Draxler upozorňuje na článok v Denníku N o tom, ako sa vraj ruskí hackeri chystajú ovplyvniť voľby na Slovensku. “Phishingové útoky radikálne ovplyvnili americké voľby a čoraz častejšie im čelí aj slovenská diplomacia. Podľa NBÚ hrozia politickým aktérom aj DDoS útoky a dezinformačné kampane,” píše sa v úvode článku. Spája sa tu niekoľko vecí. Phishingovým útokom môže podľahnúť ktokoľvek a čoraz častejšie im čelíme všetci, nielen slovenskí diplomati. DDoS útoky zaznamenal aj server Hlavných správ alebo rádia InfoVojna, a dezinformačné kampane sa pomaly stali súčasťou života každého, kto sa hýbe na internete.

Ich súčasťou môže byť aj spomínaný článok v Denníku N, ak sa naň pozrieme očami Draxlera. Ten píše: “Dovoľte mi z článku vybrať jednu zaujímavú zdanlivú drobnosť. Autor Mirek Tóda (hm, hm..) uvádza, že ruskí hackeri údajne dramaticky ovplyvnili voľby v USA a pomohli vyhrať Trumpovi. Ponechajme teraz na chvíľu bokom to, že v skutočnosti nikto nedokázal účasť tajných služieb, len sa to všelijako dôležito obkecáva.” Téza o ovplyvňovaní volieb v USA Rusmi na Slovensku žije vlastným životom, uverejňuje sa každý dohad, každá klebeta, ktorá ju potvrdzuje, o výsledku oficiálneho vyšetrovania neinformoval nikto.

Ale v tomto prípade nejde o klamstvo. Draxler osvetľuje metódu: “V skutočnosti je tu zaujímavý iný moment. Tóda nikde nespomenie, čo bolo podstatou celej udalosti: anonymní hackeri prostredníctvom Wikileaks zverejnili rozsiahlu emailovú korešpondenciu vedenia Demokratickej strany, ktorá ukazovala, ako toto vedenie usilovne, tvrdo manipulovalo zdanlivo demokratickými procesmi v strane. Všetko preto, aby sa kandidátkou stala Hillary Clintonová. A preto, aby sa ním nestal oveľa ľavicovejší Bernie Sanders. A to vyvolalo značne nahnevané reakcie časti verejnosti. (Či to aj reálne pomohlo Trumpovi ťažko povedať. Dokonca to v danom čase netvrdili ani americké médiá, pretože takmer do konca, aj mesiace po vypuknutí škandálu, prezentovali prieskumy, ktoré tvrdili, že Trump jasne zaostáva. A potom zrazu vyhral. Tiež zaujímavé.)”

V hre nebolo teda priame ovplyvňovanie volieb, len ktosi zverejnil, čo malo ostať skryté. To sa však z našej tlače nedozviete, ako upozorňuje Draxler: “V článku o tom nič. Neinformovaný čitateľ by mohol mať dojem, že hackeri hádam šírili nejaké falošné informácie. V skutočnosti, ešte raz, emailové komunikácie zverejnené Wikileaks ukazovali manipuláciu volieb (primárok) vnútri Demokratickej strany. Šéfstvo strany si napríklad dohadovalo, aké otázky podsunúť novinárom, aby sa opýtali Sandersa, ako ho znemožniť nejakou výtkou či únikom informácií a podobne. Demokratická strana pritom nebola veľmi otvorená vyšetrovaniu toho, čo sa stalo, dokonca odmietla sprístupniť svoje servery FBI. Akurát časť tlače začala púšťať hmlisté tvrdenia o tom, ako bývalý britský agent Steele zozbieral informácie o ruskom zasahovaní (slušnejšie médiá, napríklad FT, celú správu vysmiali ako zbierku ničím nepodložených a kostrbatých konštrukcií, ale časť médií ňou a Steelom stále operuje). Potom, ako je údajne CIA presvedčená, že za celým hackom stoja ruské tajné služby. A tak podobne. A ďalej to šírili tvrdí propagandisti s nálepkou intelektuálov ako Anne Applebaumová.”

Takže únik informácií, ktorý zabezpečili hackeri, nemal žiaden súvis s Rusmi, odhaľoval špinavé tajomstvá v rámci jednej politickej strany. Že to boli ruskí hackeri, bol len dohad: “Presne takto sa dnes deje väčšina mediálnej propagandy. Jemný posun významu a kontextu, drobné zamlčanie faktov, trochu manipulatívna formulácia. Akoby malé veci. Ale ak to robíte dostatočne svedomito, v čitateľovi vytvoríte značne pokrivený obraz reality. Ten “správny” obraz. Mimochodom, samotný Denník N pritom len pred pár dňami upozornil na štúdie čiastočne vyvracajúce iný dlhodobý populárny mýtus, cieľavedomo šírený časťou médií: ako údajne Rusko cielene ovplyvňuje verejnú mienku v USA. Dané štúdie potvrdzujú to, čo už potvrdili iné (sám som na niektoré v minulosti upozornil): pôsobením cez sociálne siete je v skutočnosti veľmi ťažké meniť základné hodnotové a politické orientácie.”

Inými slovami, človeka môžete cez sociálne siete presvedčiť o pravdivosti falošných informácií, jeho hodnotový rebríček však posunúť nedokážete. Draxler z toho vyvodil zásadný záver: “Digitálne prostredie je bezpochyby zodpovedné za kadečo, ale príčiny základných polarizácií spoločnosti treba hľadať inde. Celé je to smutné. Ja osobne som vždy bol fanúšikom príbehov kvalitných, čestných novinárov, od amerických analytických klasikov ako Walter Lippmann, cez rôznych čestných vojnových reportérov z Vietnamu či Nikaraguy (amerických, austrálskych, britských), viacerých našich statočných novinárov z roku 1968, až po moderných “kancelárskych” novinárov, ktorí ale majú v niektoré okamihy odvahu písať aj značne proti prúdu (taká Gillian Tett a jej kritické, jasnozrivé články o finančných derivátoch v časoch pred vypuknutím krízy z rokov 2007-8).”

Do kontrastu s dnešnou skutočnosťou dokonca Draxler dáva aj fiktívne postavy novinárov: “Priznám sa, mám rád aj fiktívne novinárske postavy: taký Hildy Johnson zo skvelého filmu Na titulnej strane. Alebo novinár Fandor z Fantomasa. Obaja boli novinármi, ktorí v mnohom nebrali svoje remeslo až tak vážne (vediac, že mnohým čitateľom aj tak na pravde nezáleží). Ale v ten správny okamih, keď už naozaj išlo o niečo dôležité, sa vedeli za pravdu jasne postaviť. Presný opak mnohých postavičiek, ktoré tvoria “správy” mierené na nás.” Takže znovu: Polopravda je v propagande použiteľnejšia ako priama lož.

Prečítajte si tiež:

• Začína masívny útok mimovládok. Skúsia tvrdo ovplyvniť voľby. Draxler odhaľuje, kto je v pozadí
• Primitívna propaganda najhrubšieho zrna, reagoval český exdiplomat
• Vstup Ukrajiny do EÚ: Propaganda či skutočnosť a môže vstup poškodiť Slovensko?