Čo na Karolovi – ktorého už jeho súčasníci nazývali Veľkým – je mimoriadne obdivuhodné, to je jeho priam neuveriteľný (a na jeho dobu výnimočný ) zmysel pre realitu a jeho správna kalkulácia toho, čo možno dosiahnuť a čo nie a potom predovšetkým to, že mal neobyčajnú schopnosť vedieť zmeniť spontánne a optimálne svoju mienku, ak nepredvídane prišlo k novej neočakávanej situácii.

To boli vlastnosti, ktoré mu môže závidieť aj množstvo súčasných politikov. A boli to vlastnosti, ktorými sa časom začali vyznačovať viacerí príslušníci germánskej rasy.

Karola robilo v politike veľkým aj to, že keď ho nejaká politická situácia prekvapila a vyžadovala rýchle rozhodnutie, tak si vedel zachovať chladnú hlavu a optimálnu uvážlivosť a následne takmer vždy reagoval správne a našiel vhodné riešenie.

Od predošlých (ale aj z jeho súčasnosti) vládcov a kráľov sa veľmi odlišoval aj tým, že pripisoval veľký význam vzdelaniu a vede. Nemalú zásluhu na tom zaiste malo Taliansko, kde veľmi dobre spoznal vysoko rozvinutú stredomorskú kultúru.

Narodil sa v blízkosti Aachenu. Jeho starý otec Karol Martell sa preslávil veľkým víťazstvom v historickej bitke medzi Tours a Poitiers, keď porazil Arabov, ktorí sa pokúšali preniknúť z Iberského polostrova do západnej a strednej Európy. Tak zachránil Európu pred Arabmi.

Po smrti jeho otca Pipina Krátkeho v roku 768 bola jeho veľká ríša rozdelená na dve časti. V jednej vládol Karol a v druhej jeho brat Karolmann. Ten ale v roku 771 zomiera a Karol sa stane vládcom celej veľkej ríše Frankov. Keď už o rok neskôr vytiahol do boja proti Sasom, tak to oficiálne vyhlásil za misionársky akt, lebo im prinášal kresťanstvo. Nepopierateľným faktom ale je, že mu v prvom rade išlo o to, že chcel dostať do  ríše rozsiahle územia Sasov a zároveň chcel ovládať tento veľký a nebezpečný kmeň.

Ešte predtým sa stihol rozviesť so svojou ženou Deziderátou a oženil sa s mladou  len 13 ročnou kráskou Hildegard.

V Sasku dosiahol isté úspechy, ale nedokázal ho celé obsadiť, zničil však jeho prastaré kultové religiózne centrum. To ale bol len začiatok dlhého 20 ročného vojenského konfliktu so Sasmi.

Kým ich Karol porazil, tak proti nim musel podniknúť až 18 vojenských ťažení. Až v roku 804 ich konečne obsadil a začlenil do svojej ríše. V tom čase porazil aj Langobardov a aj ich ríšu v severnom Taliansku anektoval.

Tým stratili Bavori svojich najdôležitejších spojencov v boji proti Karolovi a ten šikovným diplomatickým ťahom zosadil z trónu bavorské knieža Tassila a zmocnil sa aj Bavorska.

Karolova sláva rástla a samozrejme aj jeho vojenská i ekonomická moc, a tak bez veľkých problémov porazil v niekoľkých bitkách Avarov, a tým si upevnil svoje východné hranice. V tom čase Avari ovládali  rozsiahle územia medzi Tisou a Dunajom a po ich porážke sa dostali pod Karolov vplyv. Aj české kniežatstvo uznalo jeho moc a sa mu podriadilo a platilo tribút.

Z východu ale začal zosilnievať na Karola tlak slovanských kmeňov. Ten sa ich však neobával a uspokojil sa len so zabezpečením hraníc proti nim. Konečným výsledkom 54. jeho vojenských ťažení bol vznik obrovskej ríše, ktorá sa rozprestierala v prevažnej časti západnej Európy a mala svoje výbežky aj v strednej Európe. Odkedy neexistovala Rímska ríša, tak v Európe nebola väčšia ríša ako ju vytvoril Karol Veľký. Prekvitali v nej aj remeslá a obchod a blahobyt narastal.

Karol bol aj ochrancom Vatikánu a bol s ním zmluvne zviazaný. Oficiálneho potvrdenia jeho moci sa mu dostalo v roku 800, keď v Ríme prijal z rúk pápeža Leva III. cisársku korunu a stal sa po veľmi dlhom čase ďalším rímskym cisárom, hoci len symbolicky, lebo to malo znamenať, že Rímska ríša mala byť symbolicky opäť oživená prostredníctvom Nemcov. Karol sa stal tak následníkom posledného rímskeho cisára. Bola to ale naozaj len symbolika, lebo Karol bol už dávno kráľom Ríma, keď ho ako kráľ Frankov už pred rokmi dobyl.

Vládol ríši o ploche milión štvorcových kilometrov, kde žilo asi 15 miliónov obyvateľov. Dôkazom jeho vysokého politického uznania vo svete boli diplomatické styky so slávnym a mocným kalifom z Bagdadu Harun al-Rašidom. Ten mu bol vďačný najmä za to, že Karol držal v šachu silných Omajidovských emirov v Španielsku, ktorí konkurovali Bagdadu.

Hlavným mestom Franskej ríše bol Aachen, ktorý Karol zbožňoval. Odtiaľ spravoval svoju obrovskú ríšu a robil to s veľkou štátnickou múdrosťou. Podarilo sa mu ako prvému zjednotiť všetky tie početné a vo svojich tradíciách veľmi rôznorodé germánske kmene do relatívne jednotného celku, i keď sa naďalej odlišovali jazykom a zvykmi.

V ríši zaviedol veľkú zmenu  – zrušil pôvodné kmeňové vojvodstvá a nahradil ich novými riadiacimi štruktúrami. Boli zriadené grófstva a kritériom pre výber grófov bola výlučne lojalita k panovníkovi, ktorý si získaval pôvodnú kmeňovú šľachtu poskytovaním privilégií a majetkov. Urobil aj reformu starých kmeňových práv. A robil všetko pre to, aby justícia a právo fungovali spravodlivo a aby sa podľa zákonov ríše mohol každý dovolať svojho práva.

Keď mal 52 rokov, tak bol už piaty raz ženatý – pekné ženy boli jeho slabinou. Svoj panovnícky dvor etabloval natrvalo v Aachene – čo nebolo samozrejmé, lebo dovtedy kráľovský dvor nemal pevné miesto a bol takpovediac mobilný.

Veľký rešpekt a obdiv si aachenský dvor získal široko ďaleko aj svojou učenou akadémiou. Karol  do nej povolal najučenejších mužov nielen z ríše, ale aj z cudziny. Najvýznamnejší z nich bol Alkuin, ktorý pôsobil aj ako poradca Karola. Bol univerzálnym učencom, akých bolo v ríši len málo. Organizoval  systém vyučovania a vzdelávania pre celú ríšu. Navrhoval a zostavoval učebnice a  učebné plány pre základnú výučbu.

Z Talianska prišiel na akadémiu najlepší filozof a historik svojej doby Langobard Paulus Diakonus, skvelý autor knihy o celej histórii Langobardov.

Karol podporoval výdatne rozvoj umenia a literatúry. Napriek svojmu obrovskému pracovnému penzu si pravidelne našiel čas na štúdium gramatiky, chodieval na hodiny astronómie a hudby. Sám bol neraz iniciátorom rôznych učených diskusií – napr. raz usporiadal diskusiu o príčine jedneho konkrétneho mesačneho zatmenia. Veľmi obľuboval aj teologické a filozofické diskusie.

A tak ho možno označiť za najvýznamnejšiu a najgeniálnejšiu osobnosť v Európe 8. storočia.

Skonal v januári 814 vo svojom milovanom Aachene a miestom jeho posledného odpočinku je Aachener Dom.

Roman Bednár