Chmelár: Oslavy 30. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky naplno obnažili limity našich najvyšších ústavných činiteľov

Bratislava 2. septembra 2022 (HSP/Foto:TASR – Pavel Neubauer)

Politický komentátor Eduard Chmelár sa vo svojom komentári na sociálnej sieti venuje diskusii o novej Ústave a neopomenul ani včerajšie oslavy

Jeho komentár Vám prinášame v plnom znení, bez redakčných úprav:

Patrím k tým, ktorí najdlhšie, minimálne 12 rokov, píšu, diskutujú a najmä volajú po novej ústave nášho štátu. Boli obdobia, kedy som bol s touto otázkou takpovediac sám vojak v poli. O to viac ma prekvapuje, že pri príležitosti 30. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky sa roztrhlo vrece s tými, ktorí sa začali prikláňať k tomuto riešeniu. Potrebu prijatia novej ústavy už pripúšťa napríklad predseda Súdnej rady a bývalý predseda Ústavného súdu SR Ján Mazák, bývalý predseda parlamentu František Mikloško, bývalý podpredseda vlády Pál Csáky či právny expert SaS Alojz Baránik. Samozrejme, že tento proces považujem za veľmi zložitý a v súčasnosti takmer nepriechodný, ale vysvetlím, prečo sa ním treba začať zaoberať, pretože toto je úloha, ktorá presahuje nielen horizont budúcich volieb, ale aj možnosti jednej politickej garnitúry.

Prvá a dosiaľ platná Ústava Slovenskej republiky bezpochyby splnila svoju historickú úlohu. Je nielen základným zákonom štátu, ale aj epochálnym dielom, ktorý sa osvedčil vo viacerých krízových momentoch tejto republiky. O jej kvalite svedčí aj to, že sa neraz obrátila aj proti svojvôli jej pôvodcu, a to až tak, že premiér Vladimír Mečiar označil ústavný súd za chorý prvok na našej politickej scéne (bolo to presne naopak, vtedajšie zloženie tohto štátneho orgánu bolo dosiaľ najkvalitnejšie). Lenže faktom je aj to, že bola šitá horúcou ihlou, jej záverečná príprava a schvaľovanie sa muselo stihnúť počas júna a júla 1992.

Niekdajší právny expert SDĽ Ľubomír Fogaš spomínal, ako ho v júli 1992 zavolali do vládnej vily v Trenčianskych Tepliciach, zavreli ho tam s kolegami na tri týždne, a tam celé dni ručne písali text základného zákona nového štátu. Aj preto bol návrh ústavy predložený do parlamentu bez dôvodovej správy. Keďže k predloženému textu prišlo viac ako 400 pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, pôvodný zámer schváliť ústavu na výročie SNP sa posunul o tri dni.

Takéto schvaľovanie v rekordnom čase sa muselo odraziť na kvalite základného zákona štátu. Netvrdím, že tá ústava je zlá, poukazujem na to, že viaceré problémy sa v nej nedotiahli do konca, ako napríklad postavenie prezidenta, postavenie generálneho prokurátora, delenie moci a podobné otázky, ktoré robia starosti politikom a ústavným právnikom dodnes. Chápem, že otcovia súčasnej ústavy svoje dieťa bránia, ale veľa praktických argumentov nemajú. Okrem toho, je v našej republikánskej tradícii, že ústava sa menila približne každú generáciu, a tá súčasná platí najdlhšie po komunistickej ústave z roku 1960. Za najväčší problém však považujem spôsob prijatia tejto ústavy, jej legitimitu, od ktorej sa odvíja miera lojality našich občanov k vlastnému štátu.

Predobrazom každého demokratického štátu je spoločenská zmluva. Jej podstata spočíva v tom, že ľud sformovaný na princípe občianskej rovnosti ustanoví svoju vlastnú vládu, ktorá sa zaviaže vládnuť v duchu verejného záujmu a podľa vopred stanovených ústavných pravidiel. Tieto pravidlá sa majú meniť čo najmenej a rozhodne nie vtedy, keby to bol jediný spôsob, ako sa nejaká garnitúra môže udržať pri moci – ako sa to stalo napríklad na jeseň 2011, keď bola novela ústavy prijatá v skrátenom legislatívnom konaní, čo je právne barbarstvo, ktoré nemá obdoby. Časté zmeny ústav (dosiaľ ich bolo dvadsať) sú aj dôvodom, prečo verejnosť dodnes podceňuje význam základného zákona štátu a neprikladá mu váhu a úctu, ktorá mu náleží. Budovanie štátu a jeho ústavnosti si vždy vyžaduje aj morálne a politické zdôvodnenie jednotlivých krokov, čo sa na Slovensku až vulgárne zanedbávalo. Preto som presvedčený, že súčasná ústava síce splnila svoju historickú úlohu, ale ako základný zákon štátu je dnes skôr brzdou ďalšieho rozvoja, je zastaraná, chaotická a nemá ducha.

Na Slovensku sa však základný zákon štátu neprijímal v duchu spoločenskej zmluvy, ale skôr triedneho boja, bol súčasťou studenej občianskej vojny a výsledkom konfrontácie, nie celospoločenského konsenzu. Charakter štátu a úroveň politickej kultúry to poznačilo dodnes. Základný problém vidím v tom, že konečné znenie ústavy nebolo predložené na schválenie ľudu, čo je podmienka vo väčšine krajín EÚ. V mnohých európskych štátoch je referendum dokonca nevyhnutnou podmienkou akýchkoľvek ústavných zmien. Čiže namiesto špekulovania, či je dosť hlasov 90 alebo až 100 v parlamente na zmenu ústavy by sa mala prijať zásada, že bez súhlasu ľudu nie sú možné žiadne novelizácie. Práve tým by sa dosiahla želaná stabilizácia základného zákona štátu. Plebiscit sa konal napríklad aj v Estónsku a Litve, ktoré prijímali svoje ústavy v tom istom období ako my.

Schválenie ústavy občanmi je však len záverečným aktom dlhého a zložitého procesu, ktorému by malo predchádzať zvolanie Ústavodarného zhromaždenia, širokej odbornej platformy politikov, ústavných právnikov, politológov, sociológov a filozofov otvorenej pripomienkam občanov. Ak v konečnom dôsledku všetci občania Slovenskej republiky rozhodnú o novej Ústave Slovenskej republiky v referende, bol by to ich vlastný sebaurčujúci akt, od ktorého sa budú musieť odvíjať všetky ďalšie procesy budovania štátnosti a ústavnosti. A to nie je maličkosť. Navyše, schválenie novej ústavy takýmto spôsobom (čo je fakticky vyhlásenie druhej republiky) by mohlo dosiahnuť vytúžené celospoločenské zmierenie a odstrániť tak historické traumy vyvolané spôsobom rozdelenia ČSFR.
Iniciovanie Ústavodarného zhromaždenia by za normálnych okolností mohla byť takpovediac kráľovská disciplína prezidenta republiky, keby stál na jej čele tvorivý štátnik, a nie pasívna bábka. Ja by som to na mieste hlavy štátu okamžite urobil. Pripúšťam, že na prijatie novej ústavy stále neexistuje politická vôľa, dokonca mám obavy, či by pri jej schvaľovaní zostal zachovaný aspoň súčasný rozsah ľudských práv, ale tomuto procesu treba aspoň pomôcť. Prezident republiky by mal byť osobnosťou schopnou iniciovať kľúčové politické a spoločenské diskusie o najvýznamnejších otázkach štátu. Ak si niekto myslí, že najvýznamnejší post v štáte vymysleli otcovia zakladatelia republiky na to, aby na ceremoniáloch niekto prečítal zopár fráz, tak je na veľkom omyle. Poviem to úplne polopatisticky: prezidenta republiky nemáme na parádu! Hlava štátu nás musí viesť a musí byť pred politickými stranami vždy v predstihu.

Včerajšie oslavy 30. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky naplno obnažili limity našich najvyšších ústavných činiteľov. Tieto postavičky mi už dlhšie pripomínajú najatých klaunov, akoby svoje úlohy nebrali vážne, akoby sa len na niečo hrali a predstierali, že riadia štát. To, čo tam predviedol Robert Fico, na takýto slávnostný ceremoniál naozaj nepatrí, ale rozhorčenie médií a koaličných politikov je do značnej miery pokrytecké. Lebo toto vybavovanie si osobných účtov začala vo svojom prejave Zuzana Čaputová, ktorá mala nepriame narážky na predsedu Smeru-SD, čo bolo tiež na takúto slávnosť nepatričné. Takže by sme sa mali všetci upokojiť a zamerať sa na podstatu.

Oslavovať Ústavu SR? Som za to, aby jej tvorcovia dostali štátne vyznamenania. Pani prezidentka, už dávno ste to mali urobiť, odovzdávanie metálov nie je vaša súkromná party pre spriaznených známych! Tí politici, ktorí pri potlesku pre Mečiara a Gašparoviča odišli zo sály, by si mali uvedomiť, že im nebol vzdaný hold za únos Kováčovho syna a vylúčenie Gauliedera z parlamentu, ale za to, že položili základy štátu a že tie základy preveril čas ako zdravé! A najmä by si mali uvedomiť, že bez týchto pánov by dnes vo svojich funkciách nesedeli. Takže trošku štábnej kultúry, ak sa tu už moralizuje o hodnotách. No my ostatní by sme mali menej oslavovať a viac rekapitulovať. Akú váhu má v našich životoch základný zákon štátu?

Hneď od začiatku čítania jeho textu musí občan s praktickými skúsenosťami nadobudnúť pocit, že si z neho štátna moc robí srandu. Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo (čl. 1) – ale v skutočnosti tu vládne silný klerikalizmus a dominancia katolíckej cirkvi vo všetkých oblastiach verejného života. Štátna moc vraj pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú aj priamo (čl. 2) – ale v skutočnosti je inštitút referenda paralyzovaný. Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk (čl. 6) – ale v skutočnosti sa v mnohých obciach na juhu Slovenska slovenské deti nemôžu vzdelávať v materinskom jazyku a musia cestovať desiatky kilometrov do slovenskej školy. Máte právo na slobodu pohybu a môžete slobodne cestovať (čl. 23) – v skutočnosti na to nemá väčšina ľudí peniaze. Sloboda prejavu a právo na informácie sú vraj zaručené (čl. 26) – v skutočnosti sa rozmáha cenzúra, sú blokované nepohodlné médiá a vytvárané čierne zoznamy nepohodlných ľudí. Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky (čl. 36) – v skutočnosti patria k najhorším v Európe. Právo na štrajk sa vraj zaručuje, podrobnosti ustanoví zákon (čl. 37) – v skutočnosti ten zákon za tridsať rokov existencie Ústavy SR prijatý nebol a právo na štrajk je neustále spochybňované. Každý má právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť (čl. 40) – v skutočnosti sa pacientom neustále zvyšujú náklady a návšteva zubára vás vyjde poriadne draho.

Mohol by som ešte pokračovať veľmi dlho. To podstatné je, že pri príležitosti výročia ústavy by sme nemali iba oslavovať jej tvorcov, ale predovšetkým žiadať od tohto režimu, aby dodržiaval, k čomu sa zaviazal – presne tak, ako to pred 45 rokmi urobili signatári Charty 77. Inak sa stane pre väčšinu občanov ústava iba zdrapom papiera. Problém právneho vedomia na Slovensku a v strednej Európe vôbec je, že neberieme základný zákon štátu ako záväzné pravidlá, ale ako nezáväzné návrhy, že hľadáme spôsoby, ako pravidlá obísť, a nie ako ich dodržiavať. Kým sa nezmení toto mentálne nastavenie, kým si neosvojíme ústavu ako výsledok spoločenskej zmluvy, na ktorej sme sa dobrovoľne dohodli a ktorej sa chceme držať, právny štát nám bude neustále unikať.