Bratislava 24. júla 2023 (HSP/Foto:TASR-Pavol Zachar)
Opäť sa konal „Dúhový Pride“. Opäť sa rozhoreli vášne, opäť to bolo o tých dobrých a tých zlých. A opäť je toho veľa, čo zostalo visieť vo vzduchu a žiada si to vysvetliť
Tento víkend sa v Bratislave konali dve podujatia, ktoré obidve hlásali lásku a predsa boli akoby v protiklade. Festival „Dúhový Pride“, ktorého cieľom je podpora viditeľnosti komunity lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych (LGBTI+) ľudí a pochod Hrdí na rodinu, ktorého cieľom je oslava prirodzeného základu spoločnosti, rodiny tvorenej mužom, ženou a deťmi.
Obidve akcie boli zahalené do pláštika všeobjímajúcej lásky, ale nedá sa nevidieť skutočnosť, že podstatou oboch je priamy a ostrý názorový spor o to, či je rodinou iba to, čo tak bolo odjakživa vnímané – muž, žena a deti – alebo môže mať rovnaký nárok na tento titul aj akékoľvek iné spojenie osôb bez ohľadu na pohlavie či vek (a možno časom aj iných bytostí, vrátane zvierat a kvetináčov).
Že ide o politikum, o tom jasne svedčí napríklad aj spôsob, akým sa na jednej i druhej akcii zúčastnili a vyjadrovali politici, vrátane samotnej prezidentky, aby tým dali najavo svoj názor na danú vec.
LGBT+ režim na Slovensku
Napríklad na stránke Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVaEZ) je okrem iného uvedené: „Nedovoľme, aby #LGBTIQ+ komunita bola – aj ako dôsledok ruskej propagandy – vykresľovaná ako ohrozenie ,tradičných‘ hodnôt. Tieto vyjadrenia nie sú ničím iným, ako nabádaním na obmedzovanie práv iných osôb a ich základných slobôd“ (viď tu).
Vidíme, že tu sa už všeobjímajúca láska končí a nastupuje tvrdá totalitná manipulácia. Čo má MZVaEZ, ako inštitúcia, ktorá tu je v mene všetkých občanov, čo zaujímať politické stanovisko ku kontroverzným spoločenským témam nijako nesúvisiacim s poslaním MZVaEZ? A úplne nezmyselne do toho pchať reči o ruskej propagande, a dokonca dospieť k absurdnému záveru, že obavy o ohrozenie tradičných hodnôt sú nabádaním na obmedzovanie ľudských práv?
Toto je iba jeden z mnohých príkladov ako veľmi je LGBT+ politická agenda aj s jej tvrdými politickými nárokmi presiaknutá do štátneho aparátu kontrolovaného súčasnou politickou garnitúrou. A tak sa na pár vecí pozrime bližšie, lebo niektoré tie argumenty si zasluhujú povšimnutie a komentár.
Nemajú rovnaké práva?
Tak v prvom rade treba zdôrazniť, že rovnosť všetkých ľudí je základom každej demokratickej politiky a to je to, k čomu sa hlásime nielen my, ale aj každá jedna zo strán, ktoré majú zastúpenie v Národnej rade SR.
Napriek tomu tu existuje rozšírený názor, že na Slovensku LGBT+ komunita nemá rovnaké práva ako ostatní. To je však otvorená lož a nečistá manipulácia s verejnou mienkou. Oni totiž naozaj majú úplne presne rovnaké práva ako všetci ostatní občania. Dvaja muži heterosexuáli alebo dve ženy heterosexuálky nemôžu na Slovensku uzavrieť manželstvo alebo adoptovať si dieťa presne tak isto, ako to nemôže urobiť pár LGBT osôb rovnakého pohlavia.
Prečo je legislatíva nastavená práve takto, na to existuje veľa argumentov a prirodzene aj nesúhlasných postojov, ale faktom je, že je jednoducho klamstvom hovoriť o tom, že LGBT+ ľudia nemajú rovnaké práva ako ostatní. Majú rovnaké práva, pretože pre nich platia presne rovnaké zákony ako pre každého iného.
Je to podobná situácia ako keby sa futbalista, ktorý obľubuje strieľať góly iba do vlastnej bránky, sťažoval že je diskriminovaný, že má menšie práva ako ostatní hráči, lebo mu zakazujú dávať góly, zatiaľ čo ostatní môžu, pričom si nemieni nechať vysvetliť, že rozdiel je v tom, že ostatní strieľajú na súperovu bránu, a že to sa môže, že to je zmyslom hry, a že strieľať na vlastnú bránu nesmú ani oni. A že do súperovej brány môže strieľať góly aj on.
Nenávisť
Ďalšou vecou, ktorú by bolo dobré uviesť na pravú mieru, sú tie večné reči o nenávisti. Táto komunita neustále zdôrazňuje všeobjímajúcu lásku ako kontrast k tým, ktorí sú podľa nich zlí, plní nenávisti. Toto je však celé zle.
Nenávisť je emócia. Je vnútornou vecou jednotlivca, je to pocit, ktorý jednoducho potenciálne existuje v každom z nás a objaví sa, ak ho vyvolá nejaký popud.
Áno, tú emóciu môže vyvolať odlišný názor. Avšak ak nesúhlasím s nejakým spoločenským javom, to ešte neznamená, že niekoho nenávidím. Konkrétne v tomto prípade to znamená, že mať negatívny názor na LGBT+ politickú agendu ešte vôbec neznamená nenávidieť LGBT+ ľudí.
Skrátka, emócie človek má, či chce alebo nechce – záleží iba na tom, ako sa s nimi dokáže vyrovnať. Jednotlivci, ktorí nezvládajú svoje emócie, a ktorí si teda naozaj zasluhujú nálepku, že sú „nenávistní“, sa vyskytujú na oboch stranách názorovej barikády. A jedna vec je istá: emócia zvaná nenávisť, ktorú pociťujú „dezoláti“ je presne rovnaká ako nenávisť, ktorú pociťujú „slniečkari“ či LGBT+ ľudia.
Ak používajú tú rétoriku o nenávisti a seba hodnotia ako tých, ktorí sú plní lásky a tých druhých ako plných nenávisti, v skutočnosti tým prezrádzajú iba to, že keby mohli, názory tých druhých by najradšej zakázali.
Netolerantnosť
Potom je tu to obvinenie z netolerantnosti. Nuž áno, žiaľ, časť spoločnosti je naozaj netolerantná, tak to vždy bolo a vždy to tak aj bude. A nielen voči LGBT+ menšine, ale voči všetkým a všetkému. Dennodenne sa s tým stretávame. Ľudia sú, žiaľ, takí. Lenže na to sú predsa zákony. Toto je ťažká vec: v demokracii čo nie je zakázané, to je povolené.
Tomu by predsa oni ako presvedčení liberáli mali najlepšie rozumieť: v učebniciach zvykne byť liberalizmus často charakterizovaný postojom „sloboda tvojej päste sa končí na špičke môjho nosa“. A teda, nech si každý robí čo chce, ak tým len nenarúša život a fungovanie iných jednotlivcov alebo spoločnosti ako celku.
Obklopujú sa farebnými heslami ako ľudské práva, dôstojnosť, rešpekt, sloboda, tolerancia, rovnosť, inklúzia či diverzita, ale tým vlastne nechcú zdôrazniť nič iné, než tie úplne samozrejmé veci, ktoré sme sa všetci mali naučiť už v materskej škole: že nemáme robiť druhým zle, nemáme im brať hračky a máme ich nechať sa slobodne hrať.
Ak to však robia tak, že plošne obviňujú národ z netolerantnosti, tak to je rovnako nezmyselné ako obviňovať národ z toho, že je hlúpy či zlý. A to by bolo dobré uviesť na pravú mieru reálnym porovnaním Slovákov s inými národmi. Som presvedčený, že by sa ukázalo, že sme rovnakí ako iní, ak nie lepší.
No a potom to má ešte ďalšiu rovinu: hovoria, že tí, ktorí sa nestotožňujú s ich videním sveta, sú netolerantní. Ale potom kto tu je vlastne v skutočnosti netolerantný, ak nenechajú druhým priestor na vlastný názor?
V skutočnosti veľká väčšina tých, ktorých označujú za netolerantných, ktorým sa nepáči LGBT+ politická agenda, sú ľudia, ktorí im nijako nechcú upierať ich práva, ich orientáciu a ich spôsob prezentovania sa a sebarealizácie, kým to už nezasahuje do práv ostatných, do toho zahŕňajúc aj práva ochrany rodiny ako základu spoločnosti.
Nekorektný mediálny „princíp teplárne“
Videli sme to v médiách hlavného prúdu, keď sa stala tá hrozná vec v podniku Tepláreň, ale vlastne aj veľakrát predtým: jeden, navyše akýsi podivný a zjavne z kontextu vytrhnutý prípad bol zovšeobecnený.
Len zato, že jednotlivec urobil niečo extrémne, mainstreamové médiá vykreslili Slovensko ako štát, kde sa dejú hrozné veci, kde žijú homofóbovia a nebezpeční fašisti, ktorí pod vplyvom zločinných ideológií páchajú desivé veci.
Ak by sme to však chceli chápať takto, potom by sme mohli tiež povedať, že Slováci sú národ vrahov, znásilňovačov či nebezpečných páchateľov závažných dopravných nehôd, lebo v piatich miliónoch takýchto ľudí štatisticky nájdeme mnoho. Lenže to je predsa nezmysel, že takto sa na veci pozerať nedá.
Akúkoľvek strašnú vec jednotlivec spácha, je to len jednotlivec a iba štatistika nám môže spoľahlivo a spravodlivo ukázať reálnu celospoločenskú nebezpečnosť nejakého fenoménu. Mimochodom, tu je zaujímavé, že mainstreamové médiá neráčili dospieť k záveru o nebezpečnosti nekontrolovanej migrácie a istej ideológie maskovanej ako náboženstvo napriek stovkám a tisícom obetí útokov nekompatibilných migrantov v západnej Európe, ale jedna vražda spáchaná na Slovensku údajne z ideologických dôvodov už je dôvodom na ďalekosiahle zovšeobecňovanie. Tomu sa hovorí meranie dvojakým metrom a tiež tu vidíme princíp kolektívnej viny. To sú veci, ktoré musí slušný človek odmietnuť.
Čo povedať na záver?
Asi mnohí z tých, ktorých by oni označili za xenofóbov, homofóbov a kadejakých iných netolerantných -fóbov a možno dokonca fašistov či zločincov pošliapavajúcich druhým ľudské práva, by sa tak isto ako autor tohto textu bezvýhradne stotožnili s nasledovným vyjadrením istého slovenského občana (jeho totožnosť v tomto prípade nie je dôležitá):
„Keby môj najlepší priateľ či priateľka (ďalej pre jednoduchosť budem používať iba mužský rod) nebol heterosexuál, ale bol by akokoľvek sexuálne inak orientovaný, alebo by sa stotožňoval s ľubovoľným z 72 pohlaví, či koľko ich akože má byť, nemal by som s tým žiadny problém. Bolo by mi ho ľúto kvôli nemu samému, že nemá šancu nájsť šťastie v normálnom manželskom zväzku muža a ženy, lebo sa čosi pokazilo, ale nič by to nezmenilo na mojom postoji k nemu. Ak to je ušľachtilý, hodnotný človek, bol by mojím milovaným bratom či sestrou, s ktorým by mi bolo cťou sa priateliť a nič by na tom nezmenil fakt, že dostal do vienka takúto formu znevýhodnenia, ak už sa to nesmie nazývať priamo postihnutím či chorobou. Celkom iná vec je však politická agenda spojená s velebením týchto vecí. Tá je mi maximálne odporná, tak ako by mi bolo odporné oslavovanie akejkoľvek inej choroby či postihnutia. O to viac, ak to ktosi používa ako zbraň na rozkladanie tradičnej spoločnosti. Ak by som to mal k niečomu prirovnať, tak by som to vyjadril asi takto: absolútne ma nezaujíma či má môj kamarát ploché nohy, ale odmietam názor, že ploché nohy sú niečo krásne a hnutie na propagáciu plochých nôh a na oslavu hrdosti na ploché nohy by som považoval za niečo zvrátené a choré. Oni keď chcú, nech si to oslavujú, nech sa z toho tešia, ale mne nech to nenanucujú, lebo mám právo, aby sa mi to hnusilo. To je moje právo a vyprosím si, aby ma za to niekto označoval za nenávistného, a teda nebezpečného človeka.“
PREČÍTAJTE SI EŠTE
Rušná sobota: V hlavnom meste sa konajú Dúhový Pride a Národný pochod Hrdí na rodinu
