Bratislava 25. februára 2021 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)
Národná rada SR mala v stredu schvaľovať predĺženie núdzového stavu. To sa mnohým občanom nepáči a viacerí dostali nápad ísť to poslancom osobne povedať. Ako však dopadli? Máme výpoveď jedného z protestujúcich, ktorých zatkla polícia
Občan Peter R. z obce Kuchyňa nám rozpovedal, ako sa skončil jeho pokus osloviť vybraného poslanca. Tu je jeho výpoveď:
„V stredu 24. februára 2021 som išiel k Národnej rade jednému poslancovi pripomenúť, aby sa sem-tam pozrel aj na voličov, ktorí ho volili. A povedať mu, aby oni, poslanci, už nepredlžovali núdzový stav, ktorý okrem toho, že je uplatňovaný ako ohýbanie ústavného práva, je tiež znásilňovaním zdravých a robenie z nich ,chorých‘. Nie, nemal to byť poslanec z opozície, ale z koalície.
Vzal som si cestou do práce na jednej zákazke gitaru, že keď ho stretnem, ako ide do parlamentu, tak mu tam zahrám jednu pesničku: napríklad Veličenstvo kat – že či si z nej omylom v koalícii nespravili manuál. Išiel som k parlamentu zhora, sám po chodníku, a ešte pomerne ďaleko od cieľa, na zastávke MHD, ma zastavila skupina policajtov, že sa mám otočiť, že je zákaz vychádzania.
Bolo pozoruhodné, že popri policajtoch tam boli asi traja so zelenými vestami s nápisom ,Antikonfliktný tím‘. Na mňa jediného. Ale načo ,antikonfliktný tím‘, ak nikoho nepustili k parlamentu? Na zabránanie konfliktu nahnevaných ľudí s políciou?
Nedovolili mi pokračovať v ceste. Že sa mám otočiť a ísť naspäť. Stál som na mieste, niečo sa im snažil vysvetliť, ale to som nemal robiť: naložili ma do auta. Nebol som nadšený z toho, že musím v takom malom priestore s niekým dýchať spoločný vzduch, najmä potom, čo sa jeden priznal, že on Covid už mal, a že je negatívny.
Odviezli ma na políciu v meste, na Moskovskej ulici, kde mi prehľadali kabát a vrecká a potom nás viacerých cca desiatich ,nazbieraných‘ nahnali do nejakej zasadačky, kde sme museli byť ticho ako na písomke. Dvoch, ktorí to až tak nedodržiavali, odviedli niekam preč.
V zasadačke nás nechali najmenej hodinu čakať, potom nás začali postupne vypočúvať. Kým som prišiel na rad, ubehli asi tri hodiny. Výsluch prebehol pokojne, týkal sa akéhosi domnelého neuposlúchnutia výzvy, ktorá nebola zreteľne naformulovaná, ani podložená zákonom, a porušenia zákazu vychádzania. Najprv som uvažoval, že odmietnem výpoveď, keďže celé zadržanie bolo z môjho pohľadu protiústavné, ale nakoniec som im v krátkosti porozprával, aký bol môj zámer. Samozrejme, neodpustil som si pár poznámok o tom, aby si uvedomili, čo robia, a že už aj lekári si myslia niečo celkom iné, než vláda.
Potom ma prepustili. Naspäť k parlamentu, kde som mal auto, som musel ísť peši. Keďže som sa blížil zdola, chcel som zablokovaný priestor pred parlamentom obísť skratkou po Streleckej ulici, poza bar oproti Národnej rade, ale ani tadiaľ ma policajti nechceli pustiť a vypytovali sa, prečo tade idem. Celý čas tade husto pendlovali policajné autá, niektoré aj so zapnutými majákmi.
Takto ,vzduchotesne‘ uzavretý parlament som ešte nezažil. Koaličné panstvo muselo byť naozaj riadne vystrašené, keď si na schvaľovanie núdzového stavu potrebovalo privolať toľko policajtov. Oni sú si veľmi dobre vedomí toho, čo si ľudia o ich správaní myslia, presne tomu zodpovedá aj ich reakcia.“
Takto opísal svoje zážitky občan, ktorý chcel ísť zahrať poslancovi pesničku. Konštatoval, že vec sa pre neho iste ešte neskončila, budú zrejme nasledovať papierovačky a hrozba pokuty. A pýta sa: „Ako som inak ja občan – volič mal dať tomu, možno aspoň trochu spriaznenému poslancovi najavo, že už to s tým núdzovým stavom preháňajú, a že každé predlžovanie je škodlivé? Poslanci nás majú zastupovať a nie nám vládnuť ako diktátori. Kedy o tomto bola naposledy reč? A čoho sa tak boja? Prečo ľuďom nedopriali pokojne protestovať? Chorí ľudia protestovať aj tak nechodia…“
A my sa môžeme k zamysleniu občana Petra R. pridať: naozaj, čoho sa včera koaliční poslanci tak veľmi báli? To mali až taký strach, že by im nahnevaní občania znemožnili prijať núdzový stav? Ale prečo, ak ten núdzový stav má slúžiť len na ochranu obyvateľov pred ochorením? To vládna moc tak nedôveruje ľuďom, ktorí ju volili? Alebo tak nedôveruje svojej schopnosti ľuďom vysvetliť, čo je v ich záujme?
Alebo je to azda celé trochu inak?
Ivan Lehotský