Bratislava 2. decembra 2024 (HSP/Právne listy/Foto:Pixabay)
V ostatnej dobe vzrástla frekvencia používania pojmu „dezinformácia“ a „dezinformátor“. Tieto označenia sa často používajú ako dôvod na verejné eliminovanie názorov iných z diskusie, vyradenie hráča z ekonomickej súťaže alebo ako ospravedlnenie zásahov do právneho postavenia osôb a ich povesti
Čo sa však rozumie pod pojmom „dezinformácia“? Dá sa toto označenie právne riadne a predvídateľne uchopiť?
Na zodpovedanie tejto otázky sa autorka príspevku podujala v súvislosti s prípravou na panelovú diskusiu organizovanú Právnickou fakultou Univerzity Komenského s názvom „Ohýbanie pojmu dezinformácia v modernej spoločnosti,“ ktorá sa konala dňa 26.11.2024.
Európska komisia predstavila v roku 2018 Kódex proti šíreniu dezinformácií. Ten bol založený na samoregulácii a bol vypracovaný pre online platformy, priemyselné združenia a aktérov v oblasti reklamy. Celkovo mal 16 signatárov. Účinnejší, posilnený, kódex bol prijatý v roku 2022[1] v nadväznosti na pandémiu Covid-19. Zo samoregulácie sa pristúpilo k spoluregulácii a počet signatárov sa zvýšil na 34. Podľa zverejnených informácií posilnený kódex obsahuje 44 záväzkov a 127 osobitných opatrení.
Podľa nového kódexu EU komisie proti šíreniu dezinformácií z roku 2022 sa na účely uvedeného dokumentu považujú za dezinformáciu v širšom slova zmysle štyri kategórie informácií:
1. Misinformácia.
2. Dezinformácia.
3. Informačné ovplyvňovacie operácie.
4. Zahraničné zasahovanie do informačného priestoru.
Vyššie uvedené štyri stupne/kategórie sú definované v Oznámení Európskej komisie o akčnom pláne pre európsku demokraciu z roku 2020:[2]
1.Misinformácie alebo nesprávne informácie predstavujú nepravdivý alebo zavádzajúci obsah zdieľaný bez škodlivého úmyslu, hoci účinky môžu byť stále škodlivé, napr. keď ľudia zdieľajú nepravdivé informácie s priateľmi a rodinou v dobrej viere,
2.Dezinformácie majú nepravdivý alebo zavádzajúci obsah, ktorý sa šíri s úmyslom klamať alebo zabezpečiť hospodársky alebo politický zisk a ktorý môže spôsobiť ujmu verejnosti,
3.Informačné ovplyvňovacie operácie prestavujú koordinované úsilie buď domácich alebo zahraničných aktérov o ovplyvňovanie cieľovej skupiny prostredníctvom rôznych klamlivých prostriedkov vrátane potláčania nezávislých informačných zdrojov v kombinácii s dezinformáciami,
4.zahraničné zasahovanie do informačného priestoru, ktoré sa často vykonáva ako súčasť širšej hybridnej operácie, možno chápať ako donucovacie a klamlivé úsilie o narušenie slobodného formovania a vyjadrenia politickej vôle jednotlivcov zahraničným štátnym aktérom alebo jeho agentmi.
Je potrebné si všimnúť, že definícia misinformácie a dezinformácie je založená na hodnotení úmyslu šíriteľa pri šírení informácie a hodnotení ďalšieho subjektívneho faktora na strane šíriteľa informácie, a tým je jeho viera.
Z uvedeného vyplýva, že kruciálnym predpokladom na označenie niekoho za dezinformátora a za označenie informácie za dezinformáciu je preukázať šíriteľovi informácie úmysel škodiť alebo úmysel klamať a tiež preukázať jeho nedobromyseľnosť pri šírení informácie.
Dostávame sa tak do situácie, že prvotne nehodnotíme informáciu ako takú, ale toho, kto uvedenú informáciu sprostredkoval alebo šíril. Alebo inými slovami, pokiaľ dve osoby šíria tú istú informáciu, no iba jednej z nich bude pripisovaný a preukázaný úmysel škodiť/klamať a konanie v nedobrej viere, zatiaľ čo pri druhej osobe bude takýto úmysel absentovať, nastane zaujímavá situácia, keď jedna informácia v podaní prvého aktéra bude dezinformáciou a v podaní druhého aktéra nie.
Informačné vplyvové operácie sa vyznačujú tým, že sú určené pre konkrétnu cieľovú skupinu, ktorej správanie majú ovplyvniť, pričom sa predpokladá istý nevyhnutný stupeň koordinácie. Čo všetko sa rozumie pod klamlivými prostriedkami pri ovplyvňovaní cieľovej skupiny nie je známe. Zrejme pôjde o prostriedky, ktoré budú aktéri používať s nekalým úmyslom klamať alebo o prostriedky, pri ktorých úmysel aktérov klamať nemusí byť prítomný, postačí, že prostriedky samé osebe budú vyhodnotené ako zavádzajúce alebo záludné.
Pod zahraničným zasahovaním do informačného priestoru iného štátu sa môže rozumieť ovplyvňovanie výsledkov volieb alebo politickej situácie či nálad/atmosféry v spoločnosti.
Za zmienku stojí fakt, že za šírenie dezinformácie možno považovať aj to, pokiaľ niekto so zlým úmyslom škodiť označí inú osobu alebo skupinu osôb za dezinformátorov. V takom prípade nie je vylúčené, že sa dosiahne aj vyšší stupeň koordinovanosti, t.j. označením alebo obvinením iného sa tak môže naplniť cieľ informačnej ovplyvňovacej operácie. Nie je vylúčené, že informačnou vplyvovou operáciou by bolo napríklad vyhotovenie verejných zoznamov dezinformátorov, ku ktorým pristupujú súkromné spoločnosti vydávajúce sa za subjekty konajúce vo verejnom záujme. Verejnými hodnotiacimi úsudkami a vyhotovením zoznamov „hanby“ tak môže dochádzať k legitimizácii subjektov, ktoré by bez verejnej publicity a masírovania verejnej mienky boli viac-menej bez osobitného významu.
Jediný, kto vo finále môže s konečnou platnosťou stanoviť právne dôsledky šírenia dezinformácie je súd.
Ako už bolo v úvode spomenuté, v spoločnosti sa rozvinul fenomén napádania názorových oponentov pripisujúc im škodlivý úmysel šírenia dezinformácií. V tejto súvislosti na záver autorka poukazuje na apel Ústavného súdu SR, ktorý, hoc smeruje ku komunikácii pred súdom, by bolo vhodné preniesť aj do komunikácie mimo úradný styk so súdom, aby sa centrum záujmu presunulo na hodnotenie kvality informácie a cibrenie argumentačných schopností:
„Ústavný súd si súčasne nemohol nevšimnúť, že komunikácia právneho zástupcu sťažovateľov s ústavným súdom (pravdepodobne v snahe razantne posilniť presvedčivosť jeho argumentov) je sprevádzaná prejavmi, ktoré sa miestami vymykajú štandardom zdvorilej úradnej komunikácie. Tá pritom nie je samoúčelná. Je vyjadrením profesionality a vzájomného rešpektu všetkých subjektov zúčastnených na konaní a umožňuje pestovať vzájomnú dôveru, že tieto sa navzájom s úctou počúvajú. Ak sa v úradnom styku komunikuje bez emócií, osobných útokov či agresie, vytvárajú sa tým zdravé predpoklady, aby sa všetci mohli sústrediť na podstatu sporu a racionálne hodnotenie všetkých okolností prípadu, čo v konečnom dôsledku nevyhnutne prispieva k spravodlivému rozhodnutiu. Aj názory, ktorými účastník konania alebo jeho právny zástupca nesúhlasia s rozhodnutiami súdov, sa dajú formulovať vecne, slušne a zdvorilo a nestrácajú pritom na svojej presvedčivosti. Nemožno privoliť, aby sa novou normou slušnej úradnej komunikácie stali útočné prejavy, ktorých primárnou úlohou nie je zdôrazniť fakty, ale vyvolať negatívne a pohŕdavé emócie k názorom iných. Ústavný súd sa aj týmto spôsobom dôrazne hlási k tomu, že mieni dbať na presadzovanie rešpektu medzi všetkými subjektmi zúčastnenými na konaní. Zdôrazňuje pritom, že zdvorilá úradná komunikácia je nepochybne implicitnou formálnou náležitosťou ústavnej sťažnosti.“ (I. ÚS 543/2024-35 z 02.10.2024, bod 16).
JUDr. Dana Jelínková Dudzíková, sudkyňa Správneho súdu v Bratislave, členka Súdnej rady SR
Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk
