A čo s tým Slovensko? Toto by malo byť našou úlohou

Bratislava 28. februára 2024 (HSP/Foto:TASR/ap)

Éljen a háború…, Es lebe der Krieg… ozývalo sa v lete roku 1914 nielen v maďarskom a nemeckom jazyku po mestách niekdajšieho Rakúsko-Uhorska. Všetci nadšene vítali skutočnosť, že staručký a možno aj trochu dementný cisár pán František Jozef I. vyhlásil vojnu Srbsku. Všetci si tu vojnu predstavovali ako prechádzku ružovým sadom, až kým nedošlo k prvým krvavým stretom na srbskom fronte a slávna c. a k. armáda nezačala svoje tragické putovania od jedného krvavého stretu k druhému až nakoniec zanikla na konci roku 1918 aj v dôsledku vzbúr, v ktorých význačnú úlohu hrali práve slovenskí vojaci, píše vo svojom statuse Anton Hrnko. Prinášame Vám ho v plnom znení

Ľudia sú asi nepoučiteľní. Po všetkých tých krvavých vojnách, ktoré od roku 1914 sprevádzali dejiny ľudstva, sa dnes opäť ozývajú výkriky, ktoré nechcú mier a oslavujú vojnu. Aj včera z Paríža zaznelo Vive la guerre! To, že dané volanie je v príkrom rozpore s koncepciou Európy, ktorú predstavil zakladateľ piatej republiky Ch. de Gaulle, nikoho v politickej elite Francúzska nezaujíma. Ak hľadať príčiny postoja dnešnej moci v Elyzejskom paláci voči Rusku, tak sa treba pozrieť do centrálnej Afriky, kde sa tamojšie národy rozhodli zbaviť sa neokoloniálneho vykorisťovania Francúzskom a obrátili sa na Rusko. A to im aj v dôsledku politiky Paríža voči Rusku, pomoc poskytlo. Nemožno sa čudovať elitám nad Seinou, že sú zúrivé, lebo po dlhej dobe nekupujú suroviny za päť prstov a šiestu dlaň, ale musia za ne riadne platiť.

Čomu sa však možno čudovať, je postoj Berlína k súčasnému vývinu. Oni musia predsa vedieť, že sa Ukrajina vytvorila ako Antirusko najmä kvôli tomu, aby nedošlo k spojeniu nemeckého fortieľa s ruskými surovinami. To, s akou pokorou prijal nemecký kancelár úlohu fackovacieho panáka globálnych síl, je až zarážajúce. Nemôžu sa v Berlíne preto čudovať, že tradičné strany ustupujú zo slnka a rastie popularita alternatívnych politických síl. Nie, radoví Nemci nechcú byť opäť hlavným nástrojom “Drang nach Osten”. Už sa veľakrát pri realizácii takejto politiky popálili. A slovenské príslovie hovorí, že len hlupák opakuje svoje fatálne chyby.

No, a máme tu skupinu veľmocí a superveľmocí v podobe baltských štátov, Poľska a Českej republiky. Ich vojnové bubny sú neprehliadnuteľné. Ak sa však niekomu z týchto vojnuchtivých hlavných miest možno čudovať, tak sú to Poliaci. To si vo Varšave neuvedomujú, že keď oni premenujú Kaliningrad na Kralovec (Konigsberg), tak že iný môže premenovať Gdansk na Danzig, Szczecin na Sttetin a vrátiť Jelenej Góre jej pôvodný názov Hirschberg? Bol to práve Stalin, ktorý dal Poľsku prvýkrát v histórii geopoliticky obhájiteľné hranice. Dal im aj južnú časť Východného Pruska. Keby tak nebol spravil a v súlade s medzinárodným právom v dôsledku debelizácie Nemecka pripojil k Rusku celé Východné Prusko, nemuseli mať v Moskve dnes problémy so spojením s enklávou. Ale rozprávaj niečo tomu, kto si myslí, že má väčšie svaly, ako sú v skutočnosti.

A čo s tým Slovensko? Myslím si, že našou úlohou nie je strániť tým, ani tým, ale vytrvalo hľadať mierové riešenia. Každá vojna raz skončí mierovými rokovaniami, povedal niekto múdry. Prečo nezačať rokovaniami? Je určite lepšie hľadať desaťročia riešenie na mierových rokovaniach, ako sa rok zabíjať v zákopoch! Najhoršie na tom všetkom je, že zabíjaním Ukrajincov v nezmyselnej vojne sa riešia problémy iných. Francúzi by chceli získať svoje pôvodné postavenie v Strednej Afrike vyradením Ruska z hry. Nemci – možno niektorí – snívajú o revanš za červenú zástavu nad Reichstagom, Poliaci by už konečne chceli získať postavenie veľmoci, v čom im bráni existencia silného Ruska. A Česi nechcú nič, len naplniť si svoju “protektorátnu” mentalitu.

Kričanie Nech žije vojna, je to najhoršie, čo môžu európski politici robiť. Lebo tak isto, ako špičky Rakúsko-Uhorska, len ťažko môžu odhadnúť, ako vojnový konflikt skončí. Už som spomínal minule lýdskeho kráľa Kroisa, ktorý ponáhľajúc sa naplniť delfskú veštbu o zničení veľkej ríše, keď napadne Peržanov. Ani v kútiku duše ho nenapadlo, že tou veľkou ríšou bude jeho krajina. Tvrdeniam, že Rusko malo alebo má záujem napadnúť Európu, uverím až vtedy, keď mi niekto vysvetlí, aký racionálny politický cieľ by týmto napadnutím dosiahlo.