Čo sa to deje v Taliansku? Vznikne tam na jeseň „proruská“ vláda?

Rím 26. júla 2022 (HSP/Foto: TASR/AP-Andrew Medichini)

Polarizácia politickej scény v nahliadaní na dianie na Ukrajine otriasa aj talianskou politickou scénou. Krajina v dôsledku tohto pnutia a inflácie smeruje k predčasným voľbám, ktoré má veľkú šancu vyhrať antibruselská koalícia

„Kremeľ búcha šampanské,“ napísal španielsky denník El País na margo najnovšieho politického vývoja v Taliansku. Globalistické sily momentálne krajinu udržiavajú medzi inými poslušnými európskymi ovečkami v tom správnom protiruskom, sankčnom, očkovacom, promigračnom kurze, lenže ak niečo urgentne nevymyslia, tak už v septembri sa politické smerovanie Talianska môže významne zmeniť. Pozrime sa na to bližšie.

Aké je rozloženie politických síl?

Od roku 2021 v Taliansku vládne tzv. vláda národnej jednoty nezávislého premiéra Maria Draghiho. Nezávislého, myslíme tým stranícky nezávislého, lebo inak je tento bývalý guvernér Európskej centrálnej banky top kádrom globalistov: hral prominentnú úlohu pri reakcii EÚ na ruskú inváziu na Ukrajinu, bol jedným z hlavných tvorcov protiruských sankcií a je jedným z najaktívnejších iniciátorov vojenskej pomoci Ukrajine, za čo mu Zelenský aj osobne ďakoval.

Draghiho vláda vznikla ako dôsledok politického chaosu, ktorý vznikol po rozpade predošlej vlády. Dá sa to interpretovať aj tak, že globalisti využili chaos a dosadili na čelo Talianska svojho superoddaného človeka. A preto sa zubami-nechtami snažia, aby tam ostal a ich médiá z neho robia takmer druhého Havla, ktorý pre Taliansko zachránil euro, pokoj, stabilitu a „európske hodnoty“.

Väčšina obyčajných Talianov si však myslí niečo iné a dnes politická mapa Talianska vyzerá podstatne inak ako pred pár rokmi (prehľadné štatistické dáta nájdete napríklad tu.).

V súčasnosti podľa preferencií dominujú talianskej politickej scéne dva subjekty. Nemastná-neslaná probruselská promigračná Demokratická strana (Partito Democratico, PD), ktorú vedie nevýrazný slniečkar Enrico Letta (55), si dlhodobo udržuje popularitu nad dvadsiatimi percentami. Už približne rok však preferencie Demokratickej strany takmer presne kopíruje vlastenecká strana Bratia Talianska (Fratelli d´Italia, FdI), ktorá preferenčne stále rastie a v posledných dňoch začína prieskumom dominovať s 23 – 25 percentami.

Stranu Bratia Talianska globalistický mainstream démonizuje podobne ako u nás naše pluralitné a pravdovravné mainstreamové médiá napríklad stranu ĽSNS alebo hnutie Republika. Na čele FdI stojí temperamentná novinárka Giorgia Meloniová (45), ktorá je od roku 2020 aj predsedníčkou Strany európskych konzervatívcov a reformistov.

Kto ďalší by mohol tvoriť vládu?

Okrem týchto dvoch priamo antagonistických subjektov budú vo voľbách ešte hrať dôležitú rolu aj ďalšie strany, s ktorými víťaz bude chcieť zložiť koalíciu. Na scéne sú dva subjekty s výtlakom nad desať percent. Dlhodobo klesajúcu tendenciu majú preferencie strany Lega Mattea Salviniho (49). Muž, ktorý sa kedysi zdal byť neohrozeným bojovníkom za záujmy obyčajných Talianov, po vstupe do vlády úplne vybledol. Nesplnil sľuby, nijako neprispel k riešeniu migračného problému, mnohých ľudí sklamal a zatienila ho oveľa radikálnejšia a presvedčivejšia Giorgia Meloniová. Lega, ktorá mala ešte pred tromi rokmi výtlak nad tridsať percent, ich má teraz dvanásť-trinásť a naďalej plynulo padá.

Podobne je na tom Hnutie piatich hviezd (Movimento 5 Stelle, M5S). Založili ho populárny komik Beppe Grillo a webový stratég Gianroberto Casaleggio ako environmentalistické, antisystémové a euroskeptické hnutie usilujúce sa o elektronickú a priamu demokraciu, obmedzenie byrokracie a pacifizmus (odsudzovalo vojenské intervencie Západu). V súčasnosti ho vedie Giuseppe Conte (57) a pod jeho vedením sa hnutie do značnej miery odchýlilo od pôvodného programu, už je to skôr populistický mainstream. S tým tiež zrejme súvisí fakt, že za posledné roky dramaticky stratilo popularitu – ak v roku 2018 malo viac ako tridsať percent voličských preferencií, teraz je to horko-ťažko desať percent. Zdá sa, že hnutie sa rozpadá, pred pár dňami z neho odišla jedna z jeho hlavných tvárí, minister zahraničných vecí Luigi Di Maio (čosi ako náš Lajčák či Korčok, len s tým rozdielom, že Di Maio nie je kvalitný kariérny diplomat, ale bývalý predavač malinoviek na pláži, ktorý neovláda jazyky ani geografiu), ktorý bol proti rozhodnutiu hnutia zastaviť vyzbrojovanie Ukrajiny. Di Maio si založil extrémne slniečkovú stranu Spolu pre budúcnosť, tá má však výtlak iba 1 – 2 percentá.

A ešte treba rátať aj so stranou Forza Italia (FI) bývalého premiéra Silvia Berlusconiho, ktorá síce už dávno nemá popularitu ako kedysi, ale s ôsmimi percentami prevažne nostalgických starších voličov by mohla byť jazýčkom na váhach pri vytváraní novej koalície, podobne ako prípadne niektoré ďalšie menšie strany (napríklad extrémne probruselská strana Viac Európy, Piú Europa s cca 5 percentami alebo podobne zameraná Italia Viva s tromi percentami).

Čo sa to tam udialo minulý týždeň?

Rozbuškou diania, ktoré krajinu nasmerovalo k predčasným voľbám, sa stal vládny balík opatrení na podporu domácností a firiem vo výške 23 miliárd eur. Koaličné hnutie piatich hviezd tento vládny návrh nepodporilo a ohlásilo, že sa v senáte zdrží hlasovania. Vláda podľa pravidiel hornej komory parlamentu spojila hlasovanie o tomto balíku s návrhom na vyslovenie dôvery vláde. Draghi síce to hlasovanie ustál, ale napriek tomu podal demisiu, s odôvodnením, že nemá dôveru jedného z koaličných partnerov.

Stalo sa však, že prezident Sergio Mattarella tú demisiu neprijal. Dal Draghimu termín, že do stredy (zajtra) má vec nejako vyriešiť, inak že má rozhodnúť parlament. Špekuluje sa nad tým všelijako, napríklad že to mohla byť dohodnutá scénka medzi prezidentom a premiérom, aby vyslali signál medzinárodným globalistom, že situácia v Taliansku je veľmi vážna.

Keď sa objavila možnosť predčasných volieb, všetky strany boli proti, jedine Gianluigi Paragone, predseda strany Italexit s výtlakom okolo 2 percent a Meloniová boli za predčasné voľby. Ostatní nahlas kričali: zachráňte vládu, mediálny mainstream sa išiel roztrhnúť od snahy predísť predčasným voľbám a všetci čakali, že Draghi to nejako vyrieši.

Krok, ktorý Taliansko šokoval

Lenže Draghi vystúpil v parlamente s prejavom, ktorý všetkých prekvapil. Čakalo sa, že sa pokúsi o zmier, aby krehkú koalíciu udržal, ale on namiesto toho svojich partnerov riadne ponížil a skritizoval.

Aj o tom sa rôzne špekuluje: niekto hovorí, že dôvodom tohto postoja je, že by chcel kandidovať na prezidenta. Iní v tom zase vidia predvolebnú špekuláciu. Riadny termín volieb by mal byť na jar 2023, a to už bude Európa až po uši v kaši, ktorú si protiruskými sankciami navarila, naplno si bude užívať nedostatok plynu a rast cien všetkého (aj) z toho vyplývajúci. Skorší termín volieb by preto mohol byť výhodou pre terajšie probruselské vládne strany.

Naopak, ak by sa voľby konali neskôr, ľudia naštvaní na zdražovanie a na podporu Ukrajinskej vojny, ktorú si veľká časť Talianov neželá, by mohli voliť tak, že víťazstvo euroskeptickej opozície by mohlo byť ešte drvivejšie.

Pekelný krik mainstreamu – signál, že niečo je dobre

Na podporu Draghiho sa objavili petície, globalistické médiá besnejú, a nielen v Taliansku. Napríklad mienkotvorný The New York Times vydesene píše o tom, aké znepokojenie a hlboký pocit neistoty vyvolalo oznámenie, že superglobalista Draghi a jeho kabinet by mali skončiť. Atmosféru v talianskych uliciach opisuje slovami „miestni neveriaco krútili hlavami nad šálkami espressa“.

Ako sme už spomenuli vyššie, tieto médiá usilovne budovali obraz tohto človeka ako záchrancu Talianska pred Kovidom, Putinom, infláciou a všetkým ostatným zlom, a koniec tejto partie kvislingov bude pre nich v každom prípade ak už nie katastrofou, tak prinajmenšom nepríjemnosťou – rozsah škôd sa ešte ukáže. Zúfalo preto zo všetkých strán apelujú na Draghiho, aby vydržal.

Tak či onak, teraz je v prieskumoch najsilnejšia Meloniová. Aj toto drobné žieňa má za tie dlhé roky v politike svojich kostlivcov v skrini, ale svojím zápalistým a rétoricky nesmierne zdatným prejavom dokáže strhnúť masy. Talianske masmédiá preto hystericky kričia: ľudia, musíte si vybrať, buď si zvolíte fašistku alebo demokraciu. Šéf demokratov Letta zase varuje, že Rusko (Putin) by vraj mohlo ovplyvniť voľby, čo samozrejme opakujú všetky globalistické médiá na celom svete, vrátane tých našich.

Nie je vám toto všetko akési povedomé?

Aké sú scenáre ďalšieho možného vývoja?

Vlastne situácia v Taliansku je tak trochu podobná tej u nás: ak premiér nevyrieši situáciu, tak sa vláda rozsype a krajina bude mať predčasné voľby. Už v týchto dňoch by sa malo rozhodnúť. Situácia je aj v tom podobná, že médiá intenzívne vyzývajú všetky tie malé „demokratické“, rozumej, proglobalistické strany a straničky, aby sa spojili. Na druhej strane, spojenie Meloniovej a Salviniho je diskutabilné – médiá hovoria o ich osobnom konflikte a antipatiách. Hoci, mainstreamové médiá vedia narozprávať kadečo, keď sa to hodí…

Ak by sa voľby naozaj konali v septembri, a ak by sa dovtedy udržali doterajšie trendy volebných preferencií, potom podľa najpravdepodobnejšieho scenára by voľby vyhrala Meloniovej strana Bratia Talianska, ktorá by mohla zostaviť vládu s Legou Mattea Salviniho a stranou Forza Italia Silvia Berlusconiho. Všetky tieto tri strany majú dobré vzťahy s Moskvou.

Ale sú tu aj iné scenáre. Niektoré sa dajú vyjadriť aj známym výrokom anonyma: keby voľby mohli niečo zmeniť, už dávno by ich zakázali.

Ivan Lehotský