Poradná rada európskych sudcov (CCJE) v odporúčaniach stanoviska č. 25 (2022) o slobode prejavu sudcov z 02.12.2022 uviedla, že okrem združení sudcov, súdnych rád alebo iných nezávislých orgánov majú jednotliví sudcovia etickú povinnosť vysvetľovať verejnosti systém súdnictva, fungovanie súdnictva a jeho hodnoty. Zlepšovaním porozumenia, transparentnosti a tým že pomáhajú predchádzať skresleným informáciám na verejnosti, môžu sudcovia prispieť k podpore a zachovaniu dôvery verejnosti v súdnu činnosť.

Nakoľko verejnosť môže byť zavádzaná skresleným podaním informácií o tom, ktorý súd je príslušný na rozhodovanie v otázkach organizačného opatrenia ministra vnútra Slovenskej republiky  a personálnych rozkazov vo veci služobného pomeru policajtov, napĺňam požiadavku zlepšovania porozumenia fungovaniu súdnictva na Slovensku, a hneď na úvod zdôrazním  jednu zásadnú vec – žiaden civilný súd nemôže svojim rozhodnutím rozhodnúť o zákonnosti resp. nezákonnosti personálneho rozkazu vydaného vo veci služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru v nadväznosti na organizačné opatrenie ministra vnútra.

V praxi sa pomerne často stáva, že žalobný návrh obsahuje mix petitov. V takom prípade napríklad správny súd vylúči na samostatné konanie petity prináležiace do kompetencie civilného súdu a postúpi vec civilnému súdu. V prípade pochybností, kde je hranica medzi „civilom“ a „správkom“ rozhoduje kompetenčný senát.

Neprináleží mi hodnotiť konkrétne rozhodnutie sudcu, keďže toto pravdepodobne bude predmetom prieskumu odvolacím súdom, ktorý bude poznať spis, vyjadrenie žalovaného a vynesie verdikt. Čo mi však prináleží, je vyvrátiť dezinformácie a dezinterpretácie obsahu predmetného uznesenia a pokúsiť sa polemiku a diskusiu udržať v medziach primeranosti, vecnosti a konštruktívnosti, bez osobných invektív a útokov na konkrétny súd či sudcu. Takže poďme pekne po poriadku rozpliesť hlavolam toho, kde končí „civil“ a začína „správko“.

Správne súdnictvo

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku  (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, policajt v služobnom pomere sa prevedie na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože v dôsledku organizačných zmien sa zrušila jeho doterajšia funkcia.

Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. organizačnou zmenou na účely tohto zákona sa rozumie zmena, pri ktorej sa zrušila doterajšia funkcia policajta a nevytvorila sa nová funkcia alebo sa zrušila doterajšia funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia s inou náplňou činnosti alebo sa zrušila doterajšia funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia s rovnakou náplňou činnosti v inom mieste výkonu štátnej služby.

Podľa § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z. prevedenie na inú funkciu alebo preloženie na inú funkciu sa vykoná odvolaním policajta z doterajšej funkcie a jeho ustanovením do inej funkcie podľa § 33.

Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.

Podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

Proti rozhodnutiu môže policajt podať odvolanie do 15 dní, a ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho opatrenia, do ôsmich dní odo dňa oznámenia rozhodnutia (§ 242 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.).

Podľa § 242 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z.z. podanie odvolania nemá odkladný účinok s výnimkou odvolania proti rozhodnutiu

1. a) o uložení disciplinárneho opatrenia,
2. b) o náhrade škody,
3. c) proti služobnému hodnoteniu, ktorým bol policajt hodnotený ako nespôsobilý vykonávať doterajšiu alebo akúkoľvek inú funkciu,
4. d) lekárskej komisie, ktorým bola policajtovi určená zdravotná klasifikácia.

Proti rozhodnutiu ministra, ak nejde o rozhodnutie o odvolaní, možno podať rozklad. O rozklade rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia o odvolaní (§ 244 zákona č. 73/1998 Z.z.).

Zhrnutie:

Konanie vo veci vydania personálneho rozkazu voči príslušníkom PZ, ktorým sa vykonáva organizačné opatrenie ministra vnútra Slovenskej republiky,  je administratívnym konaním. Jeho výsledok, ktorým je rozhodnutie vo forme personálneho rozkazu, je napadnuteľné odvolaním alebo rozkladom, ktoré nemá v prípade prevedenia alebo preloženia policajta podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z.  odkladný účinok.

Pokiaľ príslušník PZ nie je spokojný s personálnym rozkazom je oprávnený podať opravný prostriedok, o ktorom rozhodne príslušný orgán. Pokiaľ ani druhostupňové rozhodnutie nerozptýli pochybnosti príslušníka PZ o zákonnosti administratívneho konania a na základe jeho výsledku prijatého rozhodnutia, má možnosť podať správnu žalobu v zákonom stanovenej lehote, o ktorej rozhoduje príslušný správny súd.

Je potrebné uviesť, že Správny súdny poriadok pozná inštitút priznania odkladného účinku podanej správnej žalobe (§185 SSP). Správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. O návrhu žalobcu rozhodne správny súd do 30 dní od doručenia vyjadrenia žalovaného k tomuto návrhu, prípadne administratívnych spisov, ak bol návrh podaný súčasne so správnou žalobou (§187 ods. 3 SSP). Nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia správneho súdu podľa § 185 sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy a takéto rozhodnutie alebo opatrenie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. Odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci samej (§186 SSP). Ak správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok podľa § 185 písm. a), je povinný o nej rozhodnúť do šiestich mesiacov od vydania uznesenia o priznaní odkladného účinku (§187 ods. 1 SSP).

Konanie vo veci samej v správnom súdnictve môže skončiť zamietnutím žaloby pre jej nedôvodnosť alebo zrušením rozhodnutia z dôvodov uvedených v § 191 SSP (pre jeho nezákonnosť).

K osobitnej povahe charakteru služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru

V uznesení Ústavného súdu SR II. ÚS 515/2016-19 zo dňa 23.06.2016 ústavný súd rešpektujúc  text § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. (o preložení policajta na inú funkciu) akceptoval ako ústavne konformný právny názor najvyššieho súdu (vyjadrený v rozsudku sp. zn. 3Sžo 40/2013 z 20.08.2014), podľa ktorého príslušné ustanovenia policajného zákona (rozumej zákona č. 73/1998 Z.z.) je potrebné vykladať s ohľadom na osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru, keďže právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromno-právneho pomeru, ale o špecifickom štátno-zamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu. Vzhľadom na citované ústavný súd považoval z ústavného hľadiska za akceptovateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého sa potreba konkrétneho nasadenia policajta prezumuje a od riadiacich pracovníkov polície nemožno vyžadovať, aby preukazovali a dokladovali splnenie podmienky nemožnosti prevedenia na inú funkciu v mieste výkonu doterajšej funkcie, ktorá bola zrušená. Keďže policajný zbor je vojensky organizovaný zbor, je to nadriadený, ktorý je oprávnený posúdiť v rámci organizačných zmien v prípade zrušenia doterajšej funkcie príslušníka Policajného zboru, potrebu zaradenia príslušníka na konkrétnu funkciu na konkrétnom mieste v závislosti od potrieb Policajného zboru.

Civilné súdnictvo a antidiskriminačný zákon

Podľa § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. občan pri vstupe do štátnej služby alebo po jej skončení alebo policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania,  sa môže obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom, ktorým sa má na mysli zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku (§ 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona). Na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok (teraz Civilný správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak (§11 ods. 3 antidiskriminačného zákona).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že antidiskriminačné spory príslušníkov PZ  prejednávajú civilné súdy, ktoré v rámci svojej kompetencie môžu prijať zákonom predvídané rozhodnutia, medzi ktoré však nepatrí rozhodnutie o tom, že sa personálny rozkaz ruší pre jeho nezákonnosť.

Kompetenčný senát

Uznesením Kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SKomp/14/2022  zo dňa  21.   apríla   2022  (bod 19,20) bol vyslovený právny názor, že právomoc na konanie o neodkladných opatreniach ako procesnom prostriedku má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku. To však samo osebe neznamená, že ak sú splnené podmienky § 324 a 325 ods. 1 CSP, súd môže vydať neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva. Judikatúra súdov už totiž dávnejšie vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomoci inému orgánu verejnej moci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 240/98, judikát R 123/1999, alebo jeho uznesenie sp. zn. 7 Cdo 59/2011). Obdobne z § 336 a 337 CSP možno vyvodiť záver, že neodkladné opatrenie možno nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním ukladá, môže mať vecný súvis s následnou žalobou vo veci samej. Použitie formulácie „žaloba vo veci samej“ evokuje, že neodkladné opatrenie možno nariadiť len v súvislosti s takou vecou (samou), v ktorej by bolo možné domáhať sa ochrany práva žalobou (§ 131 CSP) na súde, teda na ktorej prejednanie je daná jeho právomoc. Tieto okolnosti však nie sú určujúce pri posudzovaní, či správny súd má právomoc na konanie o neodkladnom opatrení. Naopak, sú rozhodné pri posudzovaní otázky, či v danej veci možno nariadiť neodkladné opatrenie práve s navrhovaným obsahom práve voči kontradiktórnej strane a práve na ochranu toho práva, ktoré je označené v návrhu. Skúmanie týchto okolností je však úlohou civilného súdu, ktorý o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude rozhodovať.

Záver

Civilný súd má právomoc prejednať a rozhodnúť antidiskriminačný spor príslušníka PZ.

Civilný súd nemôže zrušiť nariadeným neodkladným opatrením personálny rozkaz vydaný príslušníkovi PZ.

Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a ani neodkladné opatrenie nariadené civilným súdom nie je opravným prostriedkom proti personálnemu rozkazu.

Žiaden civilný súd nemá právomoc hodnotiť zákonnosť či nezákonnosť personálneho rozkazu resp. rozhodnutia o opravnom prostriedku proti personálnemu rozkazu. Takúto právomoc má výlučne správny súd, aj to len v prípade, pokiaľ policajt využije možnosť podať opravný prostriedok proti personálnemu rozkazu a následne využije možnosť podať správnu žalobu po vydaní druhostupňového rozhodnutia. Pokiaľ takéto právne možnosti nevyužije, jedná sa o zákonné rozhodnutia.

Nie je ničím neobvyklým, pokiaľ je v jednom návrhu obsiahnutých viac petitov, z ktorých niektoré spadajú do právomoci civilného súdnictva a zvyšné do právomoci správneho súdnictva. V prípade pochybností je možné využiť zákonom predvídaný postup na vyjasnenie právomoci.

JUDr. Dana Jelínková Dudzíková, členka Súdnej rady SR

Článok pôvodne vyšiel na pravnelisty.sk