Pokiaľ ide o škandál “Qatargate” v Európskom parlamente, kde je socialistická podpredsedníčka Eva Kailiová obvinená, že za peniaze pracovala pre Katar a Maroko, mainstreamové médiá hovoria o korupcii, zatiaľ čo vy ste povedali, že ide aj o vlastizradu. Prečo je to tak?

Tento škandál skutočne poukazuje na skutočnosť: prítomnosť a moc lobistických skupín v inštitúciách EÚ, samozrejme, s rizikom tajných dohôd, spolčovania a korupcie, ktoré môžu byť dôsledkom ich nadmerného zastúpenia. A to sa neobmedzuje len na Európsky parlament, pretože tieto loby sú všadeprítomné aj v blízkosti Európskej komisie.

Prečo som spomenul zradu a nie len korupciu?

Nuž, korupcia je tu takmer dokázaná, keďže polícia prichytila pri čine viacero ľudí. A mimochodom, je zaujímavé, že tí, ktorí boli prichytení alebo sú podozriví z priestupkov, sú socialistickí volení predstavitelia, ktorí v posledných rokoch trávili čas tým, že celému svetu dávali lekcie z ľudských práv, v rámci EÚ dávali lekcie z právneho štátu a hádzali obvinenia z rasizmu alebo homofóbie na všetkých, ktorí nezdieľajú ich ideologické videnie. Títo ľudia sú menej cnostní, ako by sa nám zdalo, keďže to vyzerá tak, že sa nechali skorumpovať islamskou a homofóbnou krajinou a tieto dve vlastnosti im zrejme veľmi neprekážali.

Ak som hovoril o zrade, tak práve preto, že okrem korupcie, ktorá je morálne odsúdeniahodná, skutočnosť, že sa nechali skorumpovať Katarom, centrom a nervovým systémom Moslimského bratstva, predstavuje absolútne veľkú zradu. Títo skorumpovaní ľudia hájili záujmy Kataru proti európskym záujmom. Nejde teda len o korupciu, ale aj o zradu našich národov, našich ľudí a našej civilizácie.

Myslíte si, že táto zrada môže byť jedným z dôvodov, ktoré stoja za postojom Európskeho parlamentu a všeobecne inštitúcií EÚ k masovej imigrácii? Je známe, že islamisti vo všeobecnosti považujú imigráciu za dôležitý nástroj islamizácie Európy.

Som si istý, že sa objavia ďalšie odhalenia týkajúce sa vplyvu Kataru a možno aj ďalších krajín. Zatiaľ je isté, že viaceré nariadenia prijaté Európskym parlamentom napríklad zvýhodnili katarské letecké spoločnosti na úkor ich európskych konkurentov. Európsky parlament prijal aj niekoľko ďalších nariadení, ktoré sú pre Katar priaznivé. Je to výsledok intenzívneho lobovania a korupcie? Je to celkom možné. Osobitné väzby s islamskou krajinou môžu mať rozsiahle dôsledky. Keď Európska komisia v mene rozmanitosti organizuje kampane na podporu nosenia islamského závoja, môžeme sa pýtať, či ide len o rozhodnutie európskeho komisára prijaté v bruselskej kancelárii, alebo či s touto myšlienkou ako prvé prišli niektoré zahraničné mocnosti, napríklad Katar.

Pokiaľ ide o prisťahovalectvo, inštitúcie EÚ boli aj tak vždy tolerantné. Dovoľte mi pripomenúť, že keď bol v roku 1995 vytvorený schengenský priestor, predali národom Európy myšlienku, že sa zbavujeme vnútorných hraníc, ale na oplátku budeme chrániť vonkajšie hranice. V skutočnosti nikdy nebola ani najmenšia vôľa chrániť vonkajšie hranice. Je to tak, že keď sa Maďarsko Viktora Orbána podujalo chrániť vonkajšie hranice so Srbskom, aby zastavilo migračný tok cez balkánsku trasu, bolo z Bruselu ostro napadnuté.

Nedávno, v súvislosti s aférou Frontex a sprisahaním proti riaditeľovi Frontexu, po ktorom nasledovalo jeho odstúpenie, sme mohli opäť vidieť, že v Bruseli bola vôľa nepremeniť Frontex na skutočnú hraničnú políciu, ale len na inštitúciu, ktorá má na starosti organizáciu prisťahovalectva, ochranu práv migrantov – alebo skreslenú predstavu o tom, čo sú práva migrantov – a zabezpečenie ich vstupu na európsky kontinent namiesto toho, aby sa mu snažila zabrániť.

Vyšetrovanie a zatýkanie v tejto “Qatargate” je v skutočnosti dielom belgických orgánov. Európsky parlament neurobil nič, aby zakročil proti svojim skorumpovaným ľavicovým členom. Už nie ste v Národnom zjazde Marine Le Penovej, ale musíte si uvedomiť, že strana, ktorej ste patrili pred vstupom do Reconquestu Erica Zemmoura, bola prísne sankcionovaná Európskym parlamentom za využívanie poslaneckých asistentov na úlohy súvisiace so stranou a nie priamo s parlamentnou prácou. Nemyslíte si, že tento spôsob konania len proti stranám napravo od stredopravej EPP, ktoré nie sú súčasťou de facto veľkej koalície, ktorá prechádza od krajnej ľavice k EPP, je politicky motivovaný?

Pokiaľ ide o prípad, na ktorý sa odvolávate, vždy som tvrdil a naďalej tvrdím, že nedošlo k žiadnemu trestnému činu. Asistenti podporujú parlamentnú činnosť poslancov EP a táto parlamentná činnosť sa neobmedzuje len na to, čo sa deje v Bruseli alebo Štrasburgu. Činnosť poslancov, ich verejné vystúpenia a odborné cesty všetkého druhu sú súčasťou ich poslaneckého mandátu, ktorý im udelili voliči.

Je zrejmé, že administratíva Európskeho parlamentu v minulosti prejavila extrémnu nevraživosť voči poslancom, ktorí nepatria k väčšinovému bloku. Na druhej strane vidíme, že väčšinový blok, ktorý za každých okolností poučuje ostatných, má ďaleko od cnosti. Myslím si, že v najbližších týždňoch dôjde k mnohým ďalším odhaleniam, ktoré ukážu rozsah protekcie, spoluviny a korupcie, ktoré sa týkajú socialistov, ale pravdepodobne aj iných politických skupín.

Myslíte si s odstupom času, že ste urobili správne rozhodnutie, keď ste opustili Národné zhromaždenie Marine Le Penovej a vstúpili do strany Érica Zemmoura Reconquest? Vaším odchodom prišla hlavná francúzska opozičná strana o posledného aktívneho lídra svojho konzervatívneho, katolíckeho krídla.

Rozhodol som sa na základe svojho presvedčenia, čo nemusí byť nevyhnutne najpohodlnejšia pozícia v politike. Som však presvedčený, že nemožno prijímať záväzky voči voličom bez toho, aby ste najprv obhájili svoje myšlienky a presvedčenie. Patrím k tým, ktorí sa podobne ako Marion Maréchalová a Stéphane Ravier dlho snažili brániť civilizačné pravicové krídlo v Národnom zhromaždení, a Marine Le Penová sa vždy starala o to, aby táto citlivosť mala v strane čo najmenšiu váhu a vplyv. Dnes s Éricom Zemmourom budujeme politickú silu, ktorá je súčasťou tejto civilizačnej pravice, a ktorá sa preto od Národnej rady dosť líši, a to tak svojimi ideami, ako aj stratégiou.

Líši sa svojimi ideami, pretože obrana francúzskej identity pre nás neznamená len boj proti ekonomickým, sociálnym a bezpečnostným dôsledkom prisťahovalectva, ale predovšetkým zachovanie toho, čo sme proti Veľkej výmene a proti islamu a jeho politickému rozmeru, ktorý na rozdiel od toho, čo hovorí Marine Le Penová, nie je zlučiteľný s našou republikou, ale naopak, predstavuje pre Francúzsko smrteľné nebezpečenstvo. V oblasti hospodárstva obhajujeme víziu založenú na slobode a zodpovednosti, ktorá sa tiež veľmi líši od etatistického a demagogického diskurzu Marine Le Penovej v tejto oblasti.

Uvedomujeme si, že sme strážcami rozprávkového dedičstva, našej európskej a kresťanskej civilizácie, a dnes sme svedkami rozsiahleho podniku na dekonštrukciu tohto dedičstva. Strana Marine Le Penovej túto dekonštrukciu akceptuje. Akceptuje homosexuálne “manželstvá”, akceptuje lekársky podporovanú reprodukciu pre lesbické páry a pravdepodobne príde čas, keď bude akceptovať náhradné materstvo a eutanáziu. Pre nás je nevyhnutné postaviť sa do boja proti liberálnym progresívnym ideológiám, a to je zásadný rozdiel.

Pokiaľ ide o stratégiu, Reconquest má napriek svojim rozdielom snahu zjednotiť sily na pravici, zatiaľ čo Národné zhromaždenie sa pustilo do stratégie “ísť na vlastnú päsť”. Odmieta mať spojencov a súhlasí len s tým, aby sa k nej niekto pripojil. Aj keď má Národné zhromaždenie značnú volebnú váhu, zbavuje ho to akejkoľvek perspektívy vykonávať moc.

Nemyslíte si, že pravicová koaličná vláda Giorgie Meloniovej v Taliansku by mohla svojím príkladom zmeniť zmýšľanie v Národnom zhromaždení aj medzi stredopravými republikánmi a možno priniesť spojenectvo pravice aj vo Francúzsku, po akom volal Éric Zemmour?

Áno, myslím si, že to môže pomôcť. Samozrejme, nie všetko sa dá preniesť medzi taliansky a francúzsky politický život, pretože volebné systémy a politické kultúry sú odlišné. Existuje však skutočná analógia medzi prístupom Giorgie Meloniovej a jej strany Bratia Talianska a prístupom Érica Zemmoura so stranou Reconquest.

V prvom rade je tu vôľa spojiť sa s inými stranami, rešpektujúc ich osobitosti a bez toho, aby sa ich snažili pohltiť. Keď sa strany Silvia Berlusconiho a Mattea Salviniho rozhodli pre niekoľko ministerských postov vstúpiť do koaličnej vlády Maria Draghiho, ktorý bol na rovnakej línii ako Emmanuel Macron vo Francúzsku, Giorgia Meloniová sa rozhodla zostať pevná a verná svojmu presvedčeniu ako súčasť civilizačnej pravice a talianski voliči ju neskôr odmenili. Bratia Talianska získali pred tromi rokmi vo voľbách do Európskeho parlamentu sotva 6,5 percenta hlasov a teraz sú hlavnou politickou silou talianskej pravice a všeobecne v Taliansku.

Aké sú vaše dôvody na optimizmus po porážkach strán Zemmour a Reconquest v tohtoročných prezidentských a parlamentných voľbách, okrem raketového vzostupu Meloniovej strany v susednom Taliansku a analógií, ktoré vidíte medzi vašimi dvoma stranami?

Po prvé, všimol som si, že jedinou skutočnou novinkou vo Francúzsku v roku 2022 bol vznik Rekonquisty. Stalo sa tak v zamrznutej politickej krajine, s Emmanuelom Macronom, ktorý urobil všetko pre to, aby zabránil prezidentskej kampani, využil najprv pandémiu a potom ukrajinskú krízu, aby demokraciu a volebnú kampaň zavrel do klietky a vyhol sa akejkoľvek diskusii o svojich výsledkoch. To, samozrejme, prospelo najznámejším a najzavedenejším politickým silám tým, že podporilo taktické hlasovanie v prospech Jeana-Luca Mélenchona na ľavici a Marine Le Penovej na pravici, pričom zabezpečilo znovuzvolenie Emmanuela Macrona.

Éric Zemmour, hoci bol nováčikom, získal 2,5 milióna hlasov a jeho strana má 134 000 členov, čo z nej robí francúzsku stranu s najväčším počtom členov, ktorí platia členské príspevky. To je pevný základ pre novú politickú silu. A ďalšie voľby budú do Európskeho parlamentu. Tie sa konajú na základe pomerného zastúpenia, a preto sa v nich nebude taktizovať. To bude nepochybne dôležitý krok k tomu, aby Reconquest zapustil korene na francúzskej politickej scéne.

Ak by Francúzsko malo podľa talianskeho vzoru alianciu pravice s Reconquestom, Národným zhromaždením a Republikánmi, alebo aspoň s ich pravicovým krídlom, pravdepodobne by to znamenalo revolúciu v pomere síl v Bruseli. Krajiny ako Poľsko a Maďarsko by boli menej izolované, pričom dve hlavné zakladajúce krajiny Európskeho hospodárskeho spoločenstva by teraz mali bližšie k svojim myšlienkam, najmä tvárou v tvár finančnému vydieraniu zo strany Európskej komisie a napomínaniu zo strany Európskeho parlamentu v otázkach, ako je právny štát a “práva LGBT”.

Vo fungovaní Európskej únie sa musí všetko zmeniť, aby mala menšiu váhu Európska komisia a väčšiu váhu voľná spolupráca medzi členskými štátmi a aby sa bezbrehý globálny voľný obchod nahradil ochranou nášho trhu a našich hraníc. Tento boj dnes vedie Poľsko a Maďarsko. Počas minuloročnej migračnej krízy na litovskej hranici však 16 z 27 ministrov vnútra EÚ požiadalo Európsku komisiu, aby financovala posilnenie hranice. Komisia to odmietla, ale to ukazuje, že na základe jednotlivých tém môžeme mať čoraz viac krajín, ktoré obhajujú víziu, ktorá viac chráni záujmy národov Európy.

Doteraz sa do tohto boja zapájali len krajiny strednej a východnej Európy, ktoré sú čistými príjemcami z rozpočtu EÚ, čo ich stavalo do ťažkej pozície vo
i Európskej komisii. Je zrejmé, že ak zajtra budeme mať Francúzsko spolu s Talianskom, teda dve zakladajúce krajiny, ktoré sú zároveň dvoma čistými prispievateľmi do rozpočtu EÚ, bude pre Európsku komisiu komplikované naďalej sa ohradzovať. A predovšetkým, ak sa nájde niekoľko krajín zo západnej aj východnej polovice kontinentu, ktoré budú presadzovať radikálnu zmenu fungovania a politickej orientácie EÚ, nevyhnutne to vydláždi cestu k novým rokovaniam o zmluve.