Politika Bidenovej administratívy voči rusko-ukrajinskej vojne bola postavená na predpoklade širokej medzinárodnej podpory pre silovú reakciu na ruskú inváziu. Už počas prvých týždňov konfliktu sa však objavili náznaky, že presvedčenie Washingtonu bolo mylné. Bidenova chvála, že svet je jednotný v odpore voči ruskej “agresii”, bola len zbožným želaním. Sotva týždeň po vypuknutí vojny došlo k rozsiahlemu odklonu od hlasovania Valného zhromaždenia OSN, ktoré požadovalo stiahnutie ruských síl. Okrem piatich hlasov proti sa 35 členov zdržalo hlasovania – napriek tomu, že rezolúcia nezaväzovala členov OSN prijať žiadne podstatné opatrenia.

Väčšina zdržaní sa hlasovania pochádzala z Afriky a Ázie a hlasovanie sa ukázalo ako predzvesť všeobecného nezáujmu o vojnu v kombinácii s húževnatým odporom voči snahe Washingtonu izolovať a potrestať Rusko. Postupom času sa problém len zhoršoval. Okrem NATO a dlhoročných spojencov USA vo východnej Ázii sa na mape sveta neobjavila takmer žiadna podpora pre hospodárske sankcie voči Rusku, a už vôbec nie pre hospodársku a vojenskú podporu Ukrajiny.

Počas prvých mesiacov vojny sa zdalo, že NATO je pomerne jednotné v politike Washingtonu – s niektorými významnými výnimkami, ako napríklad Maďarsko a Turecko. Kontrast medzi perspektívou NATO a postojom, ktorý zaujali krajiny inde vo svete, bol do očí bijúci. Vedec Hudsonovho inštitútu Walter Russell Mead výstižne zhrnul nedostatočný úspech Washingtonu pri rozširovaní protiruskej koalície mimo siete tradičných spojencov USA. “Západ nikdy nebol tesnejšie spojený. Zriedkakedy bol aj osamelejší. Spojenci v Severoatlantickej aliancii plus Austrália a Japonsko sú jednotní v odpore voči vojne Vladimíra Putina a spolupracujú na najrozsiahlejších sankciách od druhej svetovej vojny. Zvyšok sveta nie.”

Napriek masívnemu diplomatickému tlaku USA na takých kľúčových hráčov, ako sú Čína, India, Brazília a Južná Afrika, sa tento nedostatok širšej podpory nezmenil.

Administratíva by sa mohla utešovať zjavnou jednotou v rámci NATO a skutočnosťou, že kroky Ruska na Ukrajine prinútili Švédsko a Fínsko opustiť svoju tradičnú politiku neutrality (v prípade Švédska politiku, ktorá trvala 170 rokov) a usilovať sa o členstvo v aliancii. Existujúci členovia NATO sa pripojili k Washingtonu pri uplatňovaní tvrdých sankcií voči Moskve a mnohí z nich sa tiež zúčastnili na kampani vedenej Spojenými štátmi, ktorej cieľom bolo poskytnúť Kyjevu množstvo sofistikovaných zbraní.

Napriek tomu sú trhliny v jednote NATO v otázke Ruska čoraz viditeľnejšie. Ako už bolo spomenuté, Maďarsko a Turecko nikdy neboli úplne zajedno. Maďarský premiér Viktor Orbán dal od začiatku jasne najavo, že jeho krajina nikdy nepošle zbrane na Ukrajinu. Okrem toho jeho podpora aj tých najmiernejších ekonomických sankcií voči Rusku bola vlažná a zvyčajne k nej došlo až po odkladoch vyplývajúcich z jeho úsilia o oslabenie sankcií, ktoré NATO a Európska únia dokázali zaviesť.

Orbánov odpor voči celkovej protiruskej politike Západu sa stal výrazne hlasnejším, keďže trvá na tom, že demokratická Európa si spôsobuje zbytočné problémy tým, že reflexívne prijíma tvrdý prístup, ktorý požaduje Washington. Jeho kritika sa vystupňovala v polovici júla, keď tvrdil, že EÚ sa nielen strelila do nohy, ale “strelila sa do pľúc” tým, že sa pridala ku krížovej výprave USA s cieľom donútiť Rusko hospodárskymi sankciami, najmä sankciami na dodávky zemného plynu a iných energií. Ak sa tieto opatrenia čoskoro nezrušia, môžu podľa neho zničiť európske hospodárstvo a spôsobiť všeobecné utrpenie.

Odklon Turecka od politiky Washingtonu je ešte väčší ako odpadnutie Maďarska, najmä pokiaľ ide o sankcie na dodávky energie. Ankara takmer od začiatku dávala prednosť čo najskoršiemu ukončeniu vojny na Ukrajine pred snahou donútiť, oslabiť a ponížiť Rusko. Prezident Recep Tayyip Erdogan opakovane ponúkol, že zohrá úlohu sprostredkovateľa. Ankare tiež nie je ľahostajné profitovať z prudkého nárastu cien energií spôsobeného západnými sankciami. Turecko sa postavilo do pozície sprostredkovateľa pri predaji ruského vývozu ropy a často ju predáva ostatným členom NATO – samozrejme, so značnou prirážkou.

Erdogan je tiež čoraz otvorenejší vo svojej kritike. Začiatkom septembra sa ohradil proti tureckým kolegom z NATO za opakované provokácie voči Moskve. Naopak, vyzdvihol “vyváženú” politiku Ankary, v ktorej prisľúbil pokračovať.

Tento pragmatický, aj keď trochu cynický prístup je vo výraznom kontraste s ostrým a nekompromisným postojom Bidenovej administratívy a proukrajinských jastrabov v Kongrese. Začiatkom mája predsedníčka Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiová, ktorá viedla kongresovú delegáciu do Kyjeva, povedala prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému, že “sme na hranici slobody a váš boj je bojom za všetkých. Naším záväzkom je byť tu pre vás, kým sa tento boj neskončí.” Ochota Washingtonu bojovať s Ruskom do posledného Ukrajinca sa nezmenšila. Počas oficiálnej návštevy Kyjeva začiatkom septembra štátny tajomník Antony Blinken prisľúbil Ukrajine trvalú podporu. “Budeme podporovať ukrajinský ľud tak dlho, ako to bude potrebné,” uviedol Blinken vo vyhlásení, ktoré sprevádzalo nový balík vojenskej pomoci.

Medzi obyvateľmi Európy narastá znepokojenie nad rozumnosťou využitia Ukrajiny na vedenie zástupnej vojny proti jadrovej veľmoci a toto znepokojenie sa začalo vkrádať do politických inštitúcií v niektorých krajinách okrem Maďarska a Turecka. Možno ešte dôležitejšie je, že sa stalo mimoriadne zrejmým, že stratégia uvalenia hospodárskych sankcií na Rusko zlyhala. Platí to najmä pre energetický sektor. V auguste Rusko vyviezlo rekordné množstvo ropy. Ruská štátna energetická spoločnosť Gazprom v roku 2022 zdvojnásobila svoje príjmy napriek tomu, že do Európy posiela oveľa menej zemného plynu. Vyššie ceny a nové trhy v iných častiach sveta viac než vykompenzovali stratu európskych zákazníkov. Takýto vývoj naznačuje, že Rusko je sotva na pokraji hospodárskeho kolapsu kvôli západným sankciám. V skutočnosti obyvateľom členských krajín NATO teraz hrozí, že v dôsledku odvetných opatrení Moskvy pocítia väčšiu bolesť ako ruský ľud.

Výsledné napätie v európskej jednote je čoraz zjavnejšie. Je tu viditeľný rozkol medzi tým, čo minister obrany Donald Rumsfeld raz opísal ako “starú Európu” – dlhoročnými členmi NATO v západnej Európe, ako sú Francúzsko a Taliansko, a novými členmi aliancie pozdĺž západného krídla Ruska. Títo poslední, najmä Poľsko a pobaltské republiky, sú naďalej plne oddaní nekompromisnej politike voči Moskve. Poľská hospodárska a vojenská pomoc Kyjevu je druhá najvyššia po pomoci, ktorú poskytuje Washington. V prepočte na obyvateľa je Estónsko najväčším prispievateľom pomoci Ukrajine spomedzi krajín NATO.

Západoeurópske mocnosti sa bránia prijatiu extrémnych opatrení voči Rusku, pričom Paríž a Rím zdôrazňujú, že cieľom NATO musí byť uľahčenie mierovej dohody, a nie poníženie Vladimira Putina. Hospodárske napätie vyvoláva politické zmeny, ktoré oslabujú podporu Ukrajiny. V júli jedna strana vystúpila z talianskej vládnej koalície s odvolaním sa na “hroznú voľbu”, ktorej čelia talianske rodiny, “či zaplatiť účet za elektrinu, alebo si kúpiť jedlo”. Tento odklon si vynútil rezignáciu premiéra Maria Draghiho, ktorý v júni pricestoval do Kyjeva, aby zopakoval podporu Talianska Ukrajine.

Dokonca aj nemecká vláda na čele s kancelárom Olafom Scholzom potichu ustúpila od svojej pôvodnej nadšenej podpory tvrdej politiky, ktorú preferoval Washington. Množiace sa protesty v nemeckých mestách proti prudkému rastu cien tlačia na Scholza, aby prijal pragmatickejšiu politiku. Takéto nahnevané demonštrácie sa neobmedzujú len na Nemecko. Začiatkom septembra vyšlo do ulíc Prahy 70 000 ľudí, aby sa postavili nielen proti energetickej politike vlády, ale aj proti celkovej konfrontácii EÚ a NATO s Ruskom.

Európske vlády sa snažia zmierniť hospodársku bolesť spôsobenú sankciami Západu voči Moskve. Najčastejšími opatreniami boli programy núdzovej finančnej pomoci pre ťažko skúšané obyvateľstvo. Niektoré vlády tiež zaviedli kontrolu cien palív a iných dodávok energií napriek tomu, že v minulosti sa už dávno ukázalo, že takéto kontroly vedú len k nedostatku a čiernym trhom.

Pod silným tlakom Washingtonu prijala skupina G-7 cenové limity na dovoz ruského plynu a ropy. Na porušovateľov by sa údajne vzťahovali sankcie. Toto opatrenie bolo vrcholným prejavom márnej symboliky. Putin reagoval hrozbou, že ak sa cenové stropy porušia v rámci existujúcich zmluvných záväzkov, zastaví všetok vývoz energie na Západ. Navyše, nielenže kľúčoví medzinárodní ekonomickí hráči, ako napríklad India a Čína, neprejavili žiadnu podporu najnovšiemu protiruskému plánu Západu, ale dokonca aj niektorí členovia NATO a EÚ sa postavili proti. Najmenej 10 z týchto krajín vyjadrilo námietky voči novým kontrolným opatreniam skupiny G-7 a EÚ doteraz tieto limity nezaviedla.

Hlavnou reakciou na septembrovom zasadnutí bolo v zásade schválenie “plánu neočakávaných výdavkov”. Hoci podrobnosti tejto politiky sa ešte musia spresniť, podľa tohto plánu by si vlády mali strhnúť prebytočné príjmy z veterných, jadrových a uhoľných elektrární, ktoré môžu v súčasnosti predávať svoju energiu za rekordné ceny, ktoré sú výrazne ovplyvnené cenou zemného plynu. Vlády EÚ by potom tieto peniaze použili na zmiernenie účtov pre spotrebiteľov. Táto schéma v sebe skrýva viac než len malú dávku irónie. Európske vlády navrhli, aby sa časť ziskov jadrových a dokonca aj veterných elektrární, ktoré environmentalisti dlho propagovali ako “čistú energiu” nahrádzajúcu ropu a zemný plyn, zhabala.

Obavy z možného nedostatku energie narástli, keď sa v plynovodoch Nord Stream 1 a Nord Stream 2 objavili netesnosti spôsobené výbuchmi. Dôkazy poukazovali na sabotáž. Rusko a európske mocnosti si vymenili obvinenia zo zavinenia. Nech už bol vinníkom ktokoľvek, účinným výsledkom bolo zvýšenie vyhliadok (a obáv) na vážnejší nedostatok plynu pre európskych spotrebiteľov.

Zdá sa, že Viktor Orbán má pravdu: demokratická Európa v súčasnosti trpí vážnymi hospodárskymi a sociálnymi ranami, ktoré si spôsobila sama. Ak bude Rusko v nasledujúcich mesiacoch naďalej zadržiavať alebo dokonca výrazne obmedzovať dodávky plynu, mohlo by to viesť k veľmi temnej a studenej zime vo viacerých európskych krajinách. Nespokojnosť s vysokými cenami a neistou dostupnosťou palív už v Európe narastá a s blížiacou sa zimou sa pravdepodobne zvýši aj odpor verejnosti voči sankciám.

Pravdepodobnou reakciou vlády by bolo zatvorenie tovární a iných komerčných firiem, aby sa zachovali obmedzené zásoby na udržanie vykurovania domácností aspoň na minimálnej úrovni. V niektorých krajinách sa už začali prísne prídely energie, avšak ďalšie obmedzovanie obchodných činností – ktoré už v niektorých krajinách postihuje firmy vrátane potravinárskych spoločností – by prakticky zaručilo nepríjemný hospodársky kolaps v celej EÚ.

Bohužiaľ, Bidenova administratíva aj jej ústupčiví spojenci medzi európskymi politickými elitami sú naďalej hluchí k rastúcemu hnevu sužovaného európskeho obyvateľstva. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg je stelesnením tohto postoja. Stoltenberg v denníku Financial Times uviedol, že hoci Európania budú túto zimu po uvalení sankcií na Rusko čeliť prudko rastúcim nákladom na energie, kontinent má “morálnu zodpovednosť” podporiť Ukrajinu. “Čakajú nás ťažké časy, ale ťažkým časom sme už spoločne čelili,” napísal Stoltenberg. “Cena za to, že sa nepostavíme za naše hodnoty, je vždy vyššia. Pre budúcnosť Ukrajiny a pre našu budúcnosť sa musíme pripraviť na zimnú vojnu a držať kurz.”

Skorumpovaná, čoraz autoritárskejšia Ukrajina nestojí za nič, čo by sa približovalo úrovni obetí, ktoré sa teraz požadujú od Európanov. Mnohé európske elity sú zjavne stále ochotné slepo nasledovať protiruskú politiku Washingtonu, ale obyvateľstvo vo viacerých krajinách prechádza na druhú stranu. Ak chcú politicky prežiť, lídri v strednej a západnej Európe budú musieť urobiť to isté. Dokonca aj proruské elity v Pobaltí a ďalších východoeurópskych krajinách by mohli zistiť, že udržiavanie postoja bezbrehej podpory Kyjevu nie je víťaznou politickou stratégiou. S príchodom temnej, studenej zimy v Európe môže byť jednota NATO, ktorou sa Bidenova administratíva tak rada oháňa, len slabou spomienkou.