Bratislava 5. januára 2020 (HSP/Foto:SITA/AP-Ebrahim Noroozi)
Američania zavraždili legendárneho veliteľa iránskych ozbrojených síl. Nikto nepochybuje o tom, čo by sa začalo diať, keby to bolo naopak: že by iránsky dron zavraždil vrchného veliteľa americkej armády. Ako teraz zareagujú Iránci? A čo bude ďalej?
Revolučné gardy sú regulárnou, oficiálnou armádou Iránskej islamskej republiky. Napriek tomu ich začiatkom apríla 2019 Spojené štáty vyhlásili za „zahraničnú teroristickú organizáciu“. Išlo o bezprecedentný krok, keďže to bolo zrejme po prvýkrát v histórii, čo nejaká krajina vyhlásila oficiálnu ozbrojenú zložku nejakej členskej krajiny OSN za teroristickú organizáciu. Ako dôvod uviedli, že Irán, a špeciálne Revolučné gardy, podporujú ozbrojené skupiny v regióne Blízkeho východu. (Podľa tejto logiky by rovnakou teroristickou organizáciou boli aj ozbrojené sily USA, ktoré takisto podporujú ozbrojené skupiny v regióne, hoci Irán ich zatiaľ za teroristickú organizáciu nevyhlásil.)
Začiatkom roku 2020 americká raketa vypustená z dronu (alebo vrtuľníka, informácie sa rôznia) na území Iraku, zvrchovaného členského štátu OSN, zavraždila legendárneho veliteľa Revolučných gárd Kásima Solejmáního. Za tento vojnový zločin sú priamo zodpovední ľudia, ktorých môžeme plným právom nazývať vojnovými zločincami, ktorí stoja v čele nebezpečného militaristického režimu Spojených štátov, prinajmenšom dvaja: prezident Donald Trump a minister obrany Mark Esper.
Trump tento zločin obhajoval v tradičnom veľkohubom americkom štýle: vraj sa touto vraždou skončila Solejmáního „vláda teroru“. Vraj Solejmání na Američanov plánoval „hrôzostrašné útoky“, ale Američania ho „prichytili pri čine a ukončili jeho život“. Trump zdôraznil, že Američanom nejde o zmenu režimu v Iráne. A vraj kroky, ktoré Američania urobili, boli krokmi na ukončenie vojny… Veríme mu, Doníkovi?
Spolu so Solejmáním boli pri americkom útoku zavraždení aj ďalší ľudia, spomína sa generál Hussein Jaafari Naya, plukovník Shahroud Muzaffari Niya, major Hadi Tarmi, kapitán Waheed Zamanian, veliteľ šítskych milícií PMU Muhammad Reza al-Jaberi, veliteľ libanonského Hezbollahu Mohammad Al-Kawtharani a zástupca veliteľa šítskej milície „Khashd al-Shaabi“ Abu Mahdi al-Muhandis. Spolu malo zahynúť podľa rôznych údajov osem až dvanásť ľudí.
Mimochodom, o niekoľko hodín neskôr v Iraku niekto zabil aj ďalšieho významného iránskeho veliteľa: údajne malo ísť, tak ako aj v prípade atentátu na Sulejmáního, o útok bezpilotného lietadla MQ-9 Reaper a vrtuľníka AH-64 Apache. Zabitých bolo údajne sedem členov skupiny šiítskej skupiny Kataib Imam Ali (súčasť Khashd al-Shaabi, v preklade „Ľudské mobilizačné sily“), vrátane jej veliteľa menom Shibl al-Zaydi. Skupina sa mala pohybovať neďaleko mesta Taji v zdravotníckom konvoji. USA sa však od útoku zatiaľ dištancujú.
Pozorovatelia sa zhodujú: vražda populárneho, charizmatického vrchného veliteľa armády, ktorý bol po najvyššom duchovnom vodcovi ajatolláhovi Alím Chameneím pokladaný za druhého najvplyvnejšieho muža v Iráne, a ktorý bol pre ľud symbolom víťazstva nad tzv. Islamským štátom, sa bez najmenších pochybností rovná otvorenému vyhláseniu vojny. Čo musí teraz urobiť iránske vedenie, aby neprišlo o politickú podporu národa? Je jasné, že ľudia v Iráne od svojich predstaviteľov neakceptujú nič iné, než tvrdú vojenskú odpoveď Amerike.
Ibaže, čo sa stane, ak iránska raketa v odvete rozbije nejakú americkú loď alebo tábor a zabije tam nejakých Američanov? Nechajú to Američania tak? Samozrejme, že nie. Logika hovorí, že sa tu môže rozkrútiť špirála smrti, ktorá sa skončí horúcou vojnou.
Prečo sa tá veľká vojna s Iránom už dávno neuskutočnila? Lebo by nikomu nič dobré nepriniesla. Američania síce Irán môžu rozbombardovať, ale iba za cenu veľkých materiálnych a ľudských strát. A poraziť Irán na zemi? Ak nedokážu obsadiť Sýriu, udržať Irak, v Afganistane sa museli pred pastiermi kôz so samopalmi opevniť v hlavnom meste, potom obsadiť krajinu rádovo mocnejšieho protivníka v rovnako hornatej krajine ako je tá v Afganistane, vybaveného modernou technikou, ktorý má za chrbtom eurázijské mocnosti – tam Američania jednoducho nemajú ani najmenšiu šancu.
S akým scenárom teda Američania kalkulujú, keď sa pustili do takejto hry? Skúsme teoreticky predpokladať, že vo Washingtone nerozhodujú nepríčetní, od reality odtrhnutí fanatickí blázni, ale triezvo uvažujúci inteligentní ľudia, ktorí dokážu realisticky zhodnotiť, čo sa oplatí a čo nie.
Nulový scenár je taký, že Američania predpokladajú, že Iránska odveta nebude veľmi boľavá a všetko sa to akosi utrasie. V takom prípade by americký zisk spočíval vo zvýšení ich prestíže v regióne Blízkeho východu, ale predovšetkým u seba doma, v čase pred prezidentskými voľbami, ktoré sa majú konať začiatkom novembra 2020. A naopak, iránske vedenie by v očiach svojho národa dosť stratilo tým, že Američanov adekvátne nepotrestalo.
Opačný, maximalistický scenár, čiže eskalácia konfliktu až k plnohodnotnej vojne aj s pozemnou ofenzívou, nie je príliš pravdepodobný, lebo ako sme už spomenuli, pre nikoho by nebol výhodný a extrémne by zvýšil riziko totálnej svetovej vojny.
Je tu však ešte jeden scenár, ktorý by mohol Američanov lákať: niečo medzi nulovým variantom a veľkou vojnou. A síce urobiť to, čo vedia najlepšie, vlastne čo vo vojenskej oblasti vedia ako jediné – na diaľku zbabelo ničiť a zabíjať bez toho, aby si špinili ruky. Niečo podobné ako to, čo predviedli v Juhoslávii: bombardovanie bez pozemnej ofenzívy. Američania majú dostatočný vojenský potenciál na to, aby dokázali Irán ťažko poškodiť bombardovaním, zničiť jeho ropnú a plynárenskú infraštruktúru (ktorá je životne dôležitá pre rozvoj čínskeho draka), zničiť jadrový priemysel a rozvíjajúcu sa ekonomiku.
Na viac Američania nemajú, ale viac vlastne ani nepotrebujú: potvrdili by si takto pozíciu globálnej veľmoci, na dlhé desaťročia by z mapy vymazali jedného silného hráča a pred voľbami by si pohladkali brušká majitelia militaristickej mašinérie. Má to len jeden problém, ktorý sme spomenuli vyššie: americké straty v takejto vojne. Je však možné, že práve tu je skutočné nóvum nadchádzajúcej vojny.
Vojna vo Vietname sa skončila v roku 1975 najmä preto, že verejná mienka v Spojených štátoch sa po jedenástich rokoch únavnej a beznádejnej vojny už neúnosne otáčala proti establišmentu. Prinajmenšom odvtedy sa úspech či neúspech každého vojenského dobrodružstva Washingtonu zvykne hodnotiť predovšetkým z hľadiska vnútropolitických bojov v USA.
Lenže predstavitelia amerického „deep state“ sa možno spoliehajú na to, že už nie je rok 1975. Dnes je americký ľud v úplne inej situácii ako pred 45 rokmi: stredná trieda, nositeľka podstatnej časti amerického sna a jeho demokratickej tradície, sa povážlivo scvrkla a veľká časť obyvateľstva sa trasie o živobytie a holé prežitie: nemá jednoducho pomyslenie na nejaké demonštrácie.
Ak v roku 1975 chodili desaťtisíce ľudí do ulíc protestovať najmä preto, že takmer pol milióna amerických synov hynulo v juhoázijskej džungli a režim mal vážnu obavu o svoju existenciu, teraz je to iné: všadeprítomné špicľovacie siete, drony a iné technológie môžu dávať vládnucej „elite“ pocit, že ich nadvláda nad plebsom je dostatočne istená a môžu si dovoliť tých pár tisíc vojakov v leteckej vojne „na diaľku“ obetovať.
Ale najmä, tentoraz tu je obetný baránok: „washingtonskou kaviarňou“ nenávidený Donald Trump. Vo vojne by Iránci zrejme potopili nejakú americkú loď, prípadne by zasiahli niektorý americký tábor v Sýrii či Iraku a stovky, či možno tisíce Američanov by pravdepodobne zahynuli. Hnev by sa však neobrátil proti temnému, neviditeľnému podhubiu režimu, ale proti Trumpovi a vo voľbách by tak mala výhodu napríklad mierová holubica Hillary, či iný obľúbenec zbrojárskeho komplexu.
Takže si povedzme otvorene, proti komu je táto akcia namierená predovšetkým: áno, proti americkým občanom. Jastrabom viac ako na čomkoľvek inom záleží najmä na upevnení totalitnej moci „hlbokého štátu“, čiže nikým nevolenej úradníckej a korporátno-fašistickej mašinérie, ktorá prinajmenšom od 80. rokov totálne ovláda Spojené štáty. Tieto kruhy potrebujú svoju vojnu, peniaze na zbrojenie, potrebujú aby tiekla krv.
Aký bude svet po Solejmáním? Čosi sa už začína rysovať: na Blízky východ v týchto dňoch smeruje obrovský prúd amerických lietadiel s technikou a vojakmi. Rusi posilnili svoj letecký kontingent na svojej základni Hmejmim. A Iránci sa rozhodujú, čo urobia. Rok 2020 sa nám začal.
P.S. Naozaj tu niekto celkom vážne uvažuje, že týmto ľuďom odovzdáme naše vojenské letiská? Aké sú to motivácie, ktoré dokážu presvedčiť našich volených zástupcov, aby urobili takú šialenú a nezodpovednú vec?
Ivan Lehotský
0.0°C
.jpg)
.jpg)
