Citius, altius, fortius

Bratislava 14. decembra 2023 (HSP/Foto:AP/David J. Phillip)

Historik Anton Hrnko sa vo svojom najnovšom príspevku na sociálnej sieti zamýšľa nad účasťou ruských a bieloruských športovcov na nadchádzajúcej olympiáde v Paríži. Jeho reakciu vám prinášame v plnom znení

Rýchlejšie, vyššie, udatnejšie… Olympijské heslo, ktoré vyjadruje podstatu olympijského hnutia, podstatu Olympiády ako takej. Nikde sa tam nepíše, že ak si niekto z olympijského hnutia zmyslí, že možno zakázať účasť niekoho, koho vláda vedie vojnu, že možno zakázať športovcovi hlásiť sa k svojej vlasti, k národnej zástave alebo hymne,,, Dokonca v antike, keď boli olympijské hry, vojnuvedúce strany zastavili bojové operácie, aby sa každý mohol bezpečne dostať na hry a rovnako sa z nich vrátiť. Treba len smutne skonštatovať, ako ďaleko sme dnes od olympijského ideálu…

Celkom som sa potešil, keď som začul, že Medzinárodný olympijský výbor povolil účasť ruských a bieloruských športovcov na parížskej olympiáde. Moje potešenie trvalo len krátko, kým som sa nedočítal o podmienkach, za ktorých môžu ruskí a bieloruskí športovci na olympiádu. Sú také ponižujúce, nič nemajúce spoločné s hore uvedeným olympijským heslom, že hrdý Rus alebo hrdý Bielorus v princípe musí zaďakovať za také pozvanie.

Ale poďme k podstate veci. V novodobej histórii došlo niekoľkokrát k narušeniu olympijského hnutia z politických dôvodov. Či už išlo o bojkot moskovskej olympiády roku 1980 zo strany západných krajín, alebo bojkotu východoeurópskych krajín olympiády v Los Angeles o štyri roky neskôr. Od olympiády v Soči sa MOV podvolil tlaku USA a ich spojencov, aby diskriminoval rôznym spôsobom ruských športovcov, čo sa mi dnes javí ako aktivita podobná aféram okolo Litvinenka, Škripalovcov a ďalších protiruských provokácií, ktoré mali slúžiť jednému cieľu: deštruovať obraz Ruska v očiach svetovej verejnosti, aby bolo lepšie možno proti nemu vystupovať, keď príde čas.

A čas prišiel pred necelými dvoma rokmi. Je nesporné, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Z povrchného pohľadu sa to môže zdať ako jednoznačný akt. Ako historik si však musím klásť otázky, čo tomuto aktu predchádzalo a či nebol niekým vyprovokovaný. Pri odpovediach na tieto otázky už celý začiatok vojenských operácií na Ukrajine vyzerá úplne ináč. Máme tu vyjadrenie Merkelovej a Holanda, že Minské dohody boli len na oklamanie Ruska, aby sa Ukrajina mohla pripraviť na vojnu. To, že to nie sú len reči, sme boli svedkami aj my, keď cez Slovensko prúdili ešalóny vojenskej techniky na východ atď., atď. Ale je tu ešte jedna vec, ktorá má veľkú výpovednú hodnotu nie o tom, kto vojnu začal, ale kto mal na jej existencii mimoriadny záujem. Veď Rusko už za niekoľko týždňov s Ukrajinou parafovalo dohodu o skončení vojny a podmienkach mieru. Na základe tejto parafy sa Rusi stiahli z oblasti Kyjeva. Nebol to náhodou B. Johnson, kto letel ako s nasolenou do Kyjeva a dosiahol, že Ukrajina dohodu nepodpísala?

Veru tak, ak chceme žiť v spravodlivom svete, spravodlivosť by mala byť slepá. To znamená, že za vojnu na Ukrajine nie sú vinní len Rusi. Keď počúvame politikov baltských štátov, ale aj takej svetovej veľmoci ako Česká republika, ako má byť Rusko porazené a rozčlenené, tak sa skutočne pýtam, nestratil tu niekto rozum? Preto si myslím, že olympijské hry by sa mali vrátiť k pôvodnému coubertonovskému heslu, a neslúžiť podenkovým cieľom tej alebo onej svetovej mocnosti. Teda zabezpečiť rovnocennú účasť všetkých športovcov. Ináč nemajú zmysel.

PS. Rozmýšľal som, čomu sa dá prirovnať vojna na Ukrajine. Najviac sa podobá vojnám, ktoré rozohrávali ľudia Bieleho otca vo Washingtone za riekou Mississippi. Vyzbrojili dva indiánske kmene a poštvali ich proti sebe. Potom so založenými rukami čakali, kým sa vzájomne vybijú a problém bol vyriešený. Mŕtvy Indián, dobrý Indián.