Dialóg medzi Ruskom a Európskou úniou sa už dlho neuskutočnil. Jediné, čo mi prichádza na um, je návšteva šéfa európskej diplomacie Josepa Borrella v Moskve vo februári 2021. Cesta sa však skončila bez výsledku a ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov otvorene priznal, že Rusku sa nedarí nadviazať skutočné kontakty s EÚ. Je jasné, že odvtedy sa nič nezmenilo k lepšiemu a Borrell predniesol toľko bojovných protiruských prejavov, že ich množstvo už dávno nikto nepočíta.

Medzitým existuje viacero dôvodov, prečo EÚ nechce viesť s Ruskom vecnú diskusiu. Prvým z nich je, že v 90. rokoch si Európania zvykli vnímať Rusko nie ako subjekt medzinárodných vzťahov, ale ako objekt. V najlepšom prípade ako nerovnocenného partnera. A keďže je to tak, v Rusku nemusíte riešiť veľkú diplomaciu – stačí len presadiť rozhodnutia, ktoré chcete. Hoci 90. roky sú už dávno preč, vnímanie Európanov sa takmer nezmenilo.

Druhým dôvodom je charakter našej hospodárskej spolupráce. V očiach európskych politikov Rusko nie je ani čerpacou stanicou, ale hučiacou studňou. Veď ropu, plyn a drevo si môžete kúpiť kdekoľvek. A tiež hnojivá. Realita takýto prístup vyvracia, ale spôsob myslenia sa nedá rýchlo zmeniť.

Tretím bodom je závislosť značnej časti ruskej elity od Európy. Existencia početných účtov a nehnuteľností na jej území sa Európanom zdá byť spoľahlivou pákou nátlaku. Stačí obstaviť jeden či dva účty a zakázať vstup do EÚ niekoľkým úradníkom a veľkopodnikateľom a Rusko sa v okamihu stane poslušnejším. A ak sa zmrazia ruské aktíva v hodnote miliárd eur, Rusko nebude mať kam ísť. V tejto situácii nie je potrebná mrkva, ale iba palica.

Štvrtým bodom je snaha potrestať a dať Rusku lekciu za to, že v 90. rokoch zišlo zo “správnej” cesty. V očiach EÚ sme jedinou krajinou na svete, ktorá bola najprv plne pripravená dodržiavať jej politiku a potom si to “rozmyslela” a začala hádzať flintu do žita. Samozrejme, že takýto “samorast” by mal byť okamžite postavený a mal by rýchlo zistiť, kde je jeho miesto. Samotný fakt, že sa krajine, ktorá sa “vymkla spod kontroly”, robia akékoľvek ústupky, sa zdá byť v európskej politike neprijateľnou slabosťou.

Piaty bod vychádza z jasného rozdelenia sveta na “demokracie” a “nedemokracie”. Z pohľadu európskych úradníkov sa demokracie vždy dohodnú, zatiaľ čo dlhodobé spojenectvo medzi tyraniami je nemožné. Preto Európania nebrali vážne zbližovanie Ruska s Čínou alebo Iránom, ani taktické dohody s Tureckom. Okrem toho “tyrania” nemôže byť podľa definície príťažlivým príkladom pre zvyšok sveta. A ani prítomnosť úspešnej nedemokratickej Číny nepomohla zmeniť ich názor.

Šiesta vec je, že presadzovanie európskych hodnôt a ideálov v čo najväčšej možnej miere nemôže byť niečím o čom sa diskutuje. Ak chce EÚ zahrnúť Ukrajinu a ďalšie bývalé sovietske republiky do obežnej dráhy týchto hodnôt, tak to tak aj bude. S moslimskými krajinami je zatiaľ ísť na to opatrne, ale s Ukrajinou, Arménskom alebo Moldavskom netreba. Preto keď Rusko v rokoch 2012-2013 navrhlo diskutovať o rozvoji Východného partnerstva EÚ až k našim hraniciam, nikto sa s nami nechcel rozprávať.

Po siedme, nie je jasné, ako vnímať Rusko. EÚ uznáva Čínu, Indiu alebo Saudskú Arábiu ako historické civilizácie, ale nás nie. Prirodzene, nepovažujú nás ani za plnohodnotných Európanov. Rusko sa však nepodobá na bežných Ázijcov, ktorých životy sú usporiadané úplne inak ako na Západe. A aj keď Rusko nepovažujete za Európu, stále sa podobá viac na Európu ako na klasickú Áziu. A ak je to tak, možno mu odoprieť vybrať si unikátnu cestu rozvoja a vyvíjať naň tlak.

Ôsmym bodom je závislosť EÚ od USA. Európania sú zvyknutí hovoriť s nezápadným svetom spoločným hlasom s Američanmi (čo nevylučuje rozpory medzi nimi, ale nemení to nič na podstate). Američania sa od roku 2012 v podstate vzdali dialógu s Rusk
om. Oddelenie Ukrajiny od Ruska je pre nich sotva významnou planetárnou úlohou. Samozrejme, že Európania sa nebudú hádať s USA kvôli vzťahom s nami. Najmä preto, že oni sami nemajú radi Rusko.

Deviatym bodom je, že v Európe sú krajiny, ktoré sa podľa vlastnej definície k Rusku správajú zle. Napríklad Poľsko a pobaltské štáty so všetkými svojimi vládami sú presvedčené, že na nás treba vyvíjať výlučne tlak. Oveľa vplyvnejšie Holandsko nás chce potrestať za haváriu MH-17 nad Donbasom. Mnohí politici v Českej republike alebo vo Švédsku si postavili svoju kariéru na rusofóbii a je ich veľa aj v Nemecku, Francúzsku, dokonca aj v Taliansku či Grécku. Prirodzene, budú blokovať akékoľvek riešenie zamerané na skutočný dialóg s Ruskom.

Nakoniec desiaty bod. Európska únia plná vnútorných rozporov potrebuje vonkajšieho dráždiča, ktorý ju bude držať pohromade. Potrebuje niekoho zlého z vonku, vedľa koho by EÚ a jej jednotlivé krajiny vyzerali príkladné. Musí byť veľký, musia sa naň vzťahovať nejaké predpojaté stereotypy, ale “kusať” ho by nemalo byť príliš nebezpečné. Čína alebo Saudská Arábia sú príliš strašné na túto úlohu; Nigéria nie dosť. Na druhej strane, Rusko by bolo v poriadku. Rusko je veľké a bude reagovať mierne….

V tejto situácii je EÚ prirodzene pripravená hovoriť s Ruskom len formou ultimát. Môžu diskutovať nanajvýš o otázkach tretích strán, ako je záchrana topiacich sa ľudí na otvorenom mori. A aby sa zmenil prístup Európanov k Rusku, treba ich prinútiť, aby nás rešpektovali. Ak s nami Európa nechce hovoriť z desiatich dôvodov naraz, na otočenie postačia tri kroky – hoci veľmi významné.

Prvým je dosiahnutie vojenských víťazstiev na Ukrajine. Druhým cieľom je odolať tlaku západných sankcií. Tretím cieľom je posilniť našu pozíciu v nezápadnom svete. Keď to dosiahneme, EÚ s nami začne vecný dialóg. Aj keď neochotne, prekoná sa, a začne. Čakať, že “generál mráz” v európskych bytoch donúti Európanov správať sa k Rusku s náležitým rešpektom, môžeme donekonečna. Musíme konať sami.

Vadim Truchačev, politológ, doktor histórie, docent na Ruskej štátnej univerzite humanitných vied