Chmelár: To je ich prvý veľký omyl

Bratislava 9. marca 2023 (HSP/Foto:Screen)

RTVS nám opäť dokázala, prečo už nie je verejnoprávnou, ale štátnou televíziou, dokonca aj to, prečo by ju nemali platiť z našich spoločných daní, ale výlučne z príspevkov prívržencov tejto rozbitej a chaotickej vládnej koalície, konštatuje vo svojom poslednom príspevku na sociálnej sieti Eduard Chmelár. Prinášame ho v plnom znení

Večera s Havranom nikdy neoplývala snahou o nestranné, neskreslené, vyvážené a pluralitné informácie (tak ako káže zákon o RTVS), ale včera spadla hlboko aj pod svoju štandardne nízku úroveň. Diskusia o tom, či Slovensku hrozí zmena zahraničnopolitickej orientácie s troma šéfmi diplomacie s takmer identickými názormi (Rastislav Káčer, Milan Kňažko, Pavol Demeš), ktorým usilovne pritakával moderátor, niesla všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu šírenia poplašnej správy. Rastislav Káčer opäť strašil ako zmyslov zbavený, že keby sme nedodávali Ukrajine zbrane, tak dnes sú už ruské vojská v Bratislave a vo Varšave a že po voľbách sa naša geopolitická ukotvenosť môže zmeniť za pár dní. Nebol tam nikto, kto by mu vysvetlil, ako strašne tára, vymýšľa si a zavádza. A úplne najhoršie bolo bedákanie nad stratou „zahraničnopolitického konsenzu“ Slovenskej republiky. Najhoršie preto, lebo o jeho stratu sa nepričinila ani tak opozícia, ako práve títo páni.

Najprv si vysvetlime, čo to ten konsenzus v zahraničnej politike vlastne je, lebo mnohí ho používajú ako zaklínadlo bez toho, že by vôbec rozumeli obsahu tohto pojmu. Konsenzus nie je, že si dáme nadiktovať noty v Bruseli alebo vo Washingtone a všetkých donútime, aby sa ich pridržiavali, ako to robí súčasná vláda. To svedčí skôr o tom, že zahraničná politika Slovenskej republiky neexistuje, že sa vo všetkom podriaďuje záujmom západných veľmocí. Len jeden príklad za mnohé – odmietavé stanovisko SR k Medzinárodnému dohovoru o zákaze jadrových zbraní sa nerodilo na našom ministerstve zahraničných vecí, ale do slova a do bodky bolo prevzaté metódou ctrl-c ctrl-v z webstránky State Departmentu USA. Toto je predstava ľudí ako Káčer, Korčok, Naď, Heger, Čaputová a podobní o „konsenze“, ale toto konsenzus naozaj nie je. Konsenzus je najmenší spoločný menovateľ sporiacich sa strán, ku ktorému sa dospeje po poctivej diskusii. Teda nie že nejaký nazlostený minister zahraničných vecí príde po rokovaní so svojím americkým partnerom na zasadnutie vlády, tam všetkým vynadá a pod hrozbou následkov ich donúti prijať to, čo pôvodne vôbec nechceli a vlastne to ani teraz nevedia odôvodniť, a preto len prijmú hru, že sa to musí, tvária sa zasvätene a škandalizujú akékoľvek kritické poznámky k vnútenému konceptu. Takto sa ku konsenzu naozaj nedopracujeme. Konsenzus musí napĺňať ciele, potreby a požiadavky všetkých relevantných síl v spoločnosti a vyjadrovať štátne záujmy Slovenskej republiky. Proces jeho prijímania je náročnejší ako kompromis, ale výsledok má veľmi pozitívny dopad na spoločenské vzťahy. Toto všetko tvorcovia našej diplomacie arogantne obišli a dnes sa tvária, že nepotrebujeme diskusiu, ale súhlas. To je ich prvý veľký omyl.

Druhý spočíva v rozširovaní predstáv, že opozícia chce zmeniť zahraničnopolitickú orientáciu Slovenskej republiky. Vlastne to nie je omyl, ale vedomá lož. Robert Fico nikdy nespochybnil členstvo Slovenska v Európskej únii a NATO. Je to machiavellistický politik, ktorý vie, ako rozprávať so zahraničnými partnermi, ako s domácim publikom a koho v prípade potreby obetovať. Ale nikdy, naozaj nikdy sa od tejto základnej línie neodklonil. Ak niekoho poburuje, že má iné názory na vyzbrojovanie Ukrajiny ako Berlín alebo Paríž, to ešte, preboha, nemôže byť interpretované ako zmena zahraničnopolitickej orientácie. Toto choré uvažovanie, charakteristické skôr pre diktatúry, sme zdedili ešte z čias mečiarizmu, keď sa všetky kritické hlasy proti vláde automaticky označovali za antislovenské. Ale v demokratickej spoločnosti nemôže byť kritické myslenie vyhlásené za nepriateľské. Každý máme inú predstavu o rozvoji Európy a napĺňaní jej záujmov a je to tak v poriadku. Ak sme sa za 18 rokov členstva v EÚ nedokázali dopracovať k inej kvalite rozlišovania politických stanovísk ako k ich nálepkovaniu proeurópske kontra protieurópske, niečo nie je v poriadku. Bolo by hlúpe, keby sme sa na Slovensku nesporili vecne o podstate problémov, ale namiesto toho na seba ukazovali prstom – ten je za Slovensko a ten je proti Slovensku. A to isté platí v európskej a zahraničnej politike.

Napríklad o členstve v NATO nikdy neexistoval konsenzus. Bolo nám vnútené bez diskusie a bez referenda, hoci ho v roku 2003 požadovalo viac ako 70 percent obyvateľov Slovenskej republiky. Ak sa niekto odklonil od nášho dlhodobého konsenzu v zahraničnej politike, tak to boli práve ľudia ako Korčok, Naď a Káčer, ktorí vychýlili našu orientáciu od proeurópskej k proamerickej. Výsledkom je, že sme stratili niektoré komparatívne výhody, ktoré nám pomáhali robiť vyváženú politiku vo vzťahu k rôznym konfliktom vo svete. Ani Robert Fico, ani Andrej Danko, ani nijaký iný relevantný opozičný politik nikdy ani len nenaznačovali, že by sme mali patriť k Rusku a nikdy nespochybnili naše západné civilizačné ukotvenie. Kritický pohľad na jeho smerovanie nás posúva vpred, preto je v našom bytostnom záujme racionálnu polemiku podporovať, a nie ju dusiť alebo dokonca kriminalizovať. RTVS vo svojej jednostrannosti zachádza už príliš ďaleko. Tým skôr, že opakovane necháva diskutovať bez oponentov ľudí, ktorí dokázateľne klamú a zavádzajú. Opäť musím pripomínať moje reakcie na tie najväčšie klamstvá, lebo taký Rastislav Káčer donekonečna omieľa propagandu bez ohľadu na fakty. Za tú najbezočivejšiu považujem obviňovanie a špinenie mladých ľudí, ktorí odmietajú narukovať. Minister Káčer sprosto klame nielen v tom, že Ukrajinci sa nevyhýbajú násilným odvodom (sú ich tisíce!), ale aj v tom, že naši chlapci nechcú bojovať za vlasť. Ospravedlňujem sa, že to musím povedať tvrdo, ale inej reči tento človek zjavne nerozumie: Neviem, pán Káčer, možno máte vlasť vo Washingtone alebo Kyjeve, ale už si v tej svojej prepitej hlave uvedomte, že títo mládenci odmietajú ísť zomierať za Ukrajinu, nie za Slovensko, tak prestaňte urážať Slovákov!

Nebudem reagovať na všetky nezmysly a klamstvá, ktoré tam padli, lebo to nemá cenu, ale na jednu hlúposť predsa len musím. Keď Milan Kňažko vynadal všetkým, ktorí po invázii vojsk Varšavskej zmluvy ešte veria na slovanskú vzájomnosť, do idiotov, mal by sa opatrne pozrieť do zrkadla, či neukazuje na seba. Lebo to, čo povedal, je taká hlúposť, akoby sme my po Mníchovskej zrade a nemeckej okupácii v roku 1944 mali prestať veriť na zjednotenie Európy. Hovorím to neustále, ale v dnešnej atmosfére ohlušujúcej a stupňujúcej sa propagandy treba niektoré veci opakovať stále: tak, ako by bez zmierenia Francúzska a Nemecka (ktoré medzi sebou viedli krvavé vojny celé stáročia) nebola vznikla Európska únia, tak bez zmierenia slovanských národov nevznikne stabilita v strednej a východnej Európe. Je to také zložité pochopiť? Alebo má niekto záujem na tom, aby sme sa tu hašterili, bili a trhali na kusy? Viem, že na Západe sa nikdy nebáli ničoho viac ako myšlienky solidarity slovanských štátov, ktorá je hlavnou prekážkou ich svetovládnych ambícií. Ale kto hrá ich hru a vykrikuje, že Slovania medzi sebou vždy viedli vojny a iní nebudú – akoby sa potomkovia Frankov správali vo svojich dejinách inak a akoby sme sa s tým mali zmieriť ako s večným prekliatím – nesleduje naše bytostné záujmy.

Vráťme sa však k toľko skloňovanému „konsenzu“. Nedávno som čítal veľmi zaujímavý rozhovor s bývalým podpredsedom Európskej komisie Günterom Verheugenom (tí starší si ho budete určite pamätať, lebo mal na starosti rozšírenie EÚ práve v čase našej integrácie). Veterán nemeckej sociálnodemokratickej politiky sa v ňom obul do schizofrenického správania východných členov únie, keď „večne kričiaci Balti, proamerickí Poliaci, ľahostajní Česi, hádaví Slováci a hrdí Maďari“ odmietajú užšiu a zjednotenejšiu Európu (a tým dominanciu Nemcov a Francúzov), čo malo za následok to, že Európa spadla do politického područia Spojených štátov. Namiesto jednotnej európskej veľmoci sa tak vytvorila „hádajúca sa pavlač“, v ktorej USA podpichujú jeden štát proti druhému. Verheugen upozornil na to, že po páde Berlínskeho múru bolo všetkým jasné, že zjednotené Nemecko bude pre ostatné európske národy trvalo znesiteľné len v rámci zjednotenej Európy. Zároveň sa domnieva, že Európa môže fungovať len v prípade úzkeho spojenectva medzi Nemeckom a Francúzskom. Dnes však medzi oboma veľmocami súlad neexistuje.

Bývalý eurokomisár ďalej tvrdí, že Európania neurobili krok k emancipácii od USA preto, lebo by to zmenilo základy NATO, a to európske elity nechceli. Namiesto toho vraj po podpise Parížskej charty pre novú Európu vážne uvažovali o tom, že ponúknu Rusku členstvo v NATO. Clintonova vláda však od toho upustila, lebo sa nechcela vzdať svojej dominantnej úlohy v Európe. Preto dnes „všetky tie krásne reči o európskej autonómii nemajú cenu papiera, na ktorom sú vytlačené“. Pre veľkú časť východných členov EÚ je totiž bezpečnosť garantovaná Spojenými štátmi dôležitejšia ako autonómne kroky Európskej únie. Kedykoľvek sa objavil niekto, kto bol myšlienke nezávislej Európy naklonený (spočiatku aj Václav Havel), USA mu pohrozili, či chce obnoviť rozpínavosť Nemecka, ktoré majú Američania v Severoatlantickej aliancii pod kontrolou. Verheugen okrem toho zdôraznil, že je presvedčený o tom, že v roku 2008 bola ponukou Ukrajine stať sa členom NATO dobrovoľne a vedome prekročená hranica, ktorá bola pre Rusko z bezpečnostných dôvodov absolútne neprijateľná. Obama zosmiešnil Rusko ako regionálnu mocnosť a EÚ presadila pozvánku Ukrajiny bez toho, aby rokovala so susedným Ruskom. Námietky, že Rusi do toho nemajú čo hovoriť, sú nekompetentné taľafatky. Samozrejme, že pri každom rozširovaní NATO sa najprv rokovalo s Ruskom – riešila sa otázka ruských menšín v Pobaltí, štatút Kaliningradu a podobne. Boli to konštruktívne rokovania a dohody uzavreté s Rusmi doteraz platia. V prípade Ukrajiny sme však postavili Moskvu pred hotovú vec, hoci je to pre ňu najcitlivejšia téma. Keď potom Merkelová navyše priznala, že Minské dohody uzavreli iba preto, aby získali čas na vyzbrojenie Ukrajiny, dosiahla tým iba to, že Nemecko, Francúzsko a vlastne celá EÚ sú od toho momentu úplne vyradení z hry ako možní sprostredkovatelia dohody. Tento hlúpy krok nás bude ešte dlho poškodzovať, napríklad aj pri rokovaniach s globálnym Juhom. (Všimnite si, ako sa zasvätené názory bývalého podpredsedu Európskej komisie zhodujú so závermi mojej analýzy o príčinách postupnej radikalizácie Ruska.

Niektoré postrehy Güntera Verheugena sú veľmi zaujímavé, ale v jednej veci s ním musím polemizovať. Presvedčenie Nemcov o tom, že ak chceme udržať fungujúcu Európsku úniu, musia v nej byť dominantní, je kompletne chybné. Práve naopak, som presvedčený, že práve to, čo bolo tak okrídlene nazvané „francúzsko-nemecký motor“ je hlavnou prekážkou skutočného zjednotenia Európy. Európa sa nikdy nezjednotí, ak v nej budú dominovať dva mocné štáty. To sme si už zažili za čias Franskej ríše, vo vzťahu ku ktorej sme boli vazalmi alebo počas Rakúsko-Uhorska, ktoré sa z harmonickej dunajskej ríše premenilo na žalár národov. Spojené štáty by nikdy nevznikli, ak by v nich dominovala Kalifornia alebo Texas. Úspešná integrácia si vyžaduje zjednotenie rovnoprávnych a približne rovnako veľkých celkov pod spoločné záujmy. Podriadiť sa záujmom Nemecka nikdy nebolo naším snom a za toto sme do Európskej únie nevstupovali. Ak to Nemci, Francúzi, ale aj Taliani a Španieli myslia so zjednotenou Európou vážne, potom v nej musia obetovať svoju veľkosť a zastupovať svoje záujmy v Bruseli nie ako silný štát, ale ako rovnocenné regióny Bavorska, Saska, Normandie, Lotrinska, Sicílie, Katalánska či Baskicka. Len tak môže vzniknúť skutočne fungujúca a rešpektovaná európska autorita s rovnakými pravidlami pre všetkých a bez hlavného slova Berlína či kohokoľvek iného. To, či sa EÚ nerozpadne, bude závisieť od odvahy opustiť jej súčasnú podobu a zreformovať ju od základov.