Čím je pozoruhodné „slávne víťazstvo“ USA v Afganistane? A čo sa to deje s Talibanom?

Bratislava 21. augusta 2021 (HSP/Foto:TASR/AP – Manuel Balce Ceneta)

V Afganistane sa píše história a je veľmi zaujímavé sledovať v priamom prenose kroky jednotlivých aktérov: je to najlepší spôsob ako spoznať ich skutočnú silu a pohnútky

Prezident Spojených štátov Joe Biden dlhodobo avizoval 11. september 2021 ako deň, keď americká armáda po dvadsiatich rokoch definitívne opustí Afganistan. Plán bol odísť hrdo, so vztýčenou hlavou a vlajkou, vo vopred ohlásenom termíne. Lenže snaha zamaskovať útek naoko dôstojným odchodom sa nevydarila, realitou sa stal predčasný bezhlavý útek, ktorý videl celý svet, a ktorý sa naozaj sotva dá vnímať inak, než práve ako predčasný bezhlavý útek.

Biden aj jeho minister zahraničia Blinken tvrdia, že Spojené štáty dosiahli v Afganistane to, čo chceli: porazili al-Káidu a Spojené štáty sú chránené pred útokom z Afganistanu. Nuž v podstate až tak veľmi neklamú: pôvodná al-Káida ako Amerikou podporované zoskupenie žoldnierov naozaj už dávno neexistuje, tieto sily boli viackrát premenované a preskupené a islamistickí bojovníci dnes už sú organizovaní úplne inak. A naozaj, Spojené štáty sú chránené pred napadnutím zo strany Afganistanu, z jednoduchého dôvodu: pretože nič také nikdy ani nehrozilo.

Absurdná a zúfalá demagógia dnešnej washingtonskej junty si nezaslúži nič iné, iba otvorený výsmech: je to vskutku veľké americké „víťazstvo“, podobne spektakulárne ako to vo Vietname. Obraz Kábulu uplynulých dní, kde všetko západné a prozápadné, čo má nohy, ozlomkrky utekalo na letisko a ak sa nedostalo do lietadla, tak v zúfalstve sa vyštveralo aspoň na krídlo, to je naozaj presvedčivý obraz veľkého víťazstva. No ale v postfaktickom, postracionálnom orwellovskom a goebbelsovskom svete, kde pravda je lož, sloboda je otroctvo, vojna je mier, asi víťazstvo má vyzerať práve takto…

Čím je „slávne víťazstvo“ USA nad Talibanom zaujímavé?

Nepochybne je to ďalší krok k novej podobe multipolárneho sveta, ktorého zrod si vo Washingtone odmietajú pripustiť, ale pozoruhodná je najmä jedna vec, ktorú by bolo dobré si všimnúť: fatálna porucha riadenia zo strany americkej vrchnosti. Len pár dní pred pádom Kábulu celé americké vedenie, od vojenských generálov až po mamutí prezidentský aparát, všetci tvrdili, že proamerický režim vydrží odolávať Talibanu mesiace, možno pol roka, hoci všetci mali k dispozícii jasné informácie od údajne najlepších spravodajských organizácií na svete (písali sme o tom napríklad tu).

Nie že by neadekvátnosť amerického vnímania situácie vo svete bola nejakou novinkou – o tej sme sa mohli už presvedčiť veľakrát, napríklad v prípade Ukrajiny, Sýrie, Kuby či Venezuely. Čoraz jasnejšie je však vidieť, že to nie sú náhodné omyly či zlyhania spravodajských služieb, ale ide o principiálnu vlastnosť rozhodovacích štruktúr USA, ktoré nedokážu prijímať racionálne rozhodnutia aj v prípade, ak majú na stole fakty, ktoré nepripúšťajú pochybnosti o alternatívach budúceho vývoja.

Prečo to tak je? Tých spolupôsobiacich príčin je akiste viac, ale jednou z tých kľúčových je samotná architektúra fungovania moci v ríši Západu. Skutočným nositeľom moci je kolektívny tzv. „deep state“, ktorý do oficiálnych funkcií generuje slaboduché mediálne bábky, ktorých hlavnými zručnosťami sú schopnosť hrať divadlo pred verejnosťou a plniť želania tých v úzadí. Prirodzenou vlastnosťou takéhoto usporiadania moci v krajine, kde vlastne nikto nemá skutočnú zodpovednosť, je chaotické, zlyhávajúce riadenie.

Je to dobrá správa, či zlá? Ako kedy a ako pre koho. Pre vazalské krajiny je dobrou správou, ak diaľkové riadenie nefunguje. Na druhej strane, nevypočítateľnosť a nespoľahlivosť riadenia znemožňuje udržiavanie normálnych vzťahov a racionálnej komunikácie, čo niekedy prináša problémové situácie.

Zázračná zmena Talibanu?

Nanajvýš zaujímavý, ale úplne logický je posun vo vystupovaní Talibanu. Hnutie, ktoré bolo doposiaľ symbolom číreho fanatického zla, odrazu avizuje určitú zmierlivosť (v rámci svojich možností), toleranciu, amnestiu pre kolaborantov s nedávnymi okupantmi a dokonca potrestanie svojich príliš horlivých členov za zločiny voči obyvateľstvu.

Prečo je to tak? Je to možno ťažko pochopiteľné, ak vnímame Taliban optikou globálneho mediálneho mlynčeka na hypnotizáciu verejnosti (ako čisté peklo), ale dáva to zmysel, ak sa na vec pozrieme triezvo. Treba si uvedomiť, že celá novodobá história Afganistanu je o pokusoch cudzincov krajinu ovládnuť a udržiavať porobenú – a preto stredoveká ideológia týchto afganských partizánov (lebo nič iné oni nie sú, ak si odmyslíme ich podporu zo zahraničia), nepriateľská voči všetkému novodobému a západnému, má takú podporu u obyvateľstva.

Lenže situácia sa zmenila. Odteraz je Taliban v úplne inej role: v role vládneho hnutia, ktoré bude musieť krajinu organizovať a nakŕmiť, a ktoré bude musieť udržiavať styky so svetom ako normálna, štandardná (aspoň navonok, v rámci svojich islamských možností) politická štruktúra. A zdá sa, že vodcovia Talibanu si toto uvedomili.

Novú realitu pochopili aj ďalší

Zaujímavé je však pozorovať aj postoj rozhodujúcich euroázijských hráčov, ktorí dianie v Afganistane veľmi rýchlo pochopili ako striedanie stráží. Rusko evidentne chce mať s „novým, umierneným Talibanom“ pragmatické kontakty, čo naznačujú aj vyjadrenia jeho predstaviteľov. Napríklad o tom, že predošlý režim prezidenta Ghaního bol horší ako terajšia vláda Talibanu, a pod. Podobne racionálne sa k veci postavili aj Čína a Irán. Skrátka, na mršinu pozostatkov amerického impéria v regióne sa pomaličky začínajú zlietať supi a neformálna príležitostná veľká rusko-ázijská koalícia proti ríši Západu dostáva čoraz jasnejšie kontúry.

Rétoriku voči Talibanu trochu zmiernili dokonca aj systémové médiá a západní politici. Aj oni, napriek ich imperiálnej pýche a sebastrednosti, možno pochopili, že ak zostanú voči Talibanu celkom nepriateľsky vyhranení, definitívne sa vzdajú možnosti akokoľvek sa v Afganistane etablovať, keďže odteraz Afganistan = Taliban.

Napokon, aj pre nás na Slovensku by prípad Afganistan mohol byť poučením. Lepšie povedané, pre našich politikov, ktorým by malo byť svätou povinnosťou kormidlovať náš malý štát v búrlivých vodách svetovej politiky prezieravo a predvídavo, tak aby sa naša loďka nenakláňala príliš na jednu ani na druhú stranu, lebo by sa do nej mohlo nabrať nebezpečne veľa vody.

Žiaľ, ich schopnosť chápať tieto veci často nebýva práve ich silnou stránkou. Prečo? Na záver tohto článku si môžeme dať napríklad citát od Uptona Sinclaira: „Je ťažké niekoho presvedčiť, aby niečo pochopil, keď je platený za to, že to nechápe.“

Ivan Lehotský