Čo nám covidkríza povedala o cirkvi

Bratislava 13. februára 2022 (HSP/Foto: Pixabay)

Koronakríza, ktorá nás zamestnáva už dva roky, vysvietila viacero vecí, ktoré sme predtým nevedeli alebo si neuvedomovali. Jednou z takých vecí je aj stav cirkvi

V prvom rade covidkríza jasne ukázala, že profesionálny klérus neverí na večný posmrtný život. Neviem si predstaviť, že kňaz, ktorý verí v posmrtný život v spoločenstve s bohom, by prestal veriacim slúžiť omše alebo vysluhovať sviatosti zo strachu, že sa nakazí covidom a ohrozí tak svoj život. Zjednodušene povedané, že zo strachu zo smrti prestane vykonávať svoje kňazské povinnosti.

Samozrejme po tomto zistení sa natískal otázka a čo Boh? Veria aspoň v Boha? No nebudem radšej o tom špekulovať…

Covidkríza nám tiež odhalila, že omša je len také „divadielko“. Stačí si ho v podstate pozrieť v telke. Nič vážne to nie je a o nič zásadné nejde. V čase keď boli obchody otvorené vedúci predstavitelia cirkvi úplne servilne súhlasili zo zavretím kostolov. Chápem, že treba byť zodpovedný. Že nikto nechce, aby na neho neskôr ukazovali, že on tých ľudí zabil, že ich ma na svedomí. Ale kresťania účastní na omšiach obzvlášť zodpovedne pristupovali k pandemickým opatreniam (rúška, rozostupy…), aby neohrozili svojich blížnych. Kostol bol určite jedno z posledných miest stretnutí ľudí, kde sa mohol niekto reálne nakaziť.

Počas covidkrízy sme si tiež mohli všimnúť, že niekde na ceste desaťročiami medzi Gojdičom a Boberom sa cirkev zmenila na charitatívnu organizáciu. Miesto viery ju v podstate zaujíma dobročinnosť. Apel na zaočkovanie veriacich, ich donucovanie prostredníctvom pápežskej návštevy a ich citové vydieranie cez vieru, však už bolo trápne. A samozrejme trápne to ešte len bude, keď budú na svetlo vychádzať všetky podvody farmafiriem, všetky nežiadúce účinky, úplatky a podobne. To čomu sa chceli klerici vyhnúť a čomu obetovali i omše sa im tak vráti z druhej strany.

Cirkev sa jednoducho za tých pár desiatok rokov zmenila z mužov, ktorí boli ochotní za svoju vieru trpieť a aj zomrieť, na starých chlapov, ktorí sa chcú vidieť v žiari reflektorov a mať pokoj.

Výsledok tejto „politiky“ exaktne verifikovali výsledky v sčítaní obyvateľstva. Katolíkom ubudlo 300 000 duší oproti stavu pred 10-timi rokmi. Hanba? Nie. Len logický dôsledok. Poznám viacerých, ktorí sa v sčítaní neprihlásili ku konfesii na protest voči správaniu oficiálnej cirkvi. Niektorí katolíci sa radšej prihlásili ku gréckokatolíkom (tí narástli o 5,5 %), kde predsa len duch ešte aspoň trocha vanie. Ale pre väčšinu z tých 300 000 jednoducho „len“ viera stratila zmysel. Načo venovať čas a snahu niečomu čo je tak banálne, že si to môžete zobrať do ruky, pozrieť v telke a profi klérus sa pozašíva po kútoch?

Obzvlášť sa človek zarazí, keď je z cirkvi nad týmto úbytkom vyslovené uspokojenie. Jeden kňaz na svojom facebooku konštatuje: „Ak zoberieme do úvahy pokračujúcu sekularizáciu, liberálny kultúrny mainstream a väčšinu médií, i rozličné ťažkosti v živote cirkví, je to dobrý výsledok.“

Čo už na to povedať.

Ďalším znakom dnešnej slovenskej cirkvi je, že jej politiku a trendy neurčujú biskupi, ale obslužný personál na rôznych nižších pozíciách.

Samozrejme celá situácia s covidom priniesla aj pozitíva. Dnes už napríklad nikoho nevzrušuje milenka vydržiavaná priamo na biskupskom úrade, alebo eštebácka minulosť, alebo nejaké homosexuálne alebo pedofilné sklony, lebo to sú pri celkovom stave cirkvi, keď vidieť najmä stratu viery, v podstate nepodstatné informácie.

A úplne nakoniec sa chcem ospravedlniť normálnym skutočne veriacim, poctivým kňazom, ktorých sa moje riadky mohli dotknúť.

Jozef Kováč