Bratislava 27. augusta 2018 (HSP/Foto:TASR-Radovan Stoklasa)
Slovenská verejnosť je masírovaná klamlivými faktami pravidelne. Zámerné vytváranie informačného poľa má poslúžiť zdaniu, že členstvo SR v štruktúrach NATO je nemenné, definitívne a večné. Enormný tlak na zachovanie stavu má svoje opodstatnenie.
Stačí pohľad na mapu a je jasné, že Slovensko by svojím vystúpením z paktu a prijatím napr. neutrality poriadne podkúrilo logistike NATO v Európe. Už v roku 1999, počas „humanitárneho“ bombardovania Srbska, dal Mikuláš Dzurinda povolenie na prelet bombardérov ponad naše zvrchované územie, pretože strategicky nebolo možné útok inak uskutočniť. V západo-východnom smere tvoria neutrálne krajiny Švajčiarsko a Rakúsko neprestupný pás. V prípade vystúpenia Slovenska by sa rozšíril až po Ukrajinu a logistika v severo-južnom smere by prestala fungovať. Dnes sa používa naše územie hlavne na dopravu techniky do Pobaltia a hovorí sa aj o nelegálnej preprave zbraní a munície na Ukrajinu (hoci toto velenie NATO popiera).
Predpokladom na opustenie agresívneho, zločinného spolku, ktorý jediný nás môže vtiahnuť do nejakej reálnej vojny, je vybudovanie armády SR na aspoň minimálne bojaschopnú úroveň, zrodenie oddielov domobrany a celková zmena obrannej doktríny. Ostatné je iba administratívnym úkonom. To využilo svojho času Francúzsko.
V marci 2009 prebehla v médiách (vo svetových aj v našich len tak mimochodom) správa o žiadosti Francúzskej republiky o opätovné prijatie do NATO. Prezident Nicolas Sarkozy oficiálne požiadal o návrat krajiny do štruktúr NATO. Verejnosť pritom netušila, že jedna z najmocnejších armád sveta nepatrí do tej jedinej správnej „obrannej“ organizácie. Pritom Francúzi sa vo svete činia. Ich Cudzinecká légia robí dodnes v postkoloniálnom svete špinavosti porovnateľné s praktikami pravidelných a zástupných armád USA.
Predohra sa udiala v turbulentných 60-tych rokoch. Na čele Francúzska, ako jedného zo zakladajúcich členov NATO v roku 1949, stál generál Charles de Gaulle. Vonkajšie zasahovanie do riešenia koloniálnej otázky ho rozčertilo natoľko, že jednoducho poslal veleniu NATO list o vystúpení krajiny galského kohúta z aliancie. Zároveň požiadal o odsun vosk, nepodliehajúcich francúzskemu veleniu z krajiny. Čuduj sa svete, okupačná armáda USA sa stiahla na územie NSR a velenie z Paríža do Belgicka. Až 43 rokov neskôr „čudná“ séria teroristických útokov, následný mediálny tlak a vyhlásenie výnimočného stavu dotlačili vládu (po schválení parlamentom) a prezidenta o dotiahnutie krajiny späť do košiara Severoatlantickej aliancie.
Podobný scenár prebehol v Grécku, ktoré v dôsledku neriešenej Cyperskej krízy, stálo proti inému členovi aliancie: proti Turecku. V roku 1974 Grécko z paktu vystúpilo a vrátilo sa po silnom nátlaku USA v roku 1980.
Čo z toho vyplýva pre Slovensko? Že ak bude vôľa občanov, odvaha vlády a parlamentu a na čele republiky iný prezident, nie je problémom z NATO vystúpiť. Stačí k tomu jeden dopis, sebaúcta a pevný postoj. Potom sa ospravedlniť bratom Srbom, Afgancom a iným za spoluúčasť na akciách aliancie. Ak nám odpustia, bude všetko v poriadku a my budeme slobodní vojensky aj morálne.
Jaro Frank
.jpg)
