Deň obetí holokaustu a rasového násilia pripomína vydanie Židovského kódexu

Bratislava 8. septembra 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-Henrich Mišovič)

Vláda vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) vydala pred 83 rokmi nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex. Nariadenie bolo súhrnom právnych predpisov o spoločenskej, ekonomickej a občianskej degradácii Židov, ktorá vyústila do ich deportácií do nacistických koncentračných táborov. Prvý transport slovenských Židov vypravili zo železničnej stanice v Poprade 25. marca 1942

Židovský kódex, ktorý bol založený na rasovom vymedzení príslušnosti k židovstvu, vydala vláda vojnovej Slovenskej republiky 9. septembra 1941. Bola to najrozsiahlejšia právna norma vydaná v rokoch 1939 – 1945. Snem a prezident splnomocnili vládu na takéto konanie už v septembri 1940 ústavným zákonom.

V tejto súvislosti sa 9. september v Slovenskej republike pripomína ako Pamätný deň – Deň obetí holokaustu a rasového násilia.

Podľa Kataríny Zavackej z Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied (SAV) je odkaz tohto pamätného dňa jednoduchý a dal by sa zhrnúť slovami: “Každé ustúpenie od zásady, že všetci občania si musia byť v právach rovní, vedie k strašným dôsledkom.”

Od polovice 19. storočia, v súvislosti s vývojom v oblasti ľudských práv a slobôd, dochádzalo aj na území dnešného Slovenska podľa Zavackej k postupnému zrovnoprávňovaniu občanov rôznych náboženských vyznaní. Teda aj k zrovnoprávneniu židovského náboženstva. S tým sa viazalo aj rušenie rôznych obmedzení pre Židov pri prístupe do škôl a do zamestnania, pri nadobúdaní majetku a podobne.

“Samozrejme, u časti obyvateľstva to vyvolávalo pocit ohrozenia domnelej vlastnej výnimočnosti. Tento pocit rezonoval aj v prostredí majoritných kresťanských cirkví. Na stratu svojho výsostného postavenia reagovali šírením tvrdého antisemitizmu. Prostredníctvom straníckej tlače a tiež kostolných kazateľníc sa tieto nenávistné reči dostávali aj do najzapadlejších osád,” uviedla pre TASR Zavacká.

V priebehu 1. svetovej vojny sa v rakúsko-uhorskej armáde protižidovské nálady tlmili, pretože ohrozovali obranyschopnosť štátu. No na konci vojny sa antisemitizmus opäť prejavil počas sociálnych nepokojov spojených s rozvratom zásobovania a nedostatkom potravín. Obviniť z neho “židovského obchodníka” bolo podľa Zavackej ľahšie, než riešiť problém.

Veľkú zásluhu na potieraní antisemitských mýtov a s nimi spojenej nenávisti mal už počas trvania rakúsko-uhorskej monarchie budúci prvý československý prezident T. G. Masaryk. Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 boli sloboda vyznania a zákaz diskriminácie zakotvené priamo v jej ústave. To síce neznamenalo, že antisemitizmus zmizol, ale nebol tolerovaný. “Nástupom ľudákov k moci na jeseň 1938 sa však toto politické smerovanie úplne obrátilo,” zdôraznila Zavacká.

Protižidovskú politiku reprezentoval celý aparát vojnovej Slovenskej republiky. Nielen vláda, ale aj predstavitelia snemu, príslušníci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), Hlinkovej gardy (HG), regionálni politici, ale aj dobová tlač.

“Iniciátorom protižidovskej politiky na Slovensku a jej ideovým predákom bol od októbra 1938 minister autonómnej vlády Dr. Ferdinand Ďurčanský. Ďalším jej výrazným predstaviteľom bol Vojtech Tuka, minister a neskôr predseda vlády, a samozrejme prezident Jozef Tiso. Menovať by sme mohli aj desiatky regionálnych ľudáckych činovníkov, aj pracovníkov administratívneho aparátu. Tu treba najmä povedať, že samotný tzv. Židovský kódex neprinášal takmer nič nové, len v súhrnnej forme zakotvil a rozširoval vtedy už platné čiastkové protižidovské ustanovenia. Tým bolo viac vidno ich obludnosť,” uviedla Zavacká.

Kódex bol rozpracovaný právny dokument s množstvom podrobností, ktoré konkretizovali jednotlivé reštrikcie voči Židom. Jeho tvorcovia sa otvorene inšpirovali nacistickými Norimberskými zákonmi z roku 1935. Zásadne obmedzoval osobné, občianske, náboženské a spoločenské práva Židov. Upravoval ich evidenciu, zavádzal verejné označenie, vylučoval ich zo škôl.

Obmedzenia sa týkali aj manželstva a pohlavného styku – zmiešané manželstvá mohli byť trestané až trojročným väzením, mimomanželský pohlavný styk dokonca piatimi rokmi. Zaoberal sa aj majetkovoprávnym postavením Židov a upravoval prevod židovského majetku do tzv. árijského vlastníctva.

Protižidovská politika vyústila k deportáciám Židov do nacistických koncentračných táborov, kde väčšina z nich našla svoju smrť. Transporty zo Slovenska odchádzali do 20. októbra 1942, pričom bolo vyvezených takmer 58.000 Židov. Ďalšia vlna deportácií prebiehala od septembra 1944 do marca 1945. Do nacistických koncentračných táborov bolo celkovo deportovaných viac ako 70.000 židovských občanov zo Slovenska.

“Verejnosť si s obeťami holokaustu spája skôr také udalosti, ako prijatie ústavného zákona o deportáciách, alebo odchod prvého transportu, no tu dobre vidno, že deportácie boli len dôsledok a celý proces sa začal práve zbavením rovnoprávnosti časti občanov. Možno by sa dalo ísť ešte k skorším udalostiam, napríklad k dátumu vydania vládneho nariadenia o vymedzení pojmu žid z 18. z apríla 1939,” dodala pre TASR Zavacká k tomu, či je 9. september, odkazujúci na prijatie Židovského kódexu, vhodným dátumom pripomenutia si tragédie slovenských Židov.

.

Ich utrpenie pripomínajú na Slovensku napríklad aj Pamätník holokaustu vybudovaný v Bratislave na mieste, kde pôvodne stála neologická synagóga (odhalený 28. augusta 1997) a Múzeum holokaustu v Seredi, ktoré vzniklo v roku 2016 v priestoroch bývalého pracovného a koncentračného tábora.