Mohli by ste to nazvať “paradoxom vlastníctva”. Je to jeden z mnohých zvláštnych javov, ktoré patria k súčasnosti, videný cez tmavé sklo rozpadajúceho sa vzťahu medzi vlastníctvom a slobodou. Od čias Demokracie a Ameriky Alexisa de Tocquevilla mnohí tvrdili, že medzi vlastníctvom – najvyšším útočiskom bezpečnosti a súkromia – a slobodou existuje rozhodujúci vzťah. Pevná stredná trieda vlastníkov majetku je základnou ochrannou hrádzou proti plutokracii, ktorá má neprimeraný vplyv na štát. “Domov je základom zdravého rozumu a triezvosti,” vyhlásil Robert Menzies, najdlhšie slúžiaci austrálsky premiér. “Je nevyhnutnou podmienkou kontinuity; jeho zdravie určuje zdravie celej spoločnosti, píše James Jeffrey.

Podľa komentátora je pre čoraz viac Západniarov vlastníctvo nehnuteľnosti čoraz menej splniteľným snom. Platí to najmä pre mladšie generácie.

Aj v tomto prípade sú to práve mladšie generácie, ktoré sú najviac zaujaté touto abstraktnou snahou o vlastníctvo, najmä pokiaľ ide o ľudské telo.

“Je to moje telo, môžem si s ním robiť, čo chcem” – vidíte, ako to motivuje debatu o interrupciách, určite to motivuje debaty o sexuálnej orientácii a napokon to orientuje aj debatu o transsexuáloch,” hovorí Mark T. Mitchell, profesor a autor knihy Plutokratický socializmus: The Future of Private Property and the Fate of the Middle Class, nedávno uviedol v podcaste First Things. “Čoraz viac to bude ústredným prvkom v debate o transhumanizme.”

Túto logiku možno podľa Mitchella “odkloniť” len vtedy, ak namiesto uvažovania v absolútnych termínoch vlastníctva “budeme o sebe uvažovať ako o správcoch, dozorcoch, ktorým bolo zverené starať sa o to, čo nám bolo dané, aby sme to mohli podľa možnosti zlepšiť a odovzdať budúcim generáciám”.

Čoraz častejšie však, najmä pokiaľ ide o majetok, nie je jasné, koľko z toho, čo by sme mohli odovzdať, si budeme môcť ponechať, tvrdí Jeffrey.

“Nebudete vlastniť nič – a budete šťastní,” uvádza sa v dnes už známom videu Svetového ekonomického fóra na sociálnych sieťach, ktoré v roku 2016 prinieslo osem predpovedí o svete v roku 2030: “Čo budete chcieť, to si prenajmete a bude vám to doručené dronom.”

Znie to šikovne. Čo však video nepriznalo, bolo, že do roku 2022 sa v rámci digitálnej revolúcie prejaví “snaha o digitálnu menu a digitálnu identifikáciu, ktorú urýchlila kríza covid,” ako poznamenal Alex Klaushofer, britský spisovateľ špecializujúci sa na dystopické trendy vo verejnej politike.

“Približne polovica svetových vlád sa zaoberá zavedením digitálnej meny centrálnej banky alebo CBCD, digitálnej verzie fiat peňazí, ktoré by vydával a reguloval štát.”

Klaushofer poznamenáva, že organizácie ako Medzinárodný menový fond a skupiny Svetovej banky sa vrhajú na “výhody” CBDC a digitálnych dokladov totožnosti. Pravdepodobne by boli v niektorých ohľadoch výhodné. Takáto technológia je tiež základom systémov sociálneho kreditu, ako je čínsky.

Veľká Británia ich ochutnáva viac ako USA vďaka rýchlemu rozširovaniu bezhotovostných platobných systémov, ktoré sa používajú len na platenie kartou, v celom britskom hospodárstve.

“Je to zásadný posun,” ako nedávno povedal Geoff Norcott, ktorý si všimol znepokojujúco sangfroidné akceptovanie “ľahko manipulovateľnej centralizovanej meny” mnohými, najmä mladšími generáciami. “Čoskoro nebude možné fungovať bez toho, aby ste mali na určitej úrovni zaznamenané svoje pohyby a záležitosti. To vyvoláva úzkosť, akú som doteraz nepociťoval.”

Politická mysliteľka Hannah Arendtová upozornila, že totalitarizmus nepochádza len od všemocného štátu. Môže prísť rafinovanejšie, v zmazaní oddelenia súkromného a verejného života. Podľa Arendtovej sme slobodní len vtedy, keď máme určitú kontrolu nad tým, čo o nás ľudia vedia, a nad okolnosťami, za ktorých sa dozvedajú viac.

Strata hraníc, namiesto toho, aby nás “oslobodila” – ako to tvrdia mnohé dnešné naratívy o tekutosti, ktoré hltajú mladšie generácie – nás robí zraniteľnejšími voči manipulácii a autoritatívnemu riadeniu. Ochranná bariéra medzi verejnou a súkromnou sférou dostala ďalší úder počas pandemických výluk a práce na diaľku z domu. Ľudia zrazu pracovali pri raňajkách v pyžame, objavovali sa na stretnutiach na Zoom, keď si kolegovia navzájom nahliadali do domovov. Spoločnosť sa ešte stále prebíja psychologickým a materiálnym detritom toho, že externá práca a škola boli pre väčšinu rodín vytlačené do domácnosti. Nehovoriac o všetkých ostatných dôsledkoch reakcie na covid.

Preto je tak viditeľný prudký výkyv doľava, najmä medzi mladými ľuďmi. Veď ak nič nevlastníte, nemáte takmer žiadne vyhliadky a nemáte čo stratiť, prečo neriskovať všetko alebo neprijať akékoľvek dogmy, ktoré sa ponúkajú s prísľubom pomoci? Tí, ktorí sa hlásia ku konzervativizmu a záleží im na zachovaní inštitúcií a spôsobu života odkázaného bojmi a obeťami minulosti, potrebujú skôr než len kritizovať tých, ktorí prijímajú socializmus a štátne zásahy, dávku poctivejšieho sebahodnotenia. Republikáni a konzervatívci sú rovnako vinní za bezohľadnú ekonomickú situáciu, ktorá sa vyvinula na západe ktorá odďaľuje, ak nie odmieta vlastníctvo, so všetkými sprievodnými sociálnymi nákladmi: menej manželstiev, odložené rodičovstvo, rozpad rodín, kultúrna atomizácia, plus všetky ďalšie reťazové problémy a deštruktívne trendy, ktoré každý z nich podnecuje.

Od covidu sa zdá, že sa pohybujeme od jednej krízy k druhej, čím vzniká stav takzvanej permakrízy, keď pandémia ustupuje ruskej invázii na Ukrajinu, prudkej inflácii a hospodárskemu kolapsu, a to všetko za zvučného volania po rasovom konflikte, blížiacej sa ekologickej katastrofe alebo demografickom kolapse. Niektorí by mohli tvrdiť, že tento pocit permakrízy sa stal normou od 11. septembra, že mladšie ročníky strávili celý život ponorené v tomto neistom, nepredvídateľnom a krízami zmietanom ekosystéme a ozvene a nepoznajú nič iné.

V dôsledku toho, že ľudia strácajú možnosť uplatniť si nárok na súkromie a zastupiteľnosť – najmä v podobe tehál a malty – sú čoraz viac závislí od dusivého objatia štátu a všetkej jeho nemiestnej veľkorysosti, či sa im to páči, alebo nie.