej strane, obmedzená cezhraničná operácia s malým počtom tureckých obetí by mohla byť pre voličov prijateľná, podobne ako sú pravidelné izraelské údery na Gazu ako odveta za raketové útoky palestínskeho Hamasu vnímané skôr ako policajné operácie než vojny.

Podľa POLITICO, budú teda nadchádzajúce mesiace plné vojenskej gestikulácie, a to aj pri príležitosti 100. výročia založenia modernej sekulárnej republiky Mustafom Kemalom Atatürkom na troskách Osmanskej ríše.

Erdogan bude chcieť obnoviť vplyv Turecka v multipolárnom svete, v ktorom môžu mať väčší vplyv stredne veľké mocnosti, keďže USA a Rusko sú menej ochotné alebo schopné pôsobiť ako globálny policajt. Po intervenciách v Líbyi a podpore Azerbajdžanu proti Arménsku sa však môže zastaviť pred pozemným útokom v Sýrii, ak ho budú veľmoci naďalej varovať.

Európska únia bude, žiaľ, pravdepodobne skôr pozorovateľom než silou, ktorá by presadzovala umiernenosť alebo zmenu. Blok je najväčším obchodným partnerom Turecka.Ale stratil vplyv na Ankaru, keďže dlhodobo zastavený prístupový proces krajiny do EÚ je v mŕtvom bode. Brusel musí pravidelne Turecko vykupovať pomocou, aby udržal takmer 4 milióny sýrskych utečencov na svojom území.Inak by bolo zaplavené Grécko.

Podľa POLITICO, by sa západu nepochybne uľavilo, keby videl Erdogana späť v prezidentskom kresle. Vlády sa poisťujú, udržiavajú so silným mužom na Bosfore otvorené komunikačné linky a opozícii ponúkajú deprimujúco málo verejnej pomoci, aj keď sa potichu modlia za umiernenejšie, prozápadné Turecko, ktoré možno príde v júni.