Draxler: Ak sa podarí zostaviť stabilnú vládu, bude treba na ňu tlačiť, aby aspoň niektoré veci robila príčetne

Bratislava 19. septembra 2023 (HSP/Foto: Facebook JD)

Juraj Draxler, aj keď má talent niekedy svojimi textami nahnevať či pohoršiť, zvyčajne prináša do komentovania slovenskej politiky studenú sprchu a krotí vášne. Pritom dbá na to, aby slovenský volič nezabúdal. To je dobrá kombinácia aj pre tých, ktorí s jeho názormi nesúhlasia. Dnes si vzal do parády čarovnú paličku, ktorú všetci vidia v nasledujúcich voľbách

Nazval svoj komentár veľmi priliehavo: “Ťažké roky pred nami.” Každý, kto od volieb očakáva účinok čarodejnej paličky, ktorá naraz všetko zmení, sa mýli. Možno sa skončí zhoršovanie vecí, ale zlepšovať sa budú pomaly. “Vždy, aj počas intenzívnej fázy predvolebnej kampane,” píše Draxler, “sa oplatí upozorňovať na širší obraz. Čo je pred Slovenskom? Zložité obdobie. Trochu sa hovorí o tom, že budúce vlády budú musieť šetriť. To je pravda, ale nejde o najväčší problém budúcnosti. Iste, platí, že finančné trhy môžu v jeden okamih “zoťať” hocijakú vládu, či už z čisto finančno-trhových dôvodov alebo mixu toho a politiky.” Samozrejme, Draxler vie, ako fungujú vlády, bez dlhov to nejde, ak nemáte na každom rohu ropný vrt.

“Štáty si potrebujú požičiavať, pretože novými pôžičkami splácajú staršie dlhy,” konštatuje Draxler. Nebezpečenstvo nehrozí zo samotných pôžičiek, ale z ich úrokov. Úroky samotné viacerí ekonómovia považujú za prospešné, pripisujú im pôsobenie rastu ekonomiky. Nazývajú to rôznymi učenými slovami, ale v podstate ide i to, že úroky ťa nútia pracovať tvrdšie a efektívnejšie. Sú bičom, ktorý ženie hospodárstvo k pokroku a rozvoju, kým nestúpnu natoľko, že dlžníka zničia. “V našom prípade sa toto nebezpečie práve v tieto týždne z rôznych kruhov trochu preháňa, ale nie je zase zanedbateľné. Reálne bude treba začať šetriť, aby sme sa nezačali dostávať do spomínaného rizika.”

Po povinnom úvodnom tančeku Draxler upozorňuje na čosi, o čom sa nehovorí: “Sú ale ďalšie problémy. Jedným z nich je demografia, zvlášť v spojitosti s ekonomickým vývojom. Slovensko teraz už výrazne starne: aj kvôli nízkej pôrodnosti, aj kvôli tomu, že veľa Slovákov poodchádzalo mimo krajiny a mladé ročníky naďalej odchádzajú. Čiastočnou spásou je ukrajinský konflikt, pretože to politicky uvoľnilo vládam ruky v tom, aby dali voľný pas na príchod Ukrajincom, čo našej ekonomike pomerne významne pomôže, ale stále to celkom nenahradí odídencov. (Navyše, kým trvá ostrá fáza konfliktu, ukrajinská vláda nebude povoľovať odchod mužom v brannom veku). Každopádne tento vývoj je aj za slušným prílevom zahraničných investícií v tomto období: Volvo (ktoré je dnes čínskou firmou) a ďalší celkom radi investujú do fabrík na Slovensku, lebo sa sem ľahko budú sťahovať Ukrajinci a zároveň tu sa nebojuje a sotva bude.”

Dôsledky? “Stávame sa tak značne globalizovanou ekonomikou. V niektorých smeroch. Bohužiaľ, pomerne málo výkonnou. A rozdvojenou. Bratislava má celkom slušný základ inovatívnych firiem a pri troche šťastia sa tento segment rozrastie (digitálne firmy, biomedicína, atď.). Dobre sa bude tiež dariť vysokokvalifikovaným kmeňovým zamestnancom špičkových strojárskych firiem (VW a ostatní), aj ľuďom v pobočkách technologických firiem v Košiciach, Nitre, na Považí. Ale väčšina krajiny sem nepatrí. A aj keď Slovensko aj o desať rokov bude všade vyzerať prosperujúcejšie, ako napríklad Bulharsko, veľa ľudí bude mať nízky plat v porovnaní s ekvivalentom v Rakúsku či Česku, alebo aj v porovnaní s vysokokvalifikovanou prácou doma (vedľa seba nemocničný lekár s čistým príjmom takmer štyri tisíc a agentúrny skladník so 600 €). Jednoducho, veľká časť domácich hospodárskych aktivít sú rôzne nie extra ekonomicky výkonné činnosti.”

Blatníky a čipy sa v čase krízy jesť nedajú, ale: “Firiem s tvorbou vysokej pridanej hodnoty si Slováci vytvorili dosť málo.” Draxler kritizuje aj služby, turistiku. Bratislavčan ide radšej na víkend do Rakúska alebo na južnú Moravu, lebo na tejto strane hranice nemá ani toľko atrakcií (dobre udržiavané zámky s dodatočnými atrakciami, interaktívne múzeá, napríklad vedy, útulné mestečká s uhladenými centrami) ani takú úroveň služieb či infraštruktúry ako tam.”

Nožnice životnej úrovne medzi bohatými a chudobnými sa neprestanú roztvárať: “Politicky nám teda bude len ďalej narastať polarizácia medzi tými, ktorým sa vodí vcelku dobre alebo dokonca výborne (a sú to desaťtisíce a desaťtisíce ľudí, pričom žijú v krajine s nízkou kriminalitou, vo veľkých vilách, vozia sa drahými autami) a tými, ktorí sa majú oveľa horšie, nielen materiálne, ale aj z hľadiska stresu, vystavení horším medziľudským vzťahom, vylúčení z kultúrnych či osvetových vplyvov. Tomu by pomohla len veľmi silná štátna politika, na dlhé obdobie, ale k nej v tejto chvíli zjavne nesmerujeme, bezprogramovosť politiky je úplne hmatateľná. A tak bude ďalej narastať polarizácia, s ňou opäť aj politické komplikácie, s ňou bezprogramovosť, atď.” Bludný kruh politiky bez vízie vidí Draxler veľmi zreteľne.

Vyhovuje politikom nevzdelaný, vulgárny a amorálny volič? Pretože, ako píše Draxler: “Za takýchto okolností je pomerne slabá motivácia povedať obyvateľstvu aj niektoré tvrdšie ale zúfalo potrebné veci (spoločnosť je v mnohých ohľadoch úplne amorálna, napríklad zakliata v letargickom hľadaní univerzálnych vinníkov) a nastaviť podmienky na lepší rozvoj jednotlivcov, skupín obyvateľstva, regiónov. Je to začarovaný kruh.” Pritom máme všetky “poľahčujúce okolnosti,” všetky výhody na svojej strane: “Máme veľa predpokladov, aby to tak nebolo: Sme rovno vedľa západnej Európy, jednej z najbohatších častí sveta, máme relatívne dobrú štruktúru základnej vzdelanosti (technickej aj inej, a vôbec všeobecnej gramotnosti), z EÚ sú k dispozícii veľmi slušné zdroje na investície, nemáme ani vojny ani extrémne sociálne problémy (s výnimkou rómskych osád). A napriek týmto predpokladom sa postupne kĺžeme v rebríčku blahobytu dokonca aj medzi východoeurópskymi krajinami.”

“Prečo to spomínať?” pýta sa v závere Draxler. “Pretože ak sa po voľbách podarí zostaviť funkčnú koalíciu (dosť neisté) čo najskôr na tých ľudí bude treba tlačiť, aby aspoň niektoré veci robili príčetne a s ohľadom na záujmy krajiny ako celku.” A asi treba dodať aj s výhľadom ďalej, než do budúcich volieb. Mali by sme sa poučiť, sformulovať svoje záujmy, a rýchlo sa naučiť praktiky politickej polície, ktorá bude dohliadať na politikov, vyžadovať plnenie predvolebných sľubov, zaujímať sa kam tečú dane, atď. Je toho veľa, čo sa bude musieť slovenský volič vo vlastnom záujme naučiť. A nebude to zo dňa na deň.

Prečítajte si tiež:

• Najtrápnejšie na “antihoaxerských” kampaniach je často to, aké nezmysly a klamstvá šíria
• Môže Oppenheimer slúžiť ako inšpirácia?
• Najdôležitejšia otázka týchto volieb