Po prvej antikoloniálnej vojne, ktorá sa odohrala v druhej polovici dvadsiateho storočia, sa totiž etabloval neokolonializmus, ktorý sa príliš nelíšil od predchádzajúceho temného obdobia. Chudobným Afričanom nebolo umožnené rozvíjať sa s využitím afrického prírodného bohatstva, ale len sa zvyšovali ich dlhy a ponižovanie.

Niger, štát s 26 miliónmi obyvateľov, sa nachádza v západnej Afrike a je vnútrozemský. Časť leží na Sahare, časť v Saheli. Niger susedí na severozápade s Alžírskom, na severe s Líbyou, na východe s Čadom, na juhu s Nigériou, na západe s Mali a na juhozápade s Beninom a Burkinou Faso.

V posledných týždňoch je Niger v centre pozornosti svetovej politiky a médií, ktoré sa špecializujú na medzinárodnú politiku. Nigeru sa teraz venuje ešte viac pozornosti ako Ukrajine za posledný rok a pol a určite na to existujú dôvody. Stačí povedať, že bývalý veliteľ síl NATO v Európe, admirál amerického námorníctva vo výslužbe James Stavridis sa domnieva, že situácia v Nigeri môže prerásť do plnohodnotnej vojny na africkom kontinente, a sú na to všetky predpoklady.

Odkiaľ sa vzal taký obrovský záujem o pravdepodobne najchudobnejšiu krajinu sveta, hoci mimoriadne bohatú na strategické nerastné bohatstvo?

Vojenský prevrat v Nigeri

V Nigeri, chudobnom štáte s bohatými zásobami strategicky dôležitých prírodných zdrojov vrátane uránu, cínu a zlata, ako aj kovov vzácnych zemín potrebných na rozvoj odvetví špičkových technológií, sa 26. júla uskutočnil vojenský prevrat. Počas neho bol zvrhnutý prvý civilný prezident tohto štátu Mohamed Bazum, predstaviteľ arabskej menšiny, zvolený v roku 2021. Jeho prozápadnú vládu nahradilo velenie generála Abdurahmana Tchianiho, ktorý sa vyhlásil za predsedu Národnej rady pre záchranu vlasti.

Od roku 2020 ide už o ôsmy štátny prevrat v západnej a strednej Afrike, čo poukazuje na zraniteľnosť a politickú nestabilitu tohto regiónu.

Zvrhnutie Bazuma zasadilo vážnu ranu záujmom Francúzska a Spojených štátov v Afrike, keďže znamená, podobne ako v prípade susedných Mali a Burkiny Faso, ako aj Guiney a Stredoafrickej republiky, úzke zblíženie Nigeru s Ruskou federáciou. Zároveň nikoho neprekvapí, ak Niger povie “ďakujem” a podobne ako Mali pošle francúzske a americké jednotky zo svojej krajiny domov.

Vojenský prevrat, ktorý má symbolický charakter, sa uskutočnil počas rusko-afrického samitu v Petrohrade. Ruské vedenie ho nepodporilo jediným slovom. Nepochybne však to, čo sa stalo Rusku, nahráva do karát, ako aj výrazné proruské nálady nigerských občanov, ktorí v drvivej väčšine podporujú vojenský prevrat vo svojej krajine.

Práve pre širokú podporu obyvateľstva zvrhnutiu bývalého prezidenta je ťažké hovoriť o typickom ozbrojenom prevrate v Nigeri. Aj keď to tak prezentujú svetové médiá a politici. Správnejšie by bolo v súvislosti s týmito udalosťami používať termín “revolúcia”, a to vzhľadom na výraznú podporu obyvateľstva poskytnutú skupine 60 najvyššie postavených vojenských predstaviteľov, ktorí sa navzájom dobre poznajú. Práve to prinieslo úspech a tiež umožnilo odolať vonkajšiemu tlaku.

Zhromaždenia pred francúzskym veľvyslanectvom

Občania vyjadrili svoju lojalitu novým vojenským orgánom masovými zhromaždeniami pred francúzskym veľvyslanectvom a na národnom futbalovom štadióne, kde k jasajúcemu davu na tribúnach prehovorili vojenskí, teda noví predstavitelia štátu.

Vojenský prevrat v Nigeri možno vnímať aj v širšom kontexte, t. j. cez prizmu súčasných procesov, ktoré zachvátili nielen africký kontinent, ale celý tzv. globálny juh. Ten “dvíha hlavu” ako nikdy predtým a vidí v budovaní multipolárneho sveta na pozadí nového veľkého geopolitického konfliktu medzi kolektívnym Západom na čele s USA a Východom – Čínou a Ruskom – svoju istú šancu.

Preto revolúciu (vojenský prevrat) v Nigeri a predchádzajúce udalosti v Burkine Faso a Mali, ako aj politické a sociálne procesy v Čade, Stredoafrickej republike a ďalších afrických štátoch možno bezpochyby považovať za druhú protikoloniálnu vojnu.

Prvá protikoloniálna vojna, ktorá sa začala v druhej polovici 20. storočia a ktorú podporoval Sovietsky zväz (preto tie súčasné africké sympatie k Rusku a Rusom), priniesla africkým krajinám v podstate len formálnu slobodu. Čoskoro, a najmä po rozpade socialistického tábora na čele so Sovietskym zväzom, túto pomyselnú slobodu nahradila moderná verzia kolonializmu, tzv. neokolonializmus.

Prírodné bohatstvo afrických krajín

Bývalé kolónie nikdy nedostali skutočnú šancu rozvíjať sa a využívať obrovské africké prírodné bohatstvo. Ich objemy sa takmer zadarmo dostali do rúk už demokratických, a nie koloniálnych mocností. Najlepšie je pripomenúť, že veľké množstvá nigerského uránu a cínu sa prakticky zadarmo posielali do Francúzska a Niger poskytoval 30 % francúzskeho jadrového priemyslu. Teraz nové orgány okamžite zakázali vývoz uránu do Francúzska.

Okrem toho napríklad Spojené štáty americké majú v súčasnosti šesťtisíc vojakov na svojich vojenských základniach po celej Afrike. Vďaka tomu si západné mocnosti dodnes udržiavajú vplyv v mnohých afrických krajinách.

Problémom je, že Niger bol doteraz najvernejším spojencom Západu v Saheli. Spojené štáty vďaka vojenskej základni zriadenej v roku 2018 využívali túto krajinu ako mimoriadne dôležitý odrazový mostík pre kontrolu nad Sahelom a severnou Afrikou.

Už teraz však začína byť jasné, že vonkajší vojenský zásah v Nigeri, aspoň zatiaľ, nič neprinesie, a to napriek silným vyhláseniam, že práve to sa stane, ak vojenská junta urýchlene nevráti k moci zosadeného prezidenta. V posledných dňoch si nigérijskí generáli vypočuli podobné hrozby z oficiálneho Paríža aj z Hospodárskeho spoločenstva západnej Afriky (ECOWAS).

V skutočnosti jediným významným a vojensky silným štátom v tejto organizácii je Nigéria, ktorej populácia presahuje 200 miliónov ľudí a ktorá udržiava veľmi dobré vzťahy so Spojenými štátmi. Nigérijský senát sa však rozhodol nepoužiť ozbrojené sily proti susednému Nigeru.

Na druhej strane, Francúzsko už dlho nie je schopné urobiť v Afrike vo vojenskom zmysle nič samo, a preto sa použitie ozbrojených síl v Nigeri javí ako čoraz menej pravdepodobné, a to predovšetkým z dôvodu rozhodného postoja samotných Nigerčanov a nového vojenského vedenia brániť sa akejkoľvek vonkajšej intervencii. Burkina Faso a Mali sú pripravené im v tom pomôcť.

Prípadný vojenský zásah v Nigeri by tak mohol rozpútať veľkú vojnu v srdci Afriky, ktorú si želá len málokto – dokonca ani Spojené štáty americké, bez ktorých by intervenčné sily, nech už by to bol ktokoľvek, sotva niečo dosiahli. Momentálne Washington zamestnáva najmä vojna na Ukrajine a rastúce napätie v indo-pacifickom regióne a ďalšia vojna s neznámym koncom rozhodne nie je to, čo prezident Joe Biden vo volebnom roku potrebuje.

Strata Nigeru pre Európsku úniu sa de facto rovná hospodárskym stratám, najmä pre Francúzsko by mohla byť katastrofálna. Plánovalo sa položenie dlhého plynovodu Nigéria – Alžírsko cez Niger, ktorý by sa stal alternatívou k dodávkam plynu z Ruska a ktorý je teraz ohrozený.

Novým nigerským premiérom bude Ali Mahaman Lamine Zein, ktorý bol ministrom financií v rokoch 2003 až 2010. Nedávno bol zástupcom Africkej rozvojovej banky v Čade, na Pobreží Slonoviny a v Gabone a teraz bude spájať funkciu predsedu vlády s funkciou ministra hospodárstva a financií. Bakara Yau Sangare, ktorý predtým pôsobil ako stály predstaviteľ Nigeru pri OSN, bol vymenovaný za ministra zahraničných vecí, zatiaľ čo generál Salifu Modi, ktorý viedol generálny štáb v rokoch 2000 až 2023, sa stane ministrom obrany.

Inými slovami, vojenský prevrat bol úspešný a čoskoro nadobudne “demokratické črty”, ako to v takýchto prípadoch zvyčajne býva. Či sa Západ prispôsobí novej situácii, alebo sa ju pokúsi destabilizovať, sa dozvieme čoskoro, uzatvára “Geopolitika”.